Japončina nie je podľa Henriety Valkovej ťažká. „Človek sa jej zľakne, pretože je to exotický jazyk, ale gramatika je oveľa jednoduchšia ako nemecká či francúzska. Zatiaľ čo s bežnou japončinou cudzinci nemajú problém, horšie je to so slušnou komunikáciou, ktorá sa používa najmä v biznise. Keď hovorím napríklad o sebe, musím byť na nižšej úrovni ako ten, s kým vediem dialóg. Jeho, naopak, v rozprávaní povýšim. Jedno slovo sa teda používa v troch variáciách – normálne, dá sa o úroveň znížiť aj zvýšiť. Ak by som to poplietla, bol by to trapas, hoci cudzincom sa prešľapy tolerujú,” vysvetľuje študentka japonológie v Prahe a do zariadenia podobného kalkulačke vpíše znak. "To je slovník, výborná pomôcka, bez ktorej sa nezaobídete. Na niektorých autobusových staniciach sa na vás zo všetkých informačných tabúľ valia len znaky, angličtinu by ste hľadali márne.“
Japonskú odmeranosť prirovnáva k tej našej, slovenskej. „Američania sa prihovoria cudzincovi kdekoľvek, Japonci sa hanbia. Aj preto, že anglicky hovoria veľmi slabo. Spočiatku, keď som ešte nevedela dobre po japonsky, prihovárala som sa im v angličtine a oni odo mňa takmer odskakovali. Hneď ako som však spustila v japončine, aj keď nedokonalej, boli veľmi milí a ochotní pomôcť.“
Bez šéfa neodídem
Japončinu sa Henrieta začala učiť v pätnástich – v jazykovke aj na súkromných hodinách Japonca, ktorý pochádzal z rodu samurajov. Keď si mala vybrať vysokú školu, voľba padla, ako inak, na japonológiu. "Bola som trochu naivná, lebo som si myslela, že s týmto odborom si nájdem dobrú prácu. Dnes, keď už pomaly so štúdiom končím, zisťujem, že až také jednoduché to nie je.”
Prvý raz sa dostala Henrieta do Japonska v sedemnástich, ako študentka strednej školy. Vďaka výmennému pobytu sa dostala na mesiac a pol do japonskej rodiny v meste Kjóto. Bývala v hosťovskej rodine, ale svojho japonského "otca” takmer nevidela.
"Do práce odchádzal spolu so mnou o siedmej ráno a večer, keď prichádzal, som už dávno spala. Muži neodchádzajú domov z práce skôr ako ich šéf a ten ich zvykne večer stiahnuť ešte do baru na saké. Odmietnuť si nedovolia. Aj učiteľky, ktoré so mnou pracovali v škôlke, boli na tom podobne. Vstávali ráno o piatej, aby docestovali na siedmu do práce, a domov sa vracali o ôsmej večer.”
Vysoké pracovné nasadenie, ktorým je Japonsko povestné, sa netýka len dospelých. Aj na deti sa kladú veľké nároky. "Keď sa chcú stredoškoláci dostať na prestížnu univerzitu, musia sa veľa učiť, pretože prijímačky sú náročné. Stále chodia na nejaké doučovanie. To, akú školu skončia, má totiž vplyv na to, aké miesto po jej skončení získajú,“ hovorí Henrieta, ktorá si nedávno vyskúšala dvojmesačnú prácu v škôlke v mestečku Kashiwa.
Foto: Archív Henriety Valkovej
Najskôr okná, potom deti
V Japonsku nie sú štátne škôlky. Aj Henrietu zamestnávali majitelia veľkej súkromnej škôlky s päťdesiatročnou tradíciou, do ktorej chodí až päťsto detí. Do rozľahlej budovy asi hodinu vlakom od Tokia prichádzala Bratislavčanka každý deň o ôsmej ráno. Skôr ako sa začala venovať deťom, musela chytiť do rúk stierku a okenu. Každá učiteľka, ktorá v škôlke pracuje, sa musí ráno pustiť do upratovania. Henriete prischlo umývanie okien. "O pol deviatej sme sa všetky stretli v jednej miestnosti, kde sme odrecitovali trinásť pravidiel fungovania škôlky. Ja som potom nasadla do autobusu, ktorý zbieral deti a zvážal ich do škôlky,” približuje študentka japonológie svoj dvojmesačný pobyt v Japonsku.
Až po tom, čo Henrieta autobusmi bezpečne dopravila deti aj naspäť domov, mohla odísť. O štvrtej nasadla na bicykel a vydala sa smerom k domu pre učiteľky. Musela však dávať pozor, kde si nechá svojho dvojkolesového tátoša. V Japonsku totiž odťahujú aj bicykle. Ak ich nesprávne zaparkujete, máte smolu a o zopár jenov v peňaženke menej. "Bývala som v jednej z troch izieb, kde bola príšerná zima. Skôr ako som sa vyzliekla z kabáta, pustila som teplý vzduch z klimatizácie a čakala, kým sa v izbe trochu oteplí.” Keďže Japonci si na ústredné kúrenie nepotrpia, zohrievajú sa v teplých kúpeľoch vo vani. "V kúpeľni majú zariadenie, ktoré im oznámi, keď sa vaňa napustí vodou. Ja som o tom vôbec netušila. Skoro ma porazilo, keď mi hlas z reproduktora začal hovoriť, že vaňa je už napustená.”
Skúška zemetrasenia
Škôlka, v ktorej Slovenka pracovala, má vzdelávacie zameranie. Deti hrajú na hudobné nástroje, kreslia, cvičia, tancujú, učia sa anglicky a dokonca aj čítať japonské znaky. Hoci odchádzajú domov o druhej, v tejto škôlke nespia. Ani s jedlom to nie je ružové. Trikrát do týždňa dostávajú obed v jedálni, dva zvyšné dni si nosia jedlo z domu, ktoré im ráno do škatuliek pripravia mamy. Práve to by však Heňa zaviedla aj u nás na Slovensku. "Japonci sa stravujú veľmi zdravo a aj jedlo, ktoré si pripravujú doma a nosia do práce, je veľmi ľahké a chutné, hoci studené. Väčšinou ho tvorí ryža, zelenina a tofu.” K obľúbeným japonským jedlám Slovenky patrí, ako inak, suši. "Ale na tisíc rôznych spôsobov a s čerstvými rybami,” prízvukuje.
Aké sú japonské deti? "Nelíšia sa extra od tých našich. A nie sú ani také poslušné, ako sa hovorí. Sú rovnako živé ako slovenské. Kričia, smejú sa aj vtedy, keď nemajú,” prezrádza Heňa. Pritakáva, že tak ako v celej krajine, aj v škôlke bolo všetko dokonale zorganizované. Deti mali na uniformách farebné odznaky, podľa farebných čiapok šoféri vedeli, v ktorej oblasti bývajú a kde ich majú vyložiť. "Keď sme niekam išli, automaticky sa postavili do zástupov, vystreli ruky, aby zachovali presný odstup.”
Aj nácvik zemetrasenia je na pravidelnom mesačnom programe. "Keď sa to stalo prvý raz, veľmi som sa preľakla. Počula som hlásenie a neúspešne som hľadala stôl, pod ktorý sa ukryjem. Potom mi našťastie niekto povedal, že to je len tréning…,” spomína. Skutočné, aj keď slabé zemetrasenie, sa jej však podarilo trikrát zažiť na vlastnej koži. "Chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, o čo ide. Triasli sa mi postele a prvé, čo mi napadlo, bolo, že mi straší v dome.“
Foto: Henrieta Valková
Detinskosť je chytľavá
Mať Európanku v škôlke je pre japonské deti neoceniteľná skúsenosť. Keď si Henrieta pripravila prezentáciu o Slovensku, niektoré dokonca vedeli, kde sa naša krajina nachádza. Chutili im aj zemiakové šúľance, najviac ich však fascinovali Henine modré oči. „Pýtali sa ma, či mám kontaktné šošovky. Je zaujímavé, že v túžbe vyzerať aspoň trochu európsky si mladé dievčatá odfarbujú svoje krásne husté a lesklé vlasy nahnedo. Na oči si dávajú kontaktné šošovky, aj tmavé, ktoré im zväčšujú dúhovky. Vyzerá to veľmi zvláštne, lebo majú pohľad ako bábiky z komiksov. Moji japonskí rovesníci sú veľmi detinskí. Kritizujem to, ale keď som tam, rýchlo sa "namotám“ na rôzne kreslené postavičky. S motívom macka mám vankúšik, prívesok aj diár. Spočiatku sa mi nepáčili čipkované ponožky, ktoré nosia dievčatá v topánkach. Po mesiaci som povedala, že aj ja by som si jedny kúpila…”
Väčšina mladých Japoncov, aj tridsiatnikov, žije vo virtuálnom svete. Mladí milujú komiksové postavičky a stále hrajú videohry. O založení rodiny neuvažujú, je to pre nich len komplikácia v živote, na ktorú nemajú čas. "Je to veľký problém, ktorému sa dokonca venujú aj sociológovia. Sú toho plné noviny aj televízne správy. Japonsko je krásne, má nádherné chrámy, ale treba ho vnímať realisticky, aj s jeho problémami. To je práve vysoké pracovné tempo a takmer žiaden súkromný život.”
V auguste, už s titulom magistry, sa Henrieta opäť vráti do japonskej škôlky. Tentoraz na rok a s priateľom. On bude učiť deti telesnú výchovu. V anglickom jazyku. „Začíname sa učiť po japonsky, už máme za sebou prvú lekciu,“ prezrádza Heňa. A čo Slovenku stále láka na Japonsku? "Mám rada každú zmenu v živote a toto je príležitosť, aká sa už nemusí naskytnúť. Keď cestujem, viac si vážim vlastnú kultúru. Viem porovnávať, zhodnotiť, čo je dobré a čo zlé,” tvrdí. Spolu s Heňou "rastie” aj jej mama a babička. "Naučili sme sa komunikovať cez počítač a sociálne siete, posielame fotografie, ja sa zdokonaľujem v angličtine,” pochvaľuje si pani Valková.