Za Antonom Srholcom: Posvätil, čo bolo treba posvätiť

Netreba hľadať v denníkoch, nezapisoval som si: Dnes som sa po prvý raz stretol s významnou osobnosťou.

Kedy to presne bolo, je nepodstatné, ale už prvé stretnutie s Antonom Srholcom, asi v Blumentáli, bolo pre mňa, rovnako ako pre mnohých iných, podstatné.

Príťažlivosť kňaza Srholca bola pozoruhodná. Mal dar ľudí spájať, ale i rozdeľovať, väčšinou sa však ľudia v jeho prítomnosti cítili príjemne osviežení a povzbudení. Milosrdenstvo z neho žiarilo, to mi pripadá podstatné.

V čase, keď sa mladí z celej Bratislavy hrnuli na jeho kázne do Blumentála a on dobre vedel, ako odo mňa vtedy nikto nič písané nechcel, nepotreboval, navrhol: „Napíš mi kázeň!“ „Ty vieš kázať, ja nie,“ povedal som. Na kázeň som si netrúfal, ale jeho záujem ma rozohrial. Už dávno som si poznačil: „Na Slovensku niet nadbytku kazateľov, ktorých by počúvali i umelci.“ Tonko bol takýmto kazateľom i pre menej pobožných, maloverných, bol kňazom i pre neveriacich. Iba bigotným nechutil.

Bez fanfár

Po jáchymovskom tvrdom „štúdiu“ druhý raz študoval v Ríme. Za kňaza ho vysvätil pápež Pavol VI. Dosť bolo tých, ktorí si želali, aby sa domov nevrátil. Kdežeby, Don António nebol pre Rím, skôr pre Slovensko. Vrátil sa potichu, neprišiel s fanfárami prehnaného optimizmu, iste tušil, čo ho čaká. Nejedno neporozumenie, príkoria od vrchnosti akéhokoľvek druhu, radosť i bolesť.

Často sme sa stretávali v magickom kvadráte domov okolo bratislavského kina Obzor, mladým rozširoval obzor, ale i moji rodičia sa tešili z jeho návštev. V byte, kde sa môj priateľ s mojou priateľkou rozhodli pre manželstvo, neraz slúžil pri stole v obývačke svätú liturgiu. Prichádzal so skalickým červeným, pohovorili sme si, pozorne počúval, pookriali sme navzájom, bolo nám dobre.

Mnohé byty na Slovensku boli posvätené ako byt na Bernolákovej vedľa Kmeťovho námestia. Anton Bernolák nám daroval viac ako svoje pokusy o spisovnú slovenčinu a Andrej Kmeť bol prvým predsedom slovenskej muzeálnej spoločnosti: dvaja kňazi z mnohých, ktorí Slovensku dobré zanechali. Anton Srholec nevylepšil slovenčinu, nezbieral rastliny a minerály, ale učil usmievať sa i tých, ktorým do smiechu nebolo.

Bratia slabí a závislí

Z času na čas netradične posväcoval. Popol v popolníku s ohorkami, aby na Popolcovú stredu urobil krížik na čelá svojim bezdomovcom, každého pritom osobne oslovil a čosi pripomenul. „Boh ťa žehnaj, odkiaľ si prišiel, tam sa vrátiš.“

Sobášil mnohých, i nevestu zo Západu so ženíchom z Východu a bol jedným zo siedmich svadobných hostí. Video ešte nebolo, svadby sa nenahrávali na pásku. Škoda, stačilo by prepísať príhovor, ktorý nám povedal, a článok by bol hotový.

Raz sme sa stretli v Tatrách. Brat s rodinou v Starej Lesnej nás pozval na večeru do Zbojníckej koliby. Po predjedle sa Tonko spýtal zbojníkov: „A máte to tu posvätené?“ Nemali. Dal priniesť tanier s tatranskou vodou. Všetci zbojníci ticho stáli okolo nášho stola, keď vodu žehnal. Pri kropení koliby strieľali a muzika spustila tuš. Ten zo zbojníkov, ktorý pracoval i na Svetovej výstave, vyhlásil: Tak toto ani v Montreale nebolo!

Zahraniční turisti, na ktorých čakal autobus, to asi považovali za jednu z atrakcií.

Môj syn Martin nakrútil ako školskú úlohu film o Tonkovi s jeho bezdomovcami. Po rokoch mi povedal: „Nešlo o samotný film, ale o stretnutie s človekom, ktorý prijal ľudí slabých, chorých a závislých z dlažby spoločnosti a správal sa k nim ako k bratom.“

Pred svadbou mal syn problém zohnať kvalitné víno. „To nie je problém, môj brat je vinohradník.“ A fuk, už sme sedeli v aute do Skalice.

Koštovkou sme sa prepracovali až k tomu najlepšiemu.

„Z tohto pätnásť litrov,“ rozhodol mladý.

„Nedám, nepredám, nemôžem,“ zdráhal sa vincúr, „z toho mám sám málo.“

„Sú to moji priatelia a potrebujú to najlepšie víno na svadbu,“ prihovoril sa António.

„Dobre, desať, ale ani o liter viac!“

Foto: SITA, Martin Medňanský

Anton Srholec, Skalica, rozlúčka, kostol Kňaz Anton Srholec bol pochovaný 12. januára v rodnej Skalici. Na fotografii účastníci rozlúčky pred farským Kostolom sv. Michala.

Správna adresa

Moja žena občas do listu priložila články, ktoré písala pre nemecké cirkevné časopisy. Živo reagoval, nemčinu ovládal. Z priateľstva preložila do nemčiny i jeho Jáchymovskú knihu. Potešil sa a bol vďačný. Mal to kde rozdávať. Počas letných prázdnin často zastupoval farárov v Rakúsku.

I v Offenbachu nad Mohanom sme sa stretli. So skupinou mladých kňazov, v ktorej bol i Ján Sucháň, prišiel krátko po prevrate na pozvanie legendárneho limburského biskupa Franza Kamphausa.

V nekončiacej sa noci sme debatovali, diskutovali, na snívanie nebol čas. Stretli sme sa i pri nedeľnej omši v jeho minibyte na Nezábudkovej ulici na Štrkovci. Nezábudková je správna adresa.

Stoličiek bolo málo, ostatní sedeli na posteli. Slúžil pri malom stolíku a po bohoslužbe všetkých pozval na obed do Šamorína. Bol salezián ako Don Bosco. Nemal nikdy peniaze, ale keď ich potreboval, tak ich mal.

Prehovoriť, prijať, rozlúčiť sa

Nechcem písať iba o krásnom svetle, ktoré zostane. Mnohé v jeho živote bolo priveľmi tvrdé, ale nezatrpkol, keď mu nedali faru pre pobožných. Bol tam, kde to bolo pre iných háklivé. Ten, ktorého nepotrebovali, sa stal prepotrebným. Našiel si spoločenstvo, o ktoré sa milosrdne staral.

Milosrdenstvo sa nedá ani zakázať, ani predpísať. V novembri pápež František vyhlásil rok milosrdenstva nie ako príkaz, skôr ako možnosť a pripomenutie nutnosti milosrdenstva. Milosrdenstvo rozdávať ako ten, ku ktorému boli mnohí nemilosrdní.

Na cintoríne Don António posväcoval hroby i tých, ktorých v minulosti zahrabávali na okraji, bez obradov. Preňho bolo nevyhnutnosťou prehovoriť, prijať, rozlúčiť sa.

Farár farnosti Slovensko pochovával i moju mamu: bola to slávnosť Vzkriesenia k inému, novému, nepoznanému životu. Otca mi nepochovával – boli prázdniny, nemohol prísť, lebo vypomáhal.

Pochovával i Dominika Tatarku. V sprievode k hrobu na Martinskom cintoríne v Bratislave sa poniektorí držali za ruky, aj Dušan Mitana s Dušanom Dušekom. Oleg Pastier a s ním spriaznení sedeli zaistení na Februárke. Po skončení pohrebu ich prepustili.

Tonko Srholec videl slzy na mojich lícach, tešil ma: „Ty si ho musel mať veľmi rád…“ Neplakal som však zo žiaľu z lúčenia sa s vzácnym človekom, boli to slzy za ukradnutým časom, slzy vzdoru a bezmocnosti z hlúposti, pokúšajúcej sa zastaviť čas.

Lepšie ako smútiť – ďakovať

Dôstojnosť bola kňazovi Srholcovi prirodzene daná, aj keď sú i takí, ktorí ho považujú sa nedôstojného. „Dôstojným pánom“ nebol a farárom bol iba krátko.

Bol prorokom viac činmi ako slovami.

António, písal som už predvčerom. Počítač sa mi zosypal a text zmizol, preto píšem odznova a menej, ako som chcel.

Boli v tom Tvoje prsty?

Aby som nepísal priveľa…

Za ľuďmi ako Anton Srholec lepšie ako smútiť je ďakovať im.