„Pretože už ubehlo toľko rokov, je dôležité, aby posledný preživší hovorili,“ povedala agentúre AFP ešte v Kanade, než sa vypravila do Detmoldu na západe Nemecka, na proces s 94-ročným bývalým strážcom z Osvienčimu Reinholdom Hanningom.
„Som (z preživších väzňov Osvienčimu) pravdepodobne najmladšia, ale je mojou povinnosťou uchovať tie spomienky živé,“ hovorí 71-ročná pani, ktorá sa stala jedným z veľmi zriedkavých prípadov novorodencov zachránených z pekla koncentrákov.
Jej rodičia Tibor a Vera boli maďarskí Židia. Vzali sa v roku 1943. V apríli 1944 boli zahnaní do geta v meste Sátoraljaújhely, kde ich 22. mája natlačili do dobytčákov mieriacich do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Brezinka v okupovanom Poľsku.
Po trojdňovej ceste bol mladý pár uznaný práceschopným. Tým unikol okamžitej smrti, ktorá čakala väčšinu transportu: v priebehu necelých dvoch mesiacov, keď vyhladzovanie v Brezinke vrcholilo, nacisti zavraždili 300-tisíc maďarských Židov.
Angelin otec zomrel vysilením ako 32-ročný. Jej matka, ktorá prišla do tábora tehotná, však prežila. A to aj napriek bitke, chladu a podvýžive z mizernej stravy, vylepšovanej zemiakovými šupkami pri práci v táborovej kuchyni. Kým ju poslali na nemocničný blok riadený doktorom Josefom Menegelem. Po sérii injekcií Vera Beinová už nemohla mať ďalšie deti. No dieťa, ktoré nosila pod srdcom a tajila do siedmeho mesiaca, prežilo.
Pár dní pred Vianocami sa priznala veliteľke svojho baraku, českej väzenkyni, že práve rodí. Táto žena, ktorej otec bol lekár, obstarala horúcu vodu a nožnice a pomohla jej porodiť v tajnosti na prični.
Dieťa, ktoré nevážilo ani jeden kilogram, „nesmelo“ plakať, rozpráva Angela Oroszová. Len pár hodín po pôrode musela jej matka nastúpiť na každodenné sčítanie väzňov. Keby chýbala, znamenalo by to smrť.
O mesiac neskôr, 27. januára 1945, oslobodila Osvienčim Červená armáda. Keď sa matka a dieťa konečne dostali do Maďarska, bol už november a Angela vážila tri kilogramy, čo býva bežná novorodenecká váha. Dievčatko však už malo takmer rok.
„Bývala som veľmi choré dieťa. Vyzerala som ako handrová bábika. Moja matka bola ako jediná presvedčená, že budem žiť,“ vysvetľuje penzistka. Roky ju liečil jeden doktor, než ju kosti uniesli a mohla začať chodiť. Ale následky Osvienčimu „nikdy úplne nezmizli, meriam menej ako 1,5 metra,“ hovorí.
Angelina matka, ktorú až do konca života desil štekot psov, zomrela v 71 rokoch. Odrádzala dcéru od toho, aby sa opäť do Osvienčimu pozrela: „Ak nebudeš mať odtiaľ žiadnu spomienku, nevytvoríš si ju,“ hovorila.
Vlani sa však Angela na popud nevlastného brata vydala do tábora, ktorý sa stal symbolom holokaustu. A to preto, aby svedčila v procese s bývalým účtovníkom Oskarom Gröningom, ktorého nemecký súd v júli poslal na štyri roky do väzenia.
„Nestarám sa, že zostarli,“ hovorí o obžalovaných, ktorí tak neskoro stáli pred spravodlivosťou. „Vedeli o zabíjaní detí, žien a mužov. Cítili, ako sa z krematórií šíri pach pálených tiel.“ Je presvedčená, že aj po takom dlhom čase majú byť poslední nacisti postavení pred súd: „Zdá sa, že svet rýchlo zabúda. Dostávam zlosť, keď počujem, že sa v Európe znova šíri antisemitizmus a extrémizmus.“