Gottwald Tisa nezmazal. Skúsime na Kotlebu Dobšinského?

, , 15.03.2016 07:00
Hlinkova mládež, bubeníci
Bubeníci Hlinkovej mládeže na bratislavskej stanici. Autor:

Ako sa podarilo po vojne očistiť mladých od vymývania mozgov? A prečo dnes, prvýkrát od vojny, razantne stúpla podpora mladých pre (neo?)fašistov?

„V štrnástich rokoch Julius Meyer výškou len o čosi prevyšoval svoju pušku. Pochádzal z bavorského Kemptenu a bol členom Hitlerjugend. V škole sa odmalička učil, že silnejší vyhráva, demokracia je slabosť, árijská rasa je nadradená a židovská krv v žilách je zločin horší ako vražda. Učili ho tiež, že najväčšou cťou pre Nemca je umrieť pri obrane otčiny. V decembri 1944 od führera dostal túto príležitosť. O tri mesiace neskôr bol ale zatknutý Spojencami pri Wiesbadene,“ takto sa začínala reportáž o prevýchove Hitlerovej mládeže v týždenníku americkej armády Yank z roku 1945.

Julius bol jedným zo siedmich tisícov nemeckých vojnových zajatcov vo veku 12 až 17 rokov, ktorých Spojenci sústredili v zajateckom tábore prezývanom „ohrada pre bábätká“. Vznikla tu aj zaujímavá škola, ktorú viedol Francis Tourtellot. Učiteľ nemčiny na americkej Brown University vybral spomedzi dospelých nemeckých vojnových zajatcov bývalých učiteľov a úradníkov, ktorí neboli priveľmi zasiahnutí nacistickou propagandou, a vytvoril takmer 150-členný učiteľský zbor. Mladí sa učili najmä tolerancii k názorom iných, k odlišným národom, rasám a náboženstvám.

Lekcie mladí Nemci skutočne potrebovali. Mnohí napríklad ešte dlho po vojne považovali informácie o koncentrákoch za americkú propagandu. V pravidelných anketách, ktoré sa v tábore konali na rôzne otázky, sa napríklad za vetu „Adolf Hitler bol šialený kriminálnik“ síce postavilo 2960 väzňov, no 2981 nesúhlasilo. Tourtellot navyše predpokladal, že značná časť mohla hlasovať tak, aby sa zapáčila správe tábora… Americký tábor bol len jedným maličkým prvkom programu tzv. denacifikácie, ktorá mala celú nemeckú spoločnosť očistiť od Hitlerovej propagandy.

O tom, nakoľko bola snaha úspešná, možno polemizovať. Nemecký sociológ Harald Welzer napríklad v knihe Opa war kein Nazi (v českom preklade Můj děda nebyl nácek, Argo 2010) v roku 2002 rozoberal problémy kolektívnej pamäti v súčasnom Nemecku. Zistil, že doba nacizmu a holokaust majú v pamäti nemeckých rodín len obmedzené miesto. Snaha však aspoň existovala. Ako pripomína Marína Zavacká z Historického ústavu SAV, v Nemecku existoval aj fenomén polepšeného nacistu. Ľudí, ktorí si uvedomovali, čo im samým táto výchova v detstve spôsobila a snažili sa pred ňou varovať ďalšie generácie cez svoj osobný príbeh.

Veliteľ Hlinkovej mládeže Alojz Macek s mladými.
Veliteľ Hlinkovej mládeže Alojz Macek s mladými. Autor: SLOVENSKÝ NÁRODNÝ ARCHÍV

U nás, v nedemokratickom režime, kde sa presadila sebaoslavná komunistická verzia odboja, takáto vec neexistovala. Priznanie sa aj k chvíľkovému podľahnutiu inej ideológii mohlo viesť k dlhodobému šikanovaniu celej rodiny. Takúto minulosť ľudia radšej v sebe potlačili. Existovali ale aj u nás po vojne podobné snahy, aké predvádzal Tourtellot s nemeckou omladinou? Ako sa vlastne k prevýchove mládeže stavali v znovuotvorených školách či v nových magazínoch a knihách určených pre deti a mládež? Z publikačného orgánu povereníctva školstva a osvety Školských zvestí sa dozvedáme najmä o zákazoch učebníc a symbolov starého štátu a o poštátnení školstva.

Jedna študentka, tri režimy

Už 6. marca 1945, teda v čase, keď vojská Červenej a rumunskej armády oslobodzovali ešte len Osrblie, Valaskú a Hronec, vyšiel výnos povereníctva so zoznamom zakázaných učebníc. O deň neskôr sa objavil obežník učiteľom: „Končí sa šesťročné obdobie fašistického vladárenia na Slovensku (…) a aj my, slovenskí pedagógovia účtujeme so sivákovskou kultúrou a školskou politikou.“ Povereníctvo vyzývalo najmä na rýchle obnovenie výučby, učitelia si mali v tomto pomáhať aj svojpomocne. Zaväzovalo ich tiež „aby učili v rámci ľudovo-demokratických zásad“.

To, čo tieto zásady znamenajú, a vlastne akési prvé usmernenie v ohľade prevýchovy prišlo v podobe nových školských osnov, predovšetkým pri náuke o dejinách. „Obsahová a ideová náplň v dejepisnom vyučovaní bude iná, ako bola v minulých rokoch, čo vyplýva z nových pomerov politických, kultúrnych, hospodárskych i sociálnych. So zvláštnym zreteľom má sa vyučovať histórii slovanských národov. Predovšetkým má sa vyzdvihovať bratstvo Slovákov a Čechov hľadaním styčných bodov v histórii. S osobitou dôkladnosťou treba podať dejiny ZSSR,“ písalo sa vo výnose.

„Dejiny slovenského národa prednesie učiteľ žiakovi v novom správnom poňatí. Žiak sa musí dozvedieť, že aj vo vývoji slovenského národa prejavovala sa túžba po demokracii. (…) Žiaka treba poučiť o národnom povstaní v jeseni 1944 ako o predôležitom medzníku slovanskej histórie. Z výkladu dejín žiak musí sám prísť k presvedčeniu, že ľudová demokracia napomáha k ľudskému pokroku. Treba poukázať na osloboditeľské dielo Červenej armády a využiť každý moment na zvrúcnenie vzťahov k ZSSR a vychovávať mládež pre nový štát – Československú republiku.“

Karikatúra z Vĺčaťa.
Karikatúra z Vĺčaťa. Autor: Vĺča

To, že na dejepis sa v povojnových rokoch kládol dôraz, potvrdzuje aj profesor Petr Čornej, historik a dlhoročný garant prestížnej dejepisnej olympiády v Chebe. Na základných školách sa podľa neho dejepis krátko po vojne začal dokonca vyučovať aj na prvom stupni ako samostatný predmet. Až neskôr sa začlenil do vlastivedy a išlo už len o útržkové vedomosti. Zavacká však upozorňuje, že tak ako počas Slovenského štátu, aj v povojnovom období veľmi záležalo na konkrétnom učiteľovi. Hoci osnovy boli rovnaké, v triede horlivého ľudáka alebo neskôr komunistu vyzeralo vyučovanie úplne inak, ako u človeka, ktorý režimovú výchovu nepovažoval za prioritu, ba až naopak.

Prax tak mohla vyzerať ako v prípade Márie Šteruskej. Tá ako študentka prešla všetkými troma obdobiami – ľudáckym (1939 – 1945), hybridným (1945 – 1948), ako aj komunistickým (po februári 1948). Hoci bola Židovka, musela na začiatku slovenského štátu vstúpiť práve kvôli príliš horlivým učiteľom do HM. „Po druhej triede som zo školy odišla, keďže sme sa presťahovali do inej štvrte Bratislavy, kde škola vďaka bohu členstvo v HM nevyžadovala,“ spomína. Neskôr výučbu prerušila, s rodinou sa skrývali na odľahlých lazoch. Časť rodiny zahynula v holokauste, ona prežila.

A ako to bolo po vojne? Čo z výnosov sa dostalo do praxe? „Na gymnáziu sme sa o vojne neučili, osnovy dejepisu sa zamerali na stredovek. O holokauste som vedela len z vlastných skúseností,“ hovorí. Naozaj, kým napríklad v českom časopise Škola a kultura z roku 1947 sa viackrát spomína aj „smutný osud židov“, v slovenských obežníkoch a výnosoch sa len okrajovo hovorí o znovuprijatí „osôb rasovo prenasledovaných“. „Od kvarty už prišiel na rad marxizmus-leninizmus, a ten ma sprevádzal až do konca štúdií. Takže toľko k vzdelávaniu po vojne,“ uzatvára pani Šteruská.

Nešťastná generácia

Treba však uznať, že povojnové školstvo neraz doslova vstávalo z popola. „V jednej škole, ktorú navštívil anglický referent, zápasil učiteľ so 141 deťmi a mal iba jedinú knihu, ktorú si vypožičal z knižnice. V mnohých školách niet atramentu. Miesto do zošitov sa píše na rôzne útržky,“ písali v Škole a kultúre v roku 1947 – ale o nemeckých školách. Pohotovo však vzápätí dodali: „Keby Angličan prišiel aj k nám, bol by našiel pomery neraz ešte smutnejšie. Deti podlomené telesne dlhodobým hladovaním, nedostatkom mlieka a ovocia, ale aj duchovne spustošené snahami propagačnými.“

Tri roky po vojne nahradila jednu propagandu iná.
Tri roky po vojne nahradila jednu propagandu iná. Autor: Vpřed

Osveta sa ale nemala kedy rozbehnúť a už ju vytláčala propaganda. Zaujímavý príklad spomína historička Zavacká v najnovšej Historickej revue. Povojnové médiá často dedili po svojich ľudáckych predchodcoch nielen redakčné priestory, ale aj personál. Časopis Hlinkovej mládeže Vĺča a pioniersky Ohník dokonca viedol rovnaký šéfredaktor. O tom, aké „dôsledné“ boli čistky na pozíciách, ktoré mohli vplývať na mládež, svedčí aj výsledok učiteľských previerok, ktoré zverejnili Školské zvesti v roku 1946. Po dotazníkovom prieskume zo 6411 učiteľov predbežne suspendovali len 63…

Otázkou ostáva, ako veľmi bolo potrebné prevychovávať našu mládež. Kým v Nemecku zachytil nacizmus celú jednu generáciu (človek, ktorý nastúpil do školy v roku 1933 mal na konci vojny 18 rokov), u nás pôsobila ľudácka propaganda kratšie, preto sa nedokázala až tak presadiť. Privyknutím ľudí na totalitné mechanizmy, potláčaním svojich demokratických oponentov však paradoxne uľahčila nástup ďalšej totality. „O tom, že propaganda nacistického víťazstva nebola pravdivá, sa nakoniec deti presvedčili na vlastné oči počas oslobodzovania. Dojmy im zosilňovali aj často premietané sovietske vojnové filmy, ktoré mali na tie deti veľmi silný vplyv,“ dopĺňa Zavacká.

Na druhej strane, síce kratšie pôsobenie jednej totality, no zakrátko vystriedané druhou, u nás stvorilo jednu veľmi nešťastnú, dvakrát zasiahnutú generáciu. Spôsobilo to paradox, na ktorý upozornil filozof Fedor Blaščák: „Zaujímavo funguje tzv. generáciometer. Predstavte si dvoch ľudí, jeden narodený v roku 1933 a druhý roku 1937. Hoci sú obaja doslova generační súpútnici, ranná politická skúsenosť toho mladšieho je výrazne iná. Vďaka nízkemu veku ho nezasiahla ľudácka propaganda a neskôr ani skoré formy mládežníckej kolektivizácie typu stavby mládeže po roku 1948,“ hovorí.

Zároveň pripomína, že mnoho vrcholných predstaviteľov slovenskej kultúrnej obrody v 60. rokoch sa narodilo práve v rokoch 1936/37, teda najhrubšia propaganda ich minula. A ich starší súčasníci? „Ak mal niekto v roku 1940 povedzme 10 rokov, prešiel si tou náukou na poslušnosť civilistov voči autorite, ktorá určovala nepriateľa, od detstva pochody, dril, tak v roku 1950 bol ideálny mladý kandidát na policajta, ktorý mohol ísť napríklad likvidovať kláštory alebo násilne združstevňovať,“ dodáva Zavacká, podľa ktorej komunisti svoju propagandou najskôr sústredili na starší dorast. S masovým organizovaním mladších detí začali až po stabilizácii svojej moci.

Rýchle šípy začali v roku 1948 pracovať na...
Rýchle šípy začali v roku 1948 pracovať na stavbe mládeže. Autor: Vpřed

Tiso večne živý

Vo všeobecnosti sa však počas prvých povojnových rokov vplývalo na mládež skôr cez pozitívne vzory (osloboditelia – západní Spojenci aj Sovieti) a sústreďovaním sa na budovanie zajtrajškov (dvojročnica), než vysvetľovaním minulosti. O tom, aký pestrý mix nového lepšieho sveta sa deťom núkal, svedčí napríklad pohľad na obsah čísla mládežníckeho časopisu Vpřed z konca roku 1947. Človek si mohol prečítať komiks k oslave 30. výročia ZSSR, článok o skautoch, komiks s Káčerom Donaldom, článok o amerických lietadlách Lockheed alebo ďalší komiks o tom, ako Rychlé šípy dobývajú pevnosť.

Už vo februári 1948 sa však skauti z čísla vytratili a Rychlé šípy začali pracovať na stavbe mládeže. Aj časopis Slovenský junák v roku 1948 oznámil, že skautom sa bude lepšie dariť pod Socialistickým zväzom mládeže. Hrdinovia odboja sa stali obeťami politických čistiek a inscenovaných súdnych procesov. Ich symbolom sa stal bývalý partizánsky veliteľ Viliam Žingor, ktorý roku 1950 skončil na popravisku. Vtedy už rodičia deti neposmeľovali, aby sa na verejnosti chválili, že ich príbuzný bojoval v Povstaní, mohlo to byť nebezpečné. Vznikol tak ďalší paradox doby, keď sa neopakovala len propaganda z vojny, ale aj doba detských tajomstiev.

Zavacká spomína detskú knihu Hely Volanskej z roku 1950 – Tajomstvo. Opisuje život detí v prostredí, kde niektorých otcov odviedli gardisti, ďalší boli v koncentráku, iní na úteku a ich domovy opakovane prehľadávala tajná polícia. Nie sú ani tak podstatné ich vlastné „dobrodružstvá“, ako citlivé opísanie stretnutia detí s tajomstvami dospelých, so skrývaným strachom a nešťastím, s čudným tichom v rodinách. Pomáhala tak paradoxne aj deťom politických väzňov z 50. rokov, ktoré sa s nimi vedeli stotožniť, keďže mali rovnakú skúsenosť. Na rozdiel od neskorších kníh nebola agresívna, vyzdvihovala skôr detské priateľstvo a nevyzývala k udavačstvu. Aj preto sa opakovaných vydaní nedočkala.

Postavička podobná Mickey Mouseovi v ľudáckom...
Postavička podobná Mickey Mouseovi v ľudáckom Vĺčati z roku 1941. Autor: Vĺča

V roku 1948 sa už aj z tituliek detských časopisov vrátane Vpřed, Ohníka a mnohých ďalších usmieval Klement Gottwald. Začal dlhú éru, v ktorej mladá generácia poznačená fašistickou propagandou preplávala až do dôchodkového veku. Ľudácky kult z ich detstva nebol verejne oslavovaný, no ani zmazaný, či zničený. Dlhodobé potláčanie diskusie ho skôr uchovalo zmrazený. Slovensko sa o tom presvedčilo pri odmäku v 60. rokoch, no aj pri konci totality po roku 1989. Vo viacerých rodinách sa stal súčasťou domáceho tajomstva o „časoch, ktoré vlastne neboli až také zlé, lebo sa nám darilo“.

Prenasledovaním oponentov, ovládnutím školstva, inštitúciami a mechanizmami sa oba režimy, komunistický a ľudácky, až príliš podobali. Preto bol Slovenský štát v komunistických učebniciach síce označený za zlo, ale o jeho fungovaní sa nepísalo takmer nič. To vyvolalo u niektorých pocit, že ide o tajnú zdieľanú pravdu. "Keď na školskom zhromaždení v novembri 1989 zaznela otázka na august 1968, verejne povedané slová „invázia a okupácia“ boli všeobecným potvrdením „naozajstnej“ mienky. Chvíľu na to sa ozval niekto iný so žiadosťou „otvorene potvrdiť“, že Slovenský štát bol vlastne fajn a Tiso bol mučeník. Nastalo rozpačité ticho. A prekvapenie, pretože spolužiak bol dovtedy kvôli spoločnému frfľaniu na komunistov presvedčený, že aj túto predstavu zdieľame, len ju nikto nepovie nahlas, rovnako ako tú pravdu o roku 1968,” pridáva Zavacká osobný príklad zo študentských čias.

Chladní mladí?

Od roku 1989 však prešlo už viac ako štvrťstoročie. Súčasní neofašisti, ktorí sa dostali do parlamentu, sa síce oháňajú aj Tisovými portrétmi, ale mala ľudácka tradícia naozaj vplyv na rozhodovanie ľudí, ktorí sa narodili v rokoch 1995 až 1998? Alebo za to mohla práve ignorácia tejto časti dejín? Radoslav Turík, dejepisár na gymnáziu v Humennom, si myslí, že problém je inde. „Mladí vedia o histórii. Dokážu popísať holokaust, povedia, čo je koncentračný tábor, cyklón B, SS. Ale hlbšie sa ich to nedotýka. Voči pojmom ako genocída, ponižovanie, týranie ostávajú chladní,“ mieni.

Čornej priznáva, že záujem o históriu je u mladých menší, nespája však voľbu neofašistov len s nevedomosťou. „Možno by som sa pozrel aj na to, že elektorát určitých strán kopíruje isté schémy od čias prvej republiky. Bystrica bola síce centrom SNP, ale stredné Slovensko bolo aj základňou Tisovho režimu,“ hovorí. Turík ako aktívny učiteľ pridáva aj ďalší zaujímavý poznatok: „Z diskusie s niektorými svojimi žiakmi som sa dozvedel, že sa často v kolektíve rovesníkov dostávajú do defenzívy, keď ide o hodnotenie radikálnych politických strán. To už môže indikovať problém,“ varuje.

Mickey Mouse v skautskom Junákovi z roku 1946.
Mickey Mouse v skautskom Junákovi z roku 1946. Autor: Slovenský Junák

Prečo tá popularita medzi mladými, nevídaná v tejto vekovej kategórii od čias vojny? Tvrdiť, že prvovoliči adorujú slovenský štát, a preto volia Kotlebu, je zrejme scestné rovnako ako to, že ich o fašizme neučia v školách, a preto nevedomky zvolili neofašistu. Tiso nie je pre nich nič viac ako Che Guevara, aktuálny módny vzor vzdoru. „Mladí ľudia vidia zlyhávanie systému a v duchu tejto doby hľadajú odpovede veľkou rýchlosťou. Nájdu ich na sociálnych sieťach. Veď máme široké spektrum webov, ktoré sa vyčleňujú ako slobodné médiá,“ pokračuje Turík.

Konšpiračné články, ktoré niekoľkými vetami zhodnotia aj tie najzložitejšie procesy, ktoré sa odohrali v ľudských dejinách, sú podľa neho pre mladých dnešnej spoločnosti lepšou možnosťou, ako čítať stostranové knihy. „Z toho pramení ich záujem o rýchle riešenia, ktoré ponúkajú radikálne strany.“ Zavacká si myslí, že problémom je aj to, že mladí sa neučia, ako vzdorovať šikanovaniu, rovesníckemu tlaku. „V tom ale nemajú vzory v spoločnosti. Veď tu sa s agresívnou reakciou stretávajú trebárs aj vegetariáni alebo abstinenti,” hovorí historička. Súčasný spôsob života im dáva menej prirodzených možností fungovať v rovesníckych vzťahoch, nemajú s nimi až takú skúsenosť ako deti, čo vyrástli spolu na ihrisku. Vizuálne médiá tiež na rozdiel od kníh nenútia do prestávok. Knihy dávali čas premyslieť si, čo by človek v daných situáciách urobil sám, prípadne k takým otázkam mohli viesť rodičia. "Na to nepotrebujú učebnice dejepisu. Stačí ak si otvoria bežnú detskú knihu, trebárs aj Dobšinského. Len sa o nej treba potom rozprávať a rozmýšľať.“

Mimochodom, v tábore pre nemeckých detských zajatcov sa tiež učili demokracii. V tajných voľbách si mladí väzni mohli vybrať, či sa budú učiť povinne angličtinu. Dve tretiny boli za. Tourtellot si však uvedomoval, že aj Hitler sa k moci dostal v demokratických voľbách. Preto pri jednej príležitosti, keď sa časť predákov mladých vzbúrila proti tomu, že im odmietajú dávať cigarety a chcela napadnúť strážcu, využil situáciu na príučku. Nasledujúci deň po incidente odoprel raňajky za trest všetkým. „Museli pochopiť, že aj v demokracii, no bez kontroly moci, môžu trpieť za svojich lídrov všetci.“

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#školstvo #vzdelávanie #Tiso #generácie #Gottwald
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku