Róbert (32) a Pavel (24) sú celkom obyčajní mladí ľudia. S bežnými problémami, záujmami i túžbami. Na ulici nepôsobia inak ako ich vrstovníci. Nechodia v oblekoch s kravatami, a predsa sú výnimoční. Dokázali rozbehnúť obchod, ktorý živí celú skupinu ľudí a pomocou ktorého pomáhajú ľuďom bez sluchu. Svet ticha je dôverne známy mladšiemu z bratskej dvojice Pavlovi. Jeho starší brat Róbert, naopak, problémy so sluchom nemá.
Solidaritu s nepočujúcimi majú vrodenú
Komunikácia pomocou posunkovej reči má v rodine Róberta a Pavla staršie a hlbšie korene. Starší z bratskej dvojice Róbert vysvetľuje, že siaha k ich predkom. „Mama má pôvod na východnom Slovensku v Spišskej Novej Vsi. Tam sme sa narodili aj my s bratom. Mamini rodičia a naši starí rodičia boli obaja nepočujúci. Zoznámili sa vo vtedajšom ústave pre hluchonemých a obaja sa vyučili za krajčírov. Mali dve dcéry, našu mamu a jej sestru. Obe sú počujúce,“ rozvíja niť príbehu rodiny Róbert Šarina.
Hoci jeho mama a teta nemajú problémy so sluchom, od detstva sa učili žiť vo svete nepočujúcich. Ich rodičia komunikovali posunkovou rečou a tú sa rýchlo naučili aj dievčatá. Ovplyvnilo to aj ich ďalší život. Obe si vzali za manželov nepočujúcich a svoj profesijný život zasvätili pomoci tejto komunite ľudí. Jedna zo sestier učí na špeciálnej škole pre nepočujúcich v Bratislave, mama bratskej dvojice je tlmočníčkou do posunkovej reči. Problémy so sluchom majú aj ich deti. Róbert Šarina vysvetľuje, že nepočujúceho syna má ich teta so strýkom, no nepočujúci je aj jeho brat Pavel. Táto skutočnosť mimoriadne ovplyvnila aj jeho profesijný život.
Podmienkou je, aby v reštauráciách s našou obchodnou značkou pracovali aj nepočujúci. V každej zo spomínaných reštaurácií pracuje jeden alebo dvaja nepočujúci.Róbert Šarina
„Ten sa začal formovať už vo Veľkom Krtíši, kam sme sa s rodičmi presťahovali, keď som mal dvanásť rokov. Otec má pôvod v tomto kraji. Po skončení Základnej školy a Gymnázia vo Veľkom Krtíši som študoval špeciálnu pedagogiku v Bratislave. Odbory pedagogika sluchovo postihnutých a slovenský jazyk,“ hovorí Šarina. Za katedru sa však po skončení školy nepostavil. Až do návratu domov sa venoval tlmočeniu do posunkovej reči. Tú podchytil ešte ako dieťa, keďže doma v kuchyni či obývačke to bola bežná reč, a zdokonalil sa v nej v škole. Svoje aktivity v pomoci nepočujúcim rozvíjal v Asociácii nepočujúcich Slovenska. Pritom pomáhal svojej mame v televízii pri tlmočení správ do posunkovej reči.
Nepočujúci Pavel je absolvent gymnázia a v súčasnosti diaľkovo študuje sociálnu prácu. Hendikep ho nikdy nelimitoval, obchodného ducha mal od detstva. Za pomoci brata a rodiny ho teraz rozvinul.
Podnikanie dáva ich životu zmysel
Nepočujúci podľa skúseností Róberta Šarinu nevnímajú svoj hendikep ako chorobu. „To, že nepočujú, ich nejako veľmi netrápi, život bez sluchu a zvukov berú ako samozrejmosť,“ tvrdí. Vidí to aj na svojom mladšom bratovi, ktorý sa pred svetom pre to, že nepočuje, nikdy neuzatváral. Práve naopak. „Pavel mal od mala zmysel pre obchod. Už ako študent si privyrábal predajom mobilov, ako osemnásťročný si založil živnosť,“ zdôrazňuje Róbert. Asi päť rokov dozadu to bol práve nepočujúci Pavel, ktorému napadla myšlienka predávať kebaby. „Vo Veľkom Krtíši niečo také chýbalo a Paľko cítil, že si to žiada trh. Ešte skôr, ako sme prvú prevádzku založili, sme chodili po Slovensku a zbierali rozumy. Zašli sme aj do predajne kebabu v Rakúsku a sondovali, čo všetko by obsahovalo prevádzkovať niečo podobné. V roku 2012 sme založili prvý Deaf Kebab vo Veľkom Krtíši,“ vysvetľuje Šarina starší.
Anglické slovo deaf znamená v preklade nepočujúci a bratia ho do názvu prevádzky nedali náhodou. Jednak založením prevádzky, v ktorej pracujú zdravotne postihnutí, mohli získať financie od štátu, čo na rozbeh podnikania potrebovali, no najmä dali svojmu podnikaniu jasnú filozofiu. Podnikanie spoja s pomocou nepočujúcim. Názov Deaf Kebab sa stal ich obchodnou značkou.
Foto: Štefan Rimaj, Pravda
Veľkokrtíšska predajňa typického grilovaného alebo na ražni pečeného mäsa, ktoré má pôvod na Strednom východe, v južnej a strednej Ázii, získala rýchlo cveng. Po jej otvorení tam pracovali obaja bratia a zamestnali aj ďalšieho nepočujúceho mladíka. Neskôr svoju prevádzku rozšírili a presťahovali sa do väčších priestorov, v ktorých sú dodnes. „Prevádzka kebabu je označená našou obchodnou značkou a pri vstupe do nej sa vo svete nepočujúcich ocitajú aj naši zákazníci. Na nástenke na stene visí tabuľka so základnými znakmi posunkovej reči, aby ju mohli aspoň trochu spoznať aj zdraví ľudia,“ zdôrazňuje Róbert Šarina. Zákazníci začali do ich zariadenia chodiť nielen na kebab, ale aj za informáciami o posunkovej reči. Keďže záujem rástol, mama bratov organizovala pre záujemcov z radov počujúcich kurzy posunkovej reči. Absolvovalo ich okolo tridsať ľudí. V súčasnosti pripravujú ich verziu v elektronickej podobe, aby sa reč nepočujúcich mohli zdraví naučiť na internete.
Veľkokrtíšsky Deaf Kebab nezostal dlho osamotený. Bratia založili podobnú prevádzku v Slovenských Ďarmotách a ďalšie začali vyrastať v iných mestách. „Obracali sa na nás kamaráti a známi, ktorých sme inšpirovali, že by podobné niečo mohlo fungovať aj u nich. Tak sme im pomohli. Pri založení a rozbehu reštaurácie, získaní nepočujúceho zamestnanca či zamestnancov, či pri zaškolení. Fungujú pod našou obchodnou značkou a podľa našich pravidiel, no majú svojich majiteľov. Tí môžu vo vlastnej réžii a podľa svojich predstáv upraviť interiér reštaurácie a nastaviť ceny jedál,“ poznamenal Róbert Šarina.
Pomocná ruka nepočujúcim
V súčasnosti je na mape siete kebabov trinásť miest. Okrem Veľkého Krtíša a Slovenských Ďarmôt sú už reštaurácie s typickým označením, ktorému dominuje ľudské ucho, aj vo Zvolene, v Krupine, Lučenci, Rimavskej Sobote, Rožňave, Prešove, Žiline, Nitre, Bratislave, vo Vrábľoch a v Banskej Štiavnici. K nim by už čoskoro mali pribudnúť ďalšie. V Leviciach, Nových Zámkoch a Trnave. „Podmienkou je, aby v reštauráciách s našou obchodnou značkou pracovali aj nepočujúci. V každej zo spomínaných reštaurácií pracuje jeden alebo dvaja nepočujúci, výnimkou je Zvolen, kde pracujú až traja ľudia s poruchou sluchu. Obyčajne to v zariadeniach funguje tak, že v zmene sú dvaja zamestnanci. Jeden je počujúci, druhý nepočujúci. Vo veľkokrtíšskom kebabe pracujú vo dvoch zmenách dve takéto dvojice. Jeden z nepočujúcich je naším zamestnancom už od začiatku nášho podnikania,“ opisuje Róbert.
Do života vo svete kebabov je už vtiahnutá kompletne celá rodina Šarinovcov. Okrem bratov aj ich mama Ľubica a otec Pavol. Neďaleko reštaurácie majú kanceláriu, z ktorej zabezpečujú úspešný chod svojho biznisu. Róbert hovorí, že jeho brat Pavel je nielen otcom myšlienky kebabov, ale má na starosti aj celú ekonomiku. „Je taký výkonný typ. Ja sa viac orientujem na ,piár' a filozofiu firmy. Zapojení sú aj rodičia. Mama sa stará o naše prevádzky a otec sa orientuje na ich zásobovanie tovarom. Popri tom máme aj ďalšie aktivity. Napríklad mama je stále aj tlmočníčkou do posunkovej reči, ja prevádzkujem aj iné reštauračné zariadenie, kde sa však nevarí. U brata Pavla je len otázkou času, kedy vymyslí v oblasti podnikania niečo ďalšie. Jeho obchodný duch je toho zárukou,“ podotýka Róbert.
Ako sa spätne pozerá na založenie siete kebabov a zmysel tejto myšlienky? Neľutuje s bratom, že sa vydali touto cestou? „Určite nie. Chceli sme ukázať, že tu medzi nami žijú aj nepočujúci a že aj medzi nimi je veľa šikovných ľudí, ktorí môžu pracovať v bežnom prostredí. Že sa zamestnávatelia nemusia báť dať prácu aj ľuďom s týmto postihnutím. Zároveň sme ich chceli tým, čo sme dosiahli, inšpirovať. Najmä sme však chceli podať pomocnú ruku nepočujúcim. Azda sa nám to aj podarilo,“ dodal Šarina.