Ako sa o cudzincoch diskutuje s chladnou hlavou?

, 17.05.2016 10:00
Kunsthalle, inštalácia Kateřina Šedá, Strach z...
Záchranné vesty v inštalácii Kateřiny Šedej - symbol výstavy Strach z neznámeho, ktorá v bratislavskej Kunsthalle potrvá do 31. júla. Autor: ,

Pred rokom sa objavila správa, že Brusel chystá kvóty na prerozdelenie migrantov. Od tohto momentu stratila diskusia o utečeneckej kríze úroveň. Čo sa na Slovensku zmenilo "rok po”?

Britská skupina Radiohead vydala uplynulý týždeň dlho očakávaný nový album. Jeho zverejneniu na internete predchádzal animovaný videoklip k úvodnej piesni Burn the Witch (Upáľte bosorku). Zachytáva idylický život v "nepoškvrnenej” dedinke, do ktorej zavíta zvedavý pán. Ten postupne odhaľuje divnú náturu domácich, niečo si zapisuje, a keď ich chce upozorniť, na čo prišiel, miestni ho s úsmevom, a najmä svorne – upália.

Za normálnych okolností by dnes o klipe debatovali asi len fanúšikovia kapely. Jeho animátorka Virpi Kettu však v jednom rozhovore prezradila, že podkladom príbehu bola vlaňajšia utečenecká kríza. Diskusia o videu, ktoré po desiatich dňoch od zverejnenia videlo už dvanásť miliónov ľudí, sa okamžite stala politickou. Pozoruhodné však bolo, že v upálenom pánovi z klipu sa našli oba tábory. Pocit hrozby z "upálenia” davom za svoj názor bol počas vypätých mesiacov prítomný asi v celej Európe.

Vlaňajšia rozprava o utečencoch bola naozaj honbou na čarodejnice. A hoci v trochu pozmenenom zmysle, podobne ako v americkom Saleme v 17. storočí, aj na Slovensku a v celej Európe v roku 2015 i rozumní ľudia strácali súdnosť. Na sociálnych sieťach zdieľali vymyslené správy a fotografie alebo, naopak, zatvárali oči pred rizikami, keď nadobudli presvedčenie, že bojujú proti diablovi (pre jedných ním boli utečenci, pre ďalších nacionalisti).

Aj preto, keď sa pýtame kurátorky prebiehajúcej výstavy Strach z neznámeho Lenky Kukurovej, či si vie predstaviť, že by podobnú výstavu zorganizovali napríklad počas minulého leta, len krúti hlavou.

Strach z neznámeho

Výstava v bratislavskej Kunsthalle má na plagáte, ktorý ju propaguje, oranžovú záchrannú vestu, ktorá pripomína perinku pre malé dieťa. Trochu zavádzajúci symbol, ktorý evokuje, akoby sa akcia zaoberala čímsi, čo už dnes nie je témou dňa. Výstava sa však začína inštaláciou Kateřiny Šedej s vestami, ako aj veľkou mapou ciest druhej triedy v Európe (vlaňajších trás migrantov) úplne oprávnene. Už len to, že záchranná vesta dnes pôsobí neaktuálne, poukazuje na jednu z príčin masovej hystérie. Na schému: silné emócie momentu, informácie bez kontextu a pri prvom poľavení v podnetoch (vlna utečencov sa oslabila a u nás je po voľbách) – rýchle zabudnutie.

"Keď hovoríme o aktuálnosti výstavy, my sme na nej začali pracovať vlastne už minulý rok v lete. Keď sme si uvedomili, že o takej závažnej téme neprebieha racionálna diskusia, že existuje len nejaká hystéria,” pokračuje Kukurová. Aj preto vybrali názov – Strach z neznámeho. V popise výstavy jej autorka ďalej píše, že "stojíme iba na začiatku dialógu a výstava sa pokúša prekonať bariéru nekomunikácie”.

Výstava je skutočne jedným z prvých diskusných fór, ktoré sa zaoberajú utečencami, aj naším vzťahom k nim v relatívne pokojnej atmosfére. Na úrovni boli aj doterajšie sprievodné podujatia, napríklad dialóg na horúcu tému – o kresťanstve a islame. Najbližšie sa zase v stredu 18. mája bude v Kunsthalle debatovať o hoaxoch (falošných, zavádzajúcich poplašných správach na internete). Výstava je proutečenecká, komunikuje však kultivovane a nie naivne. Argumenty predkladá vo forme kontextu i zážitkov.

Odporcovia prijatia migrantov na Slovensko napríklad často argumentujú, že naša mierumilovná krajina sa nijako nepodieľala na zdevastovaní Sýrie a iných oblastí, prečo by teda mala teraz hasiť požiar, ktorý založil niekto iný. S týmto postojom zápasí dielo Ota Hudeca Deň po nálete. Autor na jednej stene galérie prezentuje typy zbraní, ktoré Slovensko v posledných rokoch preukázateľne dodávalo do rôznych oblastí konfliktov po svete. Aj do tých, odkiaľ do Európy v súčasnosti prúdia migranti. Na stenu oproti zase namaľoval obraz rozbúraného mesta, ktoré práve zasiahli kazetové bomby slovenskej výroby. Návštevník až po krátkej chvíli spozná, že ide o Bratislavu.

Dielo Deň po nálete Ota Hudeca poukazuje na...
Dielo Deň po nálete Ota Hudeca poukazuje na spoluzodpovednosť Slovenska na dianí vo svete. Predstavuje Bratislavu po zásahu kazetovými bombami. Naša krajina dohovor o kazetovej munícii ratifikovala až vlani.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Ilustrácia: Oto Hudec

Podnety k diskusii určite ponúkajú aj zážitkové časti výstavy. "Rada komunikujem s divákmi, ktorí nie sú klasickí návštevníci galérie. Napríklad si predstavím, že robím výstavu pre svoju rodinu, ktorá súčasnému umeniu nerozumie. Na ľudí napríklad silne pôsobí inštalácia Lukáša Houdeka HopeTour. Ocitnú sa totiž v tmavom lodnom kontajneri plnom utečencov. Ostávajú tam niekoľko minút, kým ich personál galérie nevypustí von,” opisuje Kukurová. Zážitkový je aj samotný koniec výstavy, inštalácia Ota Hudeca Krajina. Tvorí ju plot, za ktorý sa môžu dostať každý deň len návštevníci, ktorí splnia náhodné a každý deň iné kritériá, ktoré vopred zvolil umelec. Situácia je reakciou na prechod hraníc utečencami, kde často rozhoduje len náhoda alebo šťastie.

Viac ako polovica umeleckých diel vznikla špeciálne pre túto výstavu, čo bolo tiež dôvodom, prečo hodnotí utečeneckú krízu s niekoľkomesačným odstupom. Nie je však len hľadaním odpovedí na minulé udalosti. Niektoré diela žijú s ďalším vývojom udalostí, ktoré v čase ich vzniku ešte neboli zjavné. "Séria piatich pastelov Radovana Čerevku Žaloba sa nám napríklad minulý rok zdala príliš extrémna. V sérii načrtol víziu, že Slovensko vysúdi od únie peniaze za povinné kvóty, a tie použije na vybudovanie bezpečnostného múru. Prehnané sa nám to zdalo preto, že v tom čase sa ešte ploty v Európe nestavali,” vysvetľuje kurátorka, ktorá má s výstavami s politickými a sociálnymi témami už desaťročné skúsenosti nielen zo Slovenska, ale aj z Česka a Nemecka.

"Ako ľudia reagujú? Extrémistov asi neovplyvníme, pretože do galérie neprídu. Ale mnohí ľudia, ktorí mali počas hystérie možno aj extrémnejšie vyjadrenia, sa i vďaka výstave dostávajú viac k názorovému stredu. Diskusia je naozaj kultivovanejšia a prostredie galérie tomu určite pomáha. Ľudia si povedia – veď tu "o nič nejde”. Umenie poskytuje platformu, kde nemusí nejaký argument bezpodmienečne zvíťaziť,” uzatvára Kukurová.

Strach z neznámeho sa rozplýva najmä v tých dielach výstavy, na ktorých sa podieľali samotní utečenci. Vznikali napríklad pod vedením Daniely Krajčovej, ktorá sa dlhodobo venuje téme azylantov na Slovensku. V tejto časti už definitívne odchádzame od hodnotenia minulého a nastoľujú sa otázky ďalšej koexistencie s cudzincami, ktorá je v globalizovanom svete nevyhnutnosťou, pred ktorou zatvárať oči je nielen zbytočné, ale najmä nezodpovedné aj nebezpečné.

Diskusia o utečencoch formou odkazov na...
Diskusia o utečencoch formou odkazov na lístkoch na výstave Strach z neznámeho. Autor: Ivan Majerský, Pravda

Nórsky vzor

Keď vlani v lete vznikal pre Pravdu rozhovor s Elenou Kriglerovou z Centra pre výskum etnicity a kultúry o programe pre integráciu cudzincov v slovenských mestách, bolo to presne v tom čase, keď aj takáto nevinná téma pôsobila ako pichnutie do osieho hniezda. Znova bolo teda potrebné prečkať hysterické obdobie, aby diskusia o tom, ako sa pripraviť na to, že aj slovenská spoločnosť raz bude rozmanitejšia, mohla pokračovať.

Kriglerová o vtedajšej napätej situácii povedala, že môže byť aj výzvou. A jej aktuálnou odpoveďou na túto výzvu je publikácia Nórsky vzor, ktorú nedávno vydala spolu s kolegyňou Alenou Chudžíkovou. Vznikla na základe študijného pobytu v troch nórskych mikroregiónoch, kde autorky v marci tohto roku skúmali, ako vedia Nóri integrovať cudzincov do spoločnosti.

Nórsko je pre slovenskú stále polarizovanú spoločnosť dobrým príkladom. Jeho prístup k utečencom je totiž zároveň prísny i láskavý. V nórskej vláde v súčasnosti navyše sedia aj zástupcovia Strany pokroku, ktorú označujú za pravicových populistov s protiimigračnou rétorikou. Sylvi Listhaugová z tejto partaje je dokonca ministerkou pre imigráciu a integráciu. Hovoriť o „slniečkarskom“ štáte teda v prípade Nórska rozhodne nemožno. "K Strane pokroku by som však dodala, že v Nórsku sú subjekty s protiimigrantskou rétorikou podstatne odlišné od tých, ktoré poznáme napríklad my v strednej Európe. Strana síce vyžaduje prísne podmienky na prijímanie utečencov, ale napriek tomu stále podporuje politiku vytvárania príležitostí,” spresňuje Chudžíková.

Vlaňajšia vojna dvoch extrémov pomohla niektorým zbaviť sa naivity. Je určite potrebné uznať, že cudzinci v niektorých krajinách spôsobujú vážne problémy. Na druhej strane, práve Nórsko patrí k tým najúspešnejším štátom, čo sa integrácie týka. Podľa hodnotiacej správy Migrant Integration Policy Index (Index integračných politík pre migrantov) sa umiestnilo na 4. priečke z 38 hodnotených krajín.

Základom úspešnej nórskej integrácie cudzincov je práve veľmi prísne nastavený program, ktorý funguje už vyše dvanásť rokov, takže nie je reakciou na poslednú krízu, ale dlhodobou politikou severského štátu. Je určený pre všetkých, ktorí v krajine dostanú azyl, a absolvovať ho je presne tak ich právom, ako aj povinnosťou. Utečenci v rámci neho musia ísť bývať do konkrétneho nórskeho mesta, ktoré im vopred určia, a tam absolvovať náročný dvojročný integračný program. V jeho prvej časti sa učia najmä nórčinu, neskôr majú programy na lepšie pochopenie sociálnych vzťahov v krajine a kurzy, ktoré ich pripravujú na to, aby sa vedeli po skončení programu zamestnať.

"Celý ten program pritom náročnosťou kopíruje regulárny pracovný čas. V programe sú ľudia toľko hodín denne, ako by normálne pracovali, takže si zvykajú na tempo, ktoré je bežné pre pracujúcich v Nórsku,” pokračuje Chudžíková a dodáva, že cieľom programu je, aby si až 70 percent absolventov po jeho skončení našlo okamžite prácu alebo aspoň pokračovalo v štúdiu. Hoci úspešnosť je zatiaľ "len” niečo cez 60 percent, po ďalšom roku od skončenia programu je už zamestnaných približne 80 percent bývalých absolventov.

Princípom, s ktorým Nóri pracujú, je na jednej strane zodpovednosť, na druhej solidarita. Zodpovednosť sa prejavuje v tom, že prijmú len toľko azylantov, koľko dokážu integrovať. Solidarita je jednak vnútorná, ktorá sa prejavuje tým, že mestá v celom Nórsku si utečencov rovnomerne rozdeľujú pri rokovaniach s centrálnou vládou. Prejavuje sa však aj navonok – ak do krajiny príde menej azylantov, ako sú nórske kapacity, krajina si vyžiada ďalších do naplnenia plného počtu. O tom, že integrácia tam funguje, svedčia rôzne fakty. Nezamestnanosť migrantov v krajine je napríklad len o šesť percent vyššia ako u pôvodnej domácej populácie. Až 80 percent utečencov ostáva na mieste, ktoré im na začiatku integračného programu určil štát, čo hovorí o tom, že si tam úspešne vytvorili väzby.

Publikácia Nórsky vzor ukazuje inšpirácie, ako...
Publikácia Nórsky vzor ukazuje inšpirácie, ako môže Slovensko v budúcnosti úspešne integrovať cudzincov. Autor: CVEK

Inšpirácie pre Slovensko

Spomínaný program nie je lacný. A Nórsko má síce porovnateľný počet obyvateľov ako Slovensko, ale je podstatne bohatšou krajinou. Nie je preto nórsky vzor len utópiou? A načo nám vlastne je diskusia o integrácii cudzincov, keď od vzniku Slovenska nedostalo u nás azyl ani 700 utečencov? (V Nórsku ich vlani žilo 188-tisíc, čo je 3,6 percenta z celkovej populácie.)

„Tá téma je pre nás dôležitá, lebo situácia vo svete je taká, že utečenci k nám jedného dňa určite prídu a skúsenosti iných krajín nám ukazujú, že dobrá príprava politík prijímania a integrácie utečencov sa vypláca,” argumentuje Kriglerová. S kolegyňou prízvukujú, že hoci nórsky vzor sa nebude dať „skopírovať“, môžeme sa ním však vo viacerých oblastiach inšpirovať.

Nórska migračná politika sa napríklad zameriava na tri rôzne oblasti, ktoré sú vzájomne prepojené – lokálnu, národnú a medzinárodnú. V tej poslednej je inšpiratívne aj základné uvedomenie si, že patríme do globalizovaného sveta a naša akcia vyvoláva medzinárodnú reakciu, hoci sme malý štát. Na národnej a lokálnej úrovni by zase u nás bolo potrebné, aby sa presne určili kompetencie, kto je za čo zodpovedný, čo v prípade starostlivosti o cudzincov u nás stále chýba. Štát by mal na seba prevziať aj rôzne činnosti, ktoré momentálne poskytujú neziskové organizácie (právny servis, poradenstvo), pretože na grantoch takéto služby nemôžu mať stabilnú úroveň a byť súčasťou dlhodobého udržateľného systému.

Napokon by bolo dobré pokračovať v projektoch, pri ktorých s cudzincami pracovali samosprávy – tie sú im totiž najbližšie. V mestách a obciach si vytvárame sociálne väzby, a preto by obce mali dostávať financie na integračné aktivity, akou môžu byť aj obyčajné jazykové kurzy. Dobré skúsenosti niektoré mestá získali už v rokoch 2014 – 2015 v rámci projektu Združenia miest a obcí Slovenska na lepšiu integráciu cudzincov, o ktorom sme písali vlani.

Slovensko by však predovšetkým malo vedieť, čo chce. "Teda jasne deklarovať, čo je cieľom integrácie a akými spôsobmi a opatreniami to chceme a vieme dosiahnuť. Mali by sme pri tom vychádzať z poznania, že najcennejším zdrojom pre krajinu sú ľudia, a to platí aj pre migrantov. Aj vďaka nim sa totiž môže zastaviť starnutie populácie a ubúdanie obyvateľstva v dôsledku demografickej krízy,” uzatvára Kriglerová.

Za 10 rokov cudzinci zo 100 krajín

Jednou z organizácií, ktoré momentálne suplujú úlohy štátu voči cudzincom, je aj Medzinárodná organizácia pre migráciu. Práve v apríli tohto roku oslávila desiate výročie fungovania jej Migračného informačného centra na Slovensku. Za ten čas ho využilo až 12-tisíc cudzincov z viac ako 100 krajín (právne, sociálne a pracovné poradenstvo). Vyše tritisíc z nich absolvovalo aj kurzy slovenčiny, za desať rokov sa podarilo zorganizovať 153 kultúrnych podujatí. Výročie centra bolo dobrou príležitosťou, ako do diskusie o cudzincoch zapojiť aj ich samotných.

Kým zástupcovia cudzincov, ktorých si ľudia nespájajú s aktuálnou migračnou krízou (Vietnamci, Thajčania…), riešili viac problémy úradných prekážok pri pobyte a podnikaní či práci na Slovensku, zástupca Afgancov na Slovensku Mohammad Azim Farhadi videl veci aj trochu inak. "Môžeme rozlišovať také dve základné imigračné vlny Afgancov na Slovensku – prví prišli ešte za socializmu a sú dnes dobre integrovaní, vedia jazyk, žijú tu desiatky rokov. Druhá skupina prišla v posledných desiatich rokoch a ešte sa len zaraďuje do spoločnosti,” vysvetľuje Farhadi.

Mohammad Azim Farhadi (uprostred vo veste)...
Mohammad Azim Farhadi (uprostred vo veste) prišiel na Slovensko ako utečenec v 90. rokoch. Dnes pomáha cudzincom na Slovensku, ale napríklad aj v gréckom Idomeni. Autor: INŠTITÚT PRE MIGRÁCIU A KOMUNIKÁCIU

Ostrá protiimigračná rétorika politikov však podľa neho spôsobila to, že aj niektorí z tých Afgancov, ktorí tu žijú dlhé roky, začali cítiť istú nevraživosť. "Nie od známych. Kto ma pozná ako Azima, ten si o mne nezačne myslieť niečo zlé ani po kríze. Ale zase povie, že ty Azim si fajn, ale tí iní sú teroristi,” pokračuje.

Čo navrhuje dnes? To, čo už desiatky rokov – osobný kontakt. A keď nemôže byť osobný, aspoň sprostredkovaný. "Ja si totiž myslím, že cudzinci sa vedia integrovať celkom dobre, nájdu si svoju cestu, svoje miesto. Skôr treba trochu ovplyvňovať majoritu. Kedysi som napríklad robil pre Slovenskú televíziu magazín o cudzincoch. Niečo podobné by mohlo fungovať znova, mať nejakú protiváhu tých dezinformácií o cudzincoch, čo sa všade šíria,” hovorí bývalý utečenec, ktorý prišiel na Slovensko v 90. rokoch.

Farhadi nie je ani veľkým fanúšikom stratégií prenesených z iných štátov. Myslí si, že Slovensko by si malo nájsť pri nejakom okrúhlom stole vlastné riešenia, ktoré pomôžu lepšej koexistencii domácich a cudzincov. Podľa neho veľmi dobre fungovali napríklad aktivity Medzinárodnej organizácie pre migráciu, ktorá školila úradníkov z rôznych kútov Slovenska, ako komunikovať s cudzincami.

Ako cudzinec je rád, že sa o týchto veciach začína konečne opäť diskutovať bez vášní. "Veď pred rokmi na Slovensko prišlo aj niekoľkonásobne viac cudzincov a nikto si to ani nevšimol. Ak tá kríza bola na niečo dobrá, tak na to, že sa azda konečne rozbehne širšia diskusia a spoločne prídeme na niečo, čo bude fungovať na Slovensku, na mentalitu ľudí, ktorí tu žijú,” uzatvára Farhadi.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#utečenci #migrácia #kvóty #integrácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk