Behu na lyžiach ostal verný aj na invalidnom dôchodku

, 28.05.2016 07:00
Pavol Staníček
Úspešný slovenský bežkár Pavol Staníček na pretekoch Worldloppet vo Fínsku v roku 2014. Autor:

Denník Pravda pripravuje seriál Úspešní Slováci. Prinášame príbehy o ľuďoch, ktorí sú vo svojej oblasti výnimoční, aj keď nemusí ísť o mimoriadne známe osobnosti. Aktuálny príbeh je o Pavlovi Staníčkovi (65), ktorý patrí medzi svetovú špičku vo vytrvalostnom behu na lyžiach.

Nikdy sa nevzdávaj! Životné krédo bežkára Pavla Staníčka, ktorý svojej „životnej láske“ behu na lyžiach ostal verný aj po šiestich zlomeninách, odchode do invalidného dôchodku a vážnej autonehode. Vo veku 65 rokov nemá problém odbehnúť 50– až 90-kilometrové preteky a bojovať o titul Gold Mastera s najväčším počtom zlatých medailí. „Jednu zlatú medailu získa každý pretekár za odbehnutie 10 pretekov Worldloppetu v presne stanovenom časovom limite, z toho musia byť aspoň jedny mimo Európy. Nejde teda o to byť prvý, ale vydržať odbehnúť čo najviac pretekov na lyžiach a ja mám momentálne osem zlatých medailí,“ povedal Staníček. Vo svete má viac cenných kovov ako bežkár zo Žiliny už len 20 ľudí, a prvý je 85-ročný pretekár, má 28 medailí.

Úspešný slovenský bežec na lyžiach vyrastal v dedinách Tesáre a Chynorany, patriacich pod okres Topoľčany, a s bežkami prešiel celý svet. Popri viacerých európskych behoch bol dvakrát na pretekoch v Austrálií, trikrát v Spojených štátoch amerických, štyrikrát v Kanade a raz na Novom Zélande. Medzi najnovšie exotické méty patrí zúčastnenie sa na súťažiach v Japonsku a Číne. „Nie je to taký drahý šport, ako si každý myslí. Raz sa ma sused v záhradke spýtal, odkiaľ mám toľko veľa peňazí, keď si dovolím precestovať celý svet. Tak som sa ho spýtal, koľko denne minie na cigarety a alkohol. Vyšlo mu 15 eur, čo je za rok viac ako 5-tisíc eur, teda približne rovnaká suma, akú ja ročne investujem do pretekov na lyžiach. Do exotických krajín vždy ideme partia a snažíme sa vybaviť si čo najlacnejšie letenky aj ubytovanie. Napríklad výlet v Japonsku ma vyšiel okolo tisíc eur. Aj keď nakoniec som naň išiel s barlou, lebo pri futbale v telocvični som spadol a posunuli sa mi chrbtové platničky. Spôsobená bolesť mi vystreľovala do nohy a chodiť som mohol len s barlou. Namiesto pretekov som si nakoniec aspoň mohol pozrieť krajinu a miestnu kultúru,“ priblížil Staníček.

Na pretekoch v Kanade v roku 2005 bolo -25 oC a...
Na pretekoch v Kanade v roku 2005 bolo -25 oC a Pavlovi Staníčkovi vznikol na tvári cencúľ. Autor: ARCHÍV P. STANÍČKA

Zlomenie ruky aj chrbtice

Nešťastné zlomeniny prenasledujú bežkára zo Žiliny po celý život. Prvú vážnu zlomeninu chrbtice a posledného hrudného stavca zavinil v roku 1988 nečakaný defekt predného kolesa jeho automobilu. „Oproti mne išlo nákladné auto s prívesom. Našťastie šofér nákladného auta videl, ako ma začalo točiť, a snažil sa mi vyhnúť. Napriek tomu som trafil príves a náraz odhodil automobil do neďalekého poľa. Dodnes si pamätám, ako sa moja škodovečka niekoľkokrát prevrátila, kým úplne zastala,“ opísal Staníček. Keďže v tom čase neexistovali mobilné telefóny, šťastím v nešťastí bolo, že nehodu videli v neďalekom motoreste a zavolali pomoc.

Po zahojení nepríjemnej zlomeniny k rýchlemu návratu do práce pomohla chuť cvičiť predpísané cviky. „Zacvičiť, oddýchnuť a znova zacvičiť a oddýchnuť. To bol kľúč k úspechu a už mesiac a pol po nehode lekárka skonštatovala, že som práceschopný,“ uviedol Staníček. Tomu sa paradoxne ani jeden úraz nestal počas pretekov v behu na lyžiach a na invalidný dôchodok celoživotného športovca poslal pád zo schodov. „Rozhodol som sa seknúť s prácou obchodného riaditeľa v softvérovej IT firme. Práve posledný deň v práci som bol na služobnej ceste a večer som sa vracal domov s taškou plnou nákupov. Na schodoch som sa potkol a namiesto seba som reflexívne zachraňoval nákup tak horlivo, že som si zlomil ruku a vykĺbil rameno. V prvom momente to ani moc nebolelo a k doktorovi som išiel až ráno po tom, ako mi opuchla celá ruka,“ opísal Staníček. Z prvej reakcie z bezbolestného zranenia sa nakoniec vykľul vážny úraz znemožňujúci normálny pohyb pravej ruky.

Pretekár mal možnosť spoznať aj japonskú kultúru.
Pretekár mal možnosť spoznať aj japonskú kultúru. Autor: ARCHÍV P. STANÍČKA

Vážne zranenie ruky nakoniec vášnivého bežkára poslalo na invalidný dôchodok. Napriek tomu svoju záľubu neopustil a ďalej pretekársky súťaží. „Mojou záchranou sa stal v podstate nesprávny štýl spočívajúci v tom, že ja pri bežkovaní všetko behám nohami a ruky takmer vôbec nepoužívam. Vďaka tomu môžem pretekať až dodnes,“ skonštatoval Staníček. Pre špeciálny štýl opierajúci sa o silu nôh potrebuje o niečo dlhšie lyže ako ostatní pretekári. „Na moju výšku 175 cm je optimálna dĺžka lyží 190 cm. No mne sa najlepšie beží na lyžiach dlhých až 210 cm. Dôvod je ten, že ako jeden z mála pretekárov málo používam ruky,“ pokračoval Staníček.

O vlások unikol pádu lietadla

Úspešný Slovák počas pretekov zažil mnohé zaujímavé príhody. Jedným z najsilnejších príbehov je cesta na preteky v Kanade. V roku 2009 leteli spolu s ďalšími pretekármi najprv z Prahy do New Yorku a odtiaľ plánovali po prezretí mesta pokračovať do Kanady. Skupina bežkárov chcela odlietať z Prahy až vo štvrtok, ale šéfka výpravy ich pre prechod časovými pásmami prehovorila na stredajší let, čo športovcom dalo viac času na zvládnutie iného časového pásma pred pretekmi. „Ráno nám do hotelovej izby v meste Ottawa vbehne vedúca nášho bežkárskeho výletu a hovorí. Chlapci, pozrite sa na správy. To lietadlo, ktorým ste pôvodne chceli letieť z New Yorku, spadlo pre namrznuté krídla a všetci cestujúci sa zabili. Zapnem správy a akurát dávali zábery na pozostalých a rozplakal som sa. Vtedy sme mali všetci naozaj veľké šťastie,“ uviedol Staníček.

Úspešný Žilinčan (vpravo) so svetovým...
Úspešný Žilinčan (vpravo) so svetovým rekordérom vo vytrvalostnom behu na lyžiach 85-ročným Hansom Larssonom. Autor: ARCHÍV P. STANÍČKA

No k pretekom na lyžiach patria viac veselé ako smutné príhody. Staníček neohrdne počas návodu povoleným dopingom v podobe kalíška tvrdého. V roku 2012 získal svoju šiestu zlatú medailu na pretekoch v Kanade. Keď potom bežal v Nórsku na 54-kilometrových pretekoch, vedúcich z mesta Réna do zimnou olympiádou presláveného Lillehammeru, trať s 1100-metrovým prevýšením je známa srdečnou atmosférou fanúšikov povzbudzujúcich všetkých pretekárov v dobehnutí do cieľa. Miestni ľudia pritom pretekárov nepovzbudzujú len slovne, ale im núkajú aj rôzne občerstvenie. „Ako znalec pomerov som sa dal na krajnú stopu a zrazu pred sebou vidím Nóra s kuracím stehienkom v ruke. Tak som zastavil a spýtal sa, či to je pre mňa, a on trošku zaskočený reagoval, že ak chcem tak áno. Do dojedení stehienka som ho požiadal, aby mne Slovákovi so 6. zlatou medailou ulial čosi tvrdšie. Zasmial sa, nalial mi, zakričal čosi okolo stojacim ľuďom, štrngli sme si a za výkrikov bravo Slovakia som dopil a vrátil sa na trať,“ povedal Staníček.

Fantastickú atmosféru má aj 90 kilometrov dlhý Vasov beh vo Švédsku. Ten beží 16-tisíc pretekárov väčšinou v príjemný slnečný deň pri teplote okolo mínus 18 stupňov Celzia. „Bol to v dobrom zmysle slova šok vidieť pred sebou štartovať 15-tisíc ľudí. Našťastie kolega Tóno Slezáček mi ešte pred štartom poradil, že predbiehať na prvých 10 až 15 kilometroch nemá zmysel a je to len zbytočné mrhanie síl. Pri týchto extrémne dlhých pretekoch je úspech vôbec dobehnúť do cieľa,“ opísal Staníček. Pri týchto pretekoch je totiž časový limit 12 hodín, a ak niekto nestihne dôjsť na niektorú z občerstvovacích staníc v dohodnutom časovom limite, preteky sa pre neho končia a do cieľa ho odvezie pristavený autobus. „Ja som v 50 rokoch zvládol celé preteky za 9 hodín a zanechal som za sebou tisícky bežkárov. To bol fantastický pocit,“ opísal Staníček. V súťaži o zlaté medaily musia byť bežné preteky dlhšie ako maratón, čo znamená minimálnu dĺžku 42 kilometrov, a 90-kilometrové preteky patria k jedným z najdlhších. „Tóno Slezáček mi okrem viacerých cenných rád ako nevynechať žiadne občerstvenie pomohol aj s namazaním mojich bežiek na sklz. Znie to jednoducho, ale v zmysle odporúčania výrobcov voskov Swix treba na stúpanie namazať viac vrstiev rôznych druhov vosku. Je to hotová alchýmia, ale dobre navoskované lyže veľmi uľahčia zvládnutie pretekov,“ odporučil Staníček.

Popri športe je čas na spoznávanie sveta. Na...
Popri športe je čas na spoznávanie sveta. Na snímke sú vodopády na Islande. Autor: ARCHÍV P. STANÍČKA

Nórski vojaci na bežkách zachránili kráľa

Niektoré preteky sú usporiadané na počesť významnej historickej udalosti. Napríklad v Nórsku v dávnej minulosti zachránili kráľovskí vojaci svojho budúceho panovníka pred istou smrťou rýchlym útekom do hôr. Na vzdanie úcty aj dnes bežia pretekári preteky Birkebeinerrennet v Nórsku s 3,5-kilovým ruksakom a túto svoju tradíciu Nóri preniesli aj do Spojených štátov amerických, kde sa usporadúva American Birkebeiner. „Práve v Spojených štátoch amerických som na pretekoch obehol pretekárov súťažiacich v dobových kostýmoch kráľovských vojakov, ktorí do cieľa dobehli nesúc živé bábätko a spolu s nimi bežala aj matka dieťaťa,“ priblížil Staníček. Celkovo na pretekoch za veľkou mlákou panovala dobrá nálada. „Ľudia mali na hlavách pestrofarebné parochne a jedna zo súťažiacich mala na drese napísané: Ja bežím preto, lebo chcem nájsť dobrého muža pre svoju mamu. Ďalšia, ťažko povedať, či to bola jej mama, zas hľadala dobrého chlapca pre svoju dcéru,“ dodal Staníček. Ďalšími súťažiacimi boli ľudia v kostýmoch Indiána, čašníka s motýlikom či chlapík ťahajúci za sebou sánky so súdkom piva.

Staníček mal k športu blízko odmala a tento rok počas slabej zimy sa nebál trénovať aj na zmrznutej tráve absolvovaním koliesok okolo paneláka. „Samozrejme, potme, aby som nikoho nepohoršoval. Človek v podstate žije, kým sa hýbe, a k tomuto som viedol svoje deti a momentálne sa snažím viesť aj vnúčence. Vnuk hráva súťažne futbal a vnučka hokej a florbal,“ uzavrel Staníček.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#beh na lyžiach #vytrvalosť #Úspešní Slováci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku