V súčasnosti má anglické slovo „evil“ (zlý, diabolský) náboženské konotácie. Ale v pôvodnej staroangličtine to znamenalo jednoducho čokoľvek, čo bolo zlé, ohavné či kruté. Prečo vlastne zlo vzniklo?
Vieme, že človek sa vyvinul z opíc, poťažmo z ešte jednoduchších živočíšnych organizmov. To znamená, že sme získali mnohé časti správania od zvieracích predkov. Zahŕňa to tiež zlé správanie? A ak áno, je to preto, lebo „byť zlý“ je za určitých okolností výhodné? Alebo, inými slovami, môžeme vystopovať evolúciu zla?
Existuje veľa rôznych definícií „povahy zla“, ale definujme ho na tento účel ako činy, ktoré spôsobujú zámerné utrpenie, zničenie alebo poškodenie subjektu B v prospech subjektu A. Na účely ďalšieho skúmania môžeme tieto zámerné akcie rozdeliť do štyroch základných kategórií označovaných ako Temná tetráda.
S týmito kategóriami prvýkrát prišla asi pred 15 rokmi skupina psychológov. Pôvodne však definovali len Temnú triádu pozostávajúcu z macchiavelizmu, psychopatie a narcizmu. Neskôr pripojili ešte jednu kategóriu – každodenný sadizmus.
Prečo toto správanie u ľudí existuje? A dá sa pozorovať u iných živočíchov? Skúsme sa zastaviť pri troch zo štyroch uvedených kategórií.
Macchiavelizmus zahŕňa využitie inteligentnej stratégie a prefíkanosti na získanie moci a výhody nad protivníkom. To je pochopiteľne bežná súčasť politického života, aj keď tí, ktorí tento druh politiky hrajú, nemusia byť zakaždým ľudia.
Dario Maestripieri z Chicagskej univerzity našiel zaujímavé, macchiavelistické správanie mačiakov druhu Makak rézus, ktorých spoločenstvo študoval viac ako 20 rokov. Alfa samce sa uchyľovali k násilným taktikám, aby ochránili svoj priestor na spanie, samičky a jedlo. No každá z jednotlivých opíc sa zdala mať schopnosť macchiavelistického správania, uviedol Maestripieri. „Je to súčasťou toho, kým sú. Nie je to tak, že by tam boli macchiavelistickí jedinci, ktorí by to robili stále, a iní, ktorí by to nerobili nikdy. Rovnaké je to u ľudí – máme to v povahe, čo neznamená, že to musíme robiť stále,“ dodal.
Aj jednoduchšie živočíchy však sú schopné elementárnych foriem macchiavelizmu. Motýľ bielopások druhu Limenitis archippus sa chráni tým, že napodobňuje iné druhy, ktoré sú pre vtáky jedovaté alebo nechutné. A ryba morský čert má na hlave dlhý, udičke podobný výrastok so zakončením, ktorý vyzerá ako drobná rybka alebo červ. Tým zradne naláka menšie ryby, aby zaútočili na domnelú korisť, a zožerie ich. Z toho sa dá odvodiť, že zámerné macchiavelistické správanie či klamanie telom má veľmi hlboké korene a je užitočnou stratégiou prežitia.
Pokiaľ ide o psychopatiu, bude možno prekvapením, že niektoré zvieratá sa zdajú rýdzo nepríjemnými jedincami. Odborník na primáty Frans de Waal mal v zoologickej záhrade v holandskom Arnheme šimpanzicu Puist, ktorá, ako hovorí, bola „pokrytecká, zlá a falošná“. Vedci ju podľa jeho slov jednomyseľne nenávideli a prirovnávali k čarodejnici. Medzitým anglická biologička zaoberajúca sa výskumom primátov Jane Goodallová študovala párik šimpanzov – matku s dcérou Passion a Pom, ktoré si navzájom počas štyroch rokov systematicky zožrali osem mláďat. Boli tieto samičky psychopatky? Podľa psychológov Petera Buirskiho a Roberta Plutchika pokojne mohli byť. V roku 1991 títo vedci použili profilovací osobnostný dotazník EPI na posúdenie Passion. Z neho vyplynulo, že môže vykazovať sociálne deviantné správanie.
Sadizmus je v Temných tetrádach popisovaný ako potešenie z krutosti. Sadizmus môže podľa odborníkov človeku pomôcť udržať si moc a dominanciu – a často sa zdá, že brutálni politici, ktorí získali moc, sú čoraz krutejší a sadistickejší. A možno pre nich ani nie je iné východisko, ak sa chcú pri moci udržať. Ako klasický príklad môže poslúžiť Vlad Napichovač, predobraz literárneho grófa Draculu.
Dá sa však sadizmus ako druh správania nájsť aj u iných živočíchov ako u človeka? Vedci uvádzajú, že mnohé spôsoby správania sa zvierat môžu pozorovateľovi pripadať sadistické.
Napríklad keď delfíny plávajúce pod hladinou úmyselne „cvrnkajú“ do čajok sediacich na hladine. Pre čajky je to nepochybne otravné správanie, ale sadizmus so sebou nesie potešenie z utrpenia spôsobovaného druhým a podtón nemorálnosti. A my si nemôžeme byť istí, či delfíny tušia, že to čajkám prekáža. Pre delfíny to môže byť len druh hry, číra zábava alebo napríklad tréning triafania na cieľ.
Pri mačkách a množstve iných zvierat bolo pozorované, že korisť nezabijú, ale len sa s ňou hrajú – a tým ju mučia. Typicky sa to deje, keď učia mláďatá, ako majú loviť. A mláďa pokračuje v tejto „hre“, kým nedospeje do fázy, keď sa musí postarať samo o seba, a teda zabiť, aby prežilo.