Keď ako mladík oznámil rodičom, že zanecháva štúdium práva a chce sa venovať písaniu, zhrozili sa. A z toho sa dá vyžiť? A ešte taký mladý? Bol skalopevne presvedčený, že to dokáže. Napísal veršovanú drámu Cromwell a poslal ju vydavateľovi. Recenzent zdvorilo odpísal, „aby svoj čas využíval osožnejšie, a nie na písanie tragédií a komédií“. Podobný osud postihol aj jeho román. Ardenského kapitána cenzúra zakázala, drámu Neger v divadle odmietli a z Posledného Šuana predali len zopár kusov.
Po toľkých neúspechoch sa dal na písanie kolportážnej, brakovej literatúry, kde sa vlastne ani nedalo hovoriť o literatúre. Sám sa za to hanbil a schovával sa pod pseudonym. Roky sa venoval takejto literatúre. Koniec jeho vysnívanej kariére? Keď mal tridsať rokov, vyšiel mu román Šagrénová koža. Recenzie si ho všimli – dohodol si ich s viacerými priateľmi a novinami. Niektoré si napísal aj sám. Do jedných novín: „Talent pána Balzaca dorastá na výšku génia.“ Do iných: „Cítime k pánu Balzacovi priateľstvo a obdiv.“ Podpísaný gróf Alex.
Šagrénová koža je vynikajúci román. Ale kritika naďalej nebrala Balzaca na vedomie. Rozmarné poviedky, ktoré vydal zakrátko, priam s opovrhnutím odmietla George Sandová. Pri románe Vidiecky lekár sa noviny pretekali, čia dýka ho skôr zasiahne. Konštatovali, že Balzac sa rozumie do lesných prác, do sedliackeho gazdovania a správy obce, ale že od neho čakali román, a nie mišmaš z hygieny, politiky a morálky.
Balzac chcel v cykle románov pod názvom Ľudská komédia stvárniť celú šírku a hĺbku ľudských mravov. Napísal ich takmer päťdesiat. Témy sa zmocnil s krutou otvorenosťou. No tento veľmajster pera, jeden z najväčších v dejinách, horko-ťažko dosiahol, aby ho kritika brala vážne. Pelletan, jeden zo známych kritikov, napísal: „Už je raz tak, pán Balzac nikdy nenapíše dobrý román.“ Všetci význační kritici sa k nemu správali s pohrdlivou zhovievavosťou. Zväčša nie tak zdvorilo ako recenzent jeho prvotiny.