Ako bojovať proti fašizmu a pravicovému extrémizmu dnes, keď je znova na vzostupe a keď jeho predstavitelia zjemňujú rétoriku a odmietajú akékoľvek porovnávanie so "starými” fašistami? Poučenia skrývajú skúsenosti z boja proti "starým” aj "novým” fašistom a extrémistom. V skratke sa dajú zhrnúť do dvoch slov – nepodceňovať a nezatracovať.
Jedno z najhorších podcenení fašizmu v jeho začiatkoch sa objavilo priamo na stránkach prestížneho amerického denníka New York Times v roku 1922. Cyril Brown, dlhoročný korešpondent novín v Nemecku, ktorý pokrýval aj prvú svetovú vojnu, vtedy vydal vôbec prvý americký článok o Hitlerovi s titulkom "Nový populárny idol z Bavorska”. Uznal v ňom síce, že Židia z miest radšej odchádzajú zo strachu pred nacistami žiť s rodinami na vidiek, no zároveň konštatoval, že Hitler využíva antisemitizmus len na získanie masovej podpory Nemcov, no v skutočnosti to so židovským obyvateľstvom tak zle nemyslí…
Brown nebol prvým a zďaleka ani posledným novinárom, ktorý podcenil obludnosť skutočných Hitlerových plánov. Prispel tak k poučeniu, aby žurnalisti túto chybu neopakovali. Dnes preto reportéri oveľa citlivejšie pristupujú k akýmkoľvek nenávistným prejavom. Svedčí o tom aj fakt, že viaceré slovenské médiá sa nezdráhali nazvať Kotlebovu stranu fašistickou. O tom, prečo možno Mariana Kotlebu a jeho prívržencov považovať za fašistov, sa od marcových volieb popísalo až-až. Poďme si radšej pozrieť progres jeho názorov a strany v celoeurópskom kontexte. Západoeurópski pravicoví radikáli si podobnú cestu prešli totiž už dávnejšie.
Michael Minkenberg, profesor politológie z frankfurtskej European University Viadrina, opisuje tri fázy povojnového pravicového extrémizmu v západnej Európe. Prvá sa odohrala bezprostredne po druhej svetovej vojne a odvolávala sa otvorene na "starý” fašizmus. Predstavovali ju napríklad nemecká Socialistická ríšska strana (založená v roku 1949, zakázaná v roku 1952), ktorú založili ľudia verejne činní za Tretej ríše, či Movimento Sociale Italiano, hnutie, ktoré v roku 1946 založili stúpenci Benita Mussoliniho. Druhá vlna, ktorá sa tiež obzerala skôr dozadu, prišla v 60.¤rokoch s nemeckou NPD či britským National Front.
"Až v 80.rokoch nastúpila vlna nových radikálnych strán krajnej pravice, ktoré boli vzdialené svojim predchodcom a našli si miesto v západných demokraciách,” dopĺňa Minkenberg v publikácii Pravicový extrémizmus v Európe. Pravicoví radikáli totiž konečne našli nového nepriateľa. Priniesol im ho rok 1968 a kultúrne zmeny, ktoré nasledovali v ďalšom desaťročí. Tie možno definujú dnešné rozdelené spoločnosti v Európe lepšie, ako akékoľvek delenie na pravicu a ľavicu. Boj za "tradičné” hodnoty oproti dekadentnému modernému, multikultúrnemu a liberálnemu svetu sa stával pomaly témou číslo jeden. Na Slovensku bola situácia odlišná, keďže komunisti držali sentiment po ľudáckej minulosti pod pokrievkou (spoločnosť sa s ňou preto zároveň nikdy nevysporiadala). V 90.rokoch, keď sa u nás situácia uvoľnila, fungovali separátne myšlienkoví fašisti, velebiaci Tisa a vojnovú Slovenskú republiku, a potom neonacisti, ktorí na uliciach v dodnes neprekonanej miere mlátili hocikoho odlišného. Do toho prišiel Kotleba, ktorý tieto dve krídla začal spájať a prešiel s nimi cestu podobnú a určite aj inšpirovanú západoeurópskou radikálnou pravicou – od čiernych uniforiem a Rómov k imigrantom a zhnitému Západu.
Tretia vlna extrémistov upúšťa od antidemokratickej rétoriky a zameriava sa viac na etnocentrizmus (nadraďovanie vlastnej kultúry nad iné) než na rasizmus. Minkenberg však dodáva, že to nie celkom platí o radikáloch z bývalého východného bloku, ktorí sú viac zameraní proti establišmentu a majú tiež väčšiu túžbu po diktatúre. Aj keby sa však kotlebovci napokon zmiernili až na úroveň západných pravicových radikálov, stále budú pre spoločnosť nebezpeční. V krajinách, kde dlhodobo pôsobia pravicoví extrémisti ako politickí hráči, ich agendu začínajú preberať veľké politické strany a menia tak celú spoločnosť…
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Sú opatrenia správne?
Kotlebovci v súčasnom zložení a s ich slovníkom predstavujú oveľa väčšiu hrozbu. Keby získali vo voľbách väčšinu a začali uskutočňovať svoje plány, s demokraciou by sa krajina mohla rozlúčiť. Časť obyvateľov i politikov si to uvedomuje, a preto je dobré, že hlasné „nie“ modernému fašizmu zaznelo od volieb už viackrát. Už dva dni po voľbách pochodovali Bratislavou tisíce ľudí vrátane viacerých známych osobností ako prejav odporu proti fašistom v parlamente. Koncom júna sa konal ďalší pochod, tentoraz ako protipól protiimigrantskej demonštrácie. Opäť prišli tisíce.
Na radikálov v parlamente zareagovali aj politici. Slovo fašista sa dokonca historicky prvýkrát objavilo v programovom vyhlásení vlády – hneď dva razy. Extrémistov by po novom mal riešiť Špecializovaný trestný súd, zmeny sa týkajú aj vzdelávania – plánujú sa povinné edukačné návštevy koncentračných táborov pre žiakov. Polícia má v pláne bojovať proti extrémistom tiež účinnejšie a v dokumente Koncepcia boja proti extrémizmu na roky 2015–2019 si všíma prechod extrémistov z ulice na internet, väčšiu sofistikovanosť, spoluprácu s obdobnými zahraničnými subjektmi či politické ambície. Dokonca sa rozhoduje o zakázaní Kotlebovej strany.
K boju proti fašistom sa pridali aj médiá, prakticky všetky mienkotvorné denníky uverejňovali rôzne analytické články, poukazovali na trpkú historickú skúsenosť, v denníku Pravda napríklad vychádza seriál Svedectvá Pravdy o nacistických a gardistických zverstvách. Rovnako ako mnohí dodnes analyzujú spôsob uskutočnenia Slovenského národného povstania, naskytá sa aj otázka, či je adekvátny a účinný súčasný boj proti novému fašizmu. Veď napríklad Kotlebovi sympatizanti dávajú tzv. mainstreamové médiá do tej istej nepriateľskej kategórie ako "tradičných” politikov.
Ako upozornil americký expert na medzinárodné vzťahy James Traub pre magazín Foreign Policy, na svete sa momentálne vedie súboj príčetných proti rozhnevaným ignorantom, ku ktorým patria aj priaznivci radikálnej pravice. Nie sú teda všetky opatrenia zbytočné? Pochod je pekným gestom, no koho odradí od voľby Kotlebu? Špecializovaný trestný súd môže byť bezzubý pri sofistikovanej, "umiernenej” podobe radikálov, ktorí aktuálne bažia najmä po moci -tá je účinnejšia na presadzovanie ich cieľov ako násilie. Vzdelávanie mládeže možno prišlo už neskoro a médiá ľudia jednoducho odignorujú.
Možno opäť nezaškodí pozrieť sa na štáty, ktoré s pravicovým extrémizmom, dokonca aj s terorizmom, bojujú už desaťročia. Hoci podľa aktuálnych správ z Európy sa môže zdať, že každý štát je proti nim momentálne bezbranný, existujú stratégie a návrhy, ktoré fungovali či aspoň stoja za zmienku. V diskusii o pravicových extrémistoch sa v súčasnosti asi najčastejšie skloňuje otázka, ako bojovať proti ich populizmu. Niektoré tradičné strany populizmus samy preberajú, iné dokonca kopírujú časti programu radikálov, čím len celú spoločnosť ešte viac ohrozujú a degenerujú. Aká je správna cesta?
Proti populizmu
Ako vlastne definovať populizmus radikálnej pravice? Podľa politológa Thomasa Grevena z berlínskej Freie Universität je jeho ústredným motívom protipól dvoch svetov: ich (politici, elita, establišment) a nášho (obyčajných ľudí). Pričom jednotlivé strany krajnej pravice si uzurpujú pozíciu rečníka predstaviteľov "nášho sveta”. Do protipólu tiež dávajú "naše” riešenia, ktoré si zakladajú na sedliackom rozume a ráznych opatreniach, a záujmy "ich”, teda minorít, ako sú momentálne najčastejšie imigranti, ktoré pretláčajú na úkor väčšiny podľa nich skorumpované elity.
"Pravicový populista nemusí byť extrémista a extrémista nemusí byť bezpodmienečne populistom. Druhý prípad je však dosť pravdepodobný. Čím viac má strana etnocentrické zameranie, tým je viac xenofóbna k ,iným‘, tým je väčšia jej túžba vymeniť demokratický spôsob vládnutia za iný a tým viac je krajne pravicová strana extrémistickou,” píše Greven a dodáva, že krajne pravicoví populisti tiež radi využívajú negatívnu emóciu v politickej komunikácii. Politickú korektnosť vyhlasujú za svojho nepriateľa, zároveň z nej ťažia. Ich nekorektné vyjadrenia im zabezpečujú veľké mediálne pokrytie.
Takýmito zbraňami pritom oslovujú často voličov, ktorí v minulosti volili ľavicové strany, teda široký elektorát menej zarábajúcich a menej vzdelaných ľudí. Aj preto prechod voličov od ľavice (extrémnej, ale aj umiernenej) k radikálnej pravici už dlhšie znepokojuje ľavičiarov v celej Európe. Pred časom napríklad britská Labour Party usporiadala diskusiu o boji proti populizmu krajnej pravice. Michael Cooney z austrálskej Labor Party začal svoj príhovor jednoducho: "Nesmieme byť nudní. Populizmus je nový štýl politiky. Nudní politici proti nemu nemajú šancu.”
Jeho slová lepšie interpretoval Paul Tang z holandskej Strany práce: "Všade v Európe vidíme nárast populistických strán, ktoré stoja proti všetkému, v čo veríme. Preto musíme začať aj my s ľuďmi naozaj diskutovať. Cítiť, čo ich trápi, zdieľať s nimi ich svet. Potrebujeme viac emócií, jazyk, ktorému sa dostanú odpovede.” Zaujímavej témy sa však dotkol najmä Juan Fernando López Aguilar (za španielskych socialistov): "Treba preusporiadať politické strany a pokúsiť sa zaangažovať mladú generáciu do vynovenej demokracie.”
Najlepšou stratégiou, ale s najvzdialenejším výsledkom, je zlepšenie vzdelávania, vďaka ktorému môže vyrásť uvedomelejšia generácia, ktorá nedá fašizmu šancu. V kratšom horizonte je však potrebné zapojiť aj stále mladú, no zatiaľ na spravovaní spoločnosti len minimálne participujúcu generáciu. Mnohí tridsiatnici majú už skúsenosti s riadením vlastných firiem, organizovaním rôznych akcií či zaujímavé zahraničné skúsenosti. Tí, ktorým záleží na zastavení postupu krajnej pravice, by mali túto generáciu motivovať a nechať ju zmeniť štýl politiky. Samozrejme, iným spôsobom, ako chcú radikáli.
Foto: Pravda, Ivan Majerský
Tichý protest v Osle
V rôznych riešeniach a návrhoch boja proti pravicovému extrémizmu sa tiež často opomína možnosť priameho pôsobenia na aktuálnych priaznivcov radikálov. V úvode sme spomenuli, že krajnú pravicu netreba podceňovať – ale ani zatracovať. V tomto smere sú zaujímavé dve zahraničné stratégie, ktoré v nedávnej minulosti využili proti radikálom v Nórsku a v Nemecku. Prvá je až spontánna a čarovne jednoduchá, druhá systematická a komplikovanejšia. Obe vybrali ako príklad pre publikáciu Pravicový extrémizmus v Európe, ktorú v roku 2014 vydala nadácia Friedrich-Ebert-Stiftung.
Krajná pravica je na vzostupe v posledných rokoch aj v Nórsku, počet nebezpečných extrémistov je tam však relatívne nízky. Napriek tomu, keď sa niekde začnú združovať, spoločnosť má zaujímavý spôsob, ako zakročiť. Inšpirácia prišla zo systému rodičovských hliadok, ktoré vznikali po celej Škandinávii od 90.rokov minulého storočia. Fungujú tak, že v piatky a soboty prídu do lokalít, kde väčšinou chodia žúrovať len mladí, aj niektorí rodičia oblečení v žltých vestách. Nezasahujú, len sa po týchto miestach prechádzajú a občas prehodia pár slov s mladými. Ich prítomnosť však zmierňuje výstrelky mládeže.
Pravicoví extrémisti chceli koncom 90.rokov "obsadiť” časť Osla zvanú Nordstrand a spraviť si z nej a jej barov "svoju štvrť”. Mladí, ktorí s extrémistami sympatizovali, vedeli, kam prísť a komunita narastala. Vtedy opäť zakročila rodičovská hliadka. Asi 15 až 20 rodičov sa vybralo do tejto štvrte a buď sa snažili s mladými rozprávať, alebo len ticho stáli v "ich štvrti”. Polícia bola nablízku, keby sa udiali nejaké násilnosti. Výsledkom bolo, že radikálom bolo takéto hliadkovanie nepríjemné a našli si iné miesto v Osle. Nasledovalo ich už len torzo niekdajších priaznivcov.
"Vlastne sa im podarilo oddeliť extrémistov tvrdého jadra od tých, ktorí len flirtovali s takýmito myšlienkami,” dodávajú autori state o Nórsku. Znie to celé možno trochu naivne, ale ako sa v knihe píše, príklady nie sú na to, aby sa doslova kopírovali, ale aby sa adaptovali na podmienky tej-ktorej krajiny. Dôležitá je teda myšlienka, aby demokraticky zmýšľajúca časť populácie nikdy nerezignovala na (hoci aj tichý) protest proti fašizmu – či už z apatie, alebo zo strachu. V tomto smere mali teda zmysel aj pochody proti fašizmu, ktoré sa od marcových volieb konali už vo viacerých mestách na Slovensku.
Na stretnutí o extrémizme v sídle britskej Labour Party sa však veľa diskutovalo aj o tom, že jedným z najdôležitejších faktorov boja proti krajnej pravici je zlepšenie životných podmienok pre najchudobnejších. Britský europoslanec za labouristov doslova povedal: "Musíme naše posolstvo dostať priamo k ľuďom – starým, nekvalifikovaným či k bielej pracujúcej triede, teda skupinám, ktoré v súčasnej Európe najviac podliehajú populistom. Musia vedieť o tom, čo im ponúkame, musíme im dať priamu ponuku.”
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Exit to Enter
Takáto priama ponuka už existuje ako celý prepracovaný systém zvaný Exit to Enter, ktorý zaviedli v roku 2009 v Nemecku. Ide však o mravčiu prácu, keďže ponúka individuálny prístup a výdatnú asistenciu ľuďom, ktorí sa rozhodnú odstrihnúť sa od extrémistického prostredia. Systém v praxi autori štúdie opísali na príklade muža, ktorý našiel pri náhodnom surfovaní na internete svojho kolegu na kandidátke extrémne pravicovej strany. Keďže sa takáto príslušnosť v strane nezhodovala s filozofiou firmy, kde obaja pracovali, kolegovi mohlo za normálnych okolností hroziť aj prepustenie.
Celá záležitosť sa však začala riešiť cez program Exit to Enter. Dôležitý bol osobný prístup. Muž sa svojho kolegu priamo opýtal, či je na kandidátke skutočne on. Kolega to potvrdil, zároveň však prezradil, že sympatie k ideológii opadli, je však ťažké opustiť komunitu. Potom prišli na rad pracovníci projektu Exit to Enter, ktorí ponúkli už bývalému extrémistovi novú prácu, zázemie, skrátka nový život. Opäť to nemusí byť systém aplikovateľný na Slovensku, zaujímavá je však myšlienka, že pre mnohých je príslušnosť k extrémistom rozhodnutím, ktoré možno neskôr oľutujú, ale už ho sami nevedia zobrať späť.
"Podpora ľudí, ktorí majú vôľu odstrihnúť sa od krajne pravicovej scény a vybudovať si nový život mimo ideológie, je nesmierne dôležitá nielen pre daného jednotlivca, ale ťaží z toho celá spoločnosť. Narúša stabilitu krajnej pravice, posilňuje demokraciu. Každý jeden človek, ktorý extrémistov opustí, je požehnaním pre celú spoločnosť,” dodávajú autori projektu. V spomínanom príklade je veľmi dôležitý aj moment priamej konfrontácie. Zo spoločnosti sa za posledné roky akoby vytrácala schopnosť dialógu medzi znepriatelenými tábormi. A aj pokus, ktorý nevyjde, je dôležitý v boji proti novodobému fašizmu.