Do družstiev ľudia vstupovali dobrovoľne aj nasilu

, 18.12.2016 08:00
Jozef Ďurica, družstvo, gazdovstvo, dobytok
Jozef Ďurica (vpravo) pomáhal otcovi na gazdovstve odmalička. Autor:

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Priblížime povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, keď sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po novembri 1989. Dnes prinášame osudy ľudí, ktorí museli nedobrovoľne vstupovať do roľníckych družstiev.

Vo Vendelínovi Matejčíkovi z Blatného vzkypel hnev. „Nie som nijaký basista, aby si ma ohrozoval pištoľou,“ okríkol tajomníka miestneho národného výboru a predsedu jednotného roľníckeho družstva (JRD) v jednej osobe. Dedinský činovník ho v roku 1953 prišiel presviedčať, aby vstúpil do družstva. Len čo sa usadil v kuchyni Matejčíkovcov, položil na stôl zbraň. Vendelín ju schytil a vyhodil otvoreným oknom von. Agitátor odchádzal s vyhrážkou: Toto si odskáčete!

Štefan Matejčík
Štefan Matejčík Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

„Od tej návštevy tajomník robil všetko pre to, aby otca dostal do basy. Otec bol komunista. Za to, že nechcel vstúpiť do družstva, pýtali od neho stranícku knižku. Nedal im ju a povedal: Vy ste mi ju nedali, nemám vám ju prečo odovzdávať. Komunisti mali brániť chudobných a vy ich ničíte,“ spomína 81-ročný Štefan Matejčík, žijúci v Báhoni.

Neplnili dodávky, boli nepriatelia štátu

Keď komunistická strana prevzala moc v štáte, pre zabezpečenie potravín začali podľa štátneho plánu predpisovať súkromným roľníkom povinné dodávky. Vendelín Matejčík bol vojnový invalid z prvej svetovej vojny. Zasiahli ho črepiny z granátu do ľavej ruky, odvtedy ju mal nevládnu. Dodávky však plniť musel. Aj napriek tomu, že nedokázal dorobiť toľko, čo od neho chceli. Sotva zostalo niečo pre obživu rodiny a statku.

„Nikoho nezaujímalo, či máme čím chovať dobytok. Predpis bol napríklad jedna krava ročne, lenže krava za rok nenarastie. Keď sa otelila, ani toho mlieka nebolo, koľko nám predpísali. Navyše, vykupovali to za smiešne ceny. Stalo sa, že v celej dedine pokapali sliepky. Očkovali ich proti nejakej chorobe jednou ihlou, a tak na ne preniesli infekciu. Nebolo vajec na dodávku. Niektorí ich kúpili v obchode za dvojnásobnú cenu, aby ich mohli potom predať štátu za pár drobných, len aby mali pokoj,“ dokresľuje situáciu pán Matejčík. Kto nesplnil dodávky, dostal pokutu. Potom ďalšiu a nakoniec ho čakal súd. Stal sa nepriateľom štátu.

„Naše obrábané role v Blatnom nám zobralo družstvo a dali nám pôdu na druhom konci chotára, asi päť kilometrov od dediny. Nikto tam nikdy nič nesial, lebo to bolo blízko hája a všetku úrodu vždy zničili diviaky. Nemali sme ani toľko zemiakov, čo sme zasadili. Ani potravinové lístky sme nedostávali, lebo na to otec nemal ako súkromný roľník nárok,“ pokračuje.

Matejčíkovcom vzali tri kravy, päť ošípaných, 40 metrákov pšenice, 60 jačmeňa a 18 metrákov raže. „Otvorili si bránu, auto nacúvalo do dvora a už to do neho ládovali. Otočili sa dvakrát. Nám neostalo vôbec nič,“ dodáva.

Vendelína Matejčíka v roku 1953 odsúdili za ohrozenie hospodárskeho plánu na dva roky väzenia. Do basy nastúpil až v novembri 1954. Dvakrát mu totiž odložili nástup do výkonu trestu, lebo väznice v tom čase boli plné. Nakoniec si odsedel sedem mesiacov, potom prišla amnestia. Keďže vo väzení pre nevládnu ruku mohol robiť len neproduktívnu prácu – upratovača, po návrate musela rodina zaplatiť za jeho pobyt v base 7-tisíc korún, tisícku za každý mesiac.

Roľníkov vydierali cez ich deti

Vysokoškolák Jozef Fabián z Hažína spájal svoju budúcnosť s právom. Sotva mu napadlo, že jeho vysnívané plány skríži komunistická kolektivizácia. Aj jeho otca roľníka presviedčali, aby vstúpil do družstva. „Na základe kádrového posudku z rodnej obce, že otec je kulak a nechce vstúpiť do JRD, predvolali ho pred vylučovaciu komisiu a povedali mu, že ak nepresvedčí otca, nebude môcť pokračovať v štúdiu,“ opísala pred časom príbeh svojho nebohého manžela dnes už zosnulá, Anna Fabiánová v časopise Konfederácie politických väzňov Slovenska Naše svedectvo.

Mladíkovi to zdôvodnili jednoducho. Ako môže zastávať ľudové súdnictvo, keď nedokáže presvedčiť otca do JRD. Zo školy ho vylúčili v septembri 1950. Do skončenia štúdia mu chýbal už len jediný semester. Odobrali mu všetky študijné doklady a pracovať už mohol iba ako robotník.

Vedel, že doma ho nič dobré nečaká. Rozhodol sa preto odísť do zahraničia. Zatkli ho pri pokuse o opustenie republiky v roku 1951 a odsúdili na tri roky väzenia. O rok neskôr mu pridali ďalší trest za údajné vyzvedačstvo. Dokopy si odsedel šesť rokov, tri mesiace a 23 dní, prevažnú časť prežil ako väzeň v jáchymovských uránových baniach.

Do dedín strana vysielala aj presvedčovacie úderky mládežníkov. Na národnom výbore dostali zoznam niekoľkých gazdov, ktorých mali presvedčiť o výhodách spoločného obhospodarovania rolí. Spravidla sa to končievalo tak, že mladým dali najesť, napiť, podebatovali s nimi, no o družstve nesmelo padnúť ani slovo. Niekde im ani neotvorili, pustili na nich psa či ich vyhnali vidlami.

Súhlas vynucovali aj bitkou

Jozef Šúň
Jozef Šúň Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Jozef Šúň v roku 1958 začínal ako učiteľ v Jedľových Kostoľanoch. „Bolo to asi v októbri, keď si ma riaditeľ školy zavolal k sebe a hovorí – Nič sa nedá robiť, musíš ísť domov,“ hovorí dnes 80-ročný pán Šúň, rodák z Horných Vesteníc. V mladom učiteľovi, čo sotva začal zbierať prvé skúsenosti za katedrou, len tak hrklo. Ledva zo seba vysúkal jednoduchú otázku: Prečo? „Odpoveď ma zaskočila, vraj majú informáciu, že moji rodičia ešte nepodpísali vstup do družstva. Mám ísť domov a pokým ich nepresvedčím, nemám sa vracať do školy. Jasné ultimátum, keď rodičia nepodpíšu, nebudem môcť učiť,“ spomína.

Domov išiel s malou dušičkou. Rodičia mali dokopy niečo vyše hektára pôdy, v tom bol kúsok lesa, ovocný sad a záhradu. Otec pracoval ako robotník v kameňolome, mama bola domáca. Peňazí v šesťčlennej rodine nazvyš nebolo, ďalší hladný krk ich veru nepoteší. „Vysypal som to zo seba hneď na prahu dverí. Otec sa pozrel na mamu a hovorí: Dnes sme boli podpísať, môžeš sa vrátiť do zamestnania,“ pokračuje. O tom, prečo a za akých okolností sa rozhodli vstúpiť do družstva, sa viac už doma nehovorilo. Jozefova kolegyňa, ktorej otec patril k najväčším gazdom v Skačanoch, bola doma mesiac. Nakoniec sa podvolil. Kvôli deťom.

Neskôr učil vo Volkovciach, kde sa zoznámil s najväčším miestnym gazdom. „Mráz sa písal. Ten mi so slzami v očiach rozprával, ako ho donútili. Tri dni a tri noci ho držali v kancelárii družstva bez jedla a spánku. Mysleli si, že keď vstúpi on, aj menší gazdovia pôjdu. Vytrvalo odolával až do chvíle, keď mu jeden z "presvedčovateľov“ takú tresol, že ho zaliala krv a stratil vedomie. Ani nevedel, ako to vtedy podpísal," uzatvára svoje spomienky pán Šúň.

Hriňovské lazy odolali

Na hriňovských lazoch žili ľudia veľmi tvrdo. Vážili si každý kúsok pôdy, ktorý ich predkovia namáhavo získavali klčovaním lesov ešte za Márie Terézie. V období kolektivizácie mali hriňovskí gazdovia viac dobytka ako detvianske, krivánske a hutianske družstvá dokopy. O tom, že by svoj majetok odovzdali štátu, nechceli ani len počuť. Aj k nim chodili agitátori, presviedčali po dobrom i zlom. Nepochodili.

„Od starých rodičov viem, že sa aj tu snažili a nútili ich, aby vstúpili do družstva. Spomínali, že gazdov posadili k horúcim kachliam, nechali ich v tej horúčave a nedali im ani napiť,“ hovorí 65-ročný Jozef Ďurica z Hriňovej – Raticovho vrchu, ktorý v gazdovských šľapajach svojich predkov pokračuje doteraz.

Dodnes sa traduje, že ani vtedajší miestni predstavitelia obce neboli združstevňovaniu naklonení. Všetci pochádzali z gazdovských rodín, rodičia a starí rodičia by ich boli do konca života zatratili. „Keď prišla komisia a začala si Hriňovú obzerať, tak ich zašikovali na lazy Slanec, kde akurát ľudia na chrbtoch nosili do príkrych svahov hnoj. Zaviedli ich aj na ďalšie lazy, aby videli ľudí s motykami, ako ťažko musia pôdu obrábať. Vtedy aj tí súdruhovia vraj povedali, že keď týmto ľuďom zoberú ich pôdu, zarastie, lebo v takýchto podmienkach nikto iný robiť nebude,“ tlmočí spomienky svojich rodičov.

Gazdovaniu na hriňovských lazoch sa Jozef...
Gazdovaniu na hriňovských lazoch sa Jozef Ďurica venuje dodnes. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Zdravé potraviny pre mocipánov

Z neúspešnej kolektivizácie si napokon vtedajší mocipáni urobili špeciálneho dodávateľa zdravých potravín. V družstvách a štátnych majetkoch sa už pre lepšie výnosy začala vo veľkom používať chémia. Hriňovčania pestovali a chovali bez nej. „Od otca som sa neskôr dozvedel, že keď do zvolenského mäsokombinátu priviezli dobytok z Hriňovej, vo veľkom sa ním zásobovali okresní a krajskí funkcionári. Mali sme tu veľmi kvalitné seno, vďaka odrážkovému systému zavlažovania vodou z Poľany, odkiaľ sa z lesa pri topení snehu do pôdy dostávali živiny. Z toho bolo veľmi dobré a zdravé mäso aj mlieko,“ pokračuje pán Ďurica.

Hoci mali Ďuricovci sotva šesť hektárov pôdy, niekto ich udal, že sú kulaci. Za kulakov sa považovali gazdovia, ktorí mali viac ako dvadsať hektárov. „Prišli takí páni s kufríkom, že idú spisovať zápisnicu. Vraj nás idú vysťahovať a môžeme si zobrať celá rodina 14-kilový balík,“ vracia sa do detstva.

Gazdu Ondreja to rozhnevalo. Počas vojny pomáhal partizánom, pomedzi nemecké hliadky previedol veľa prenasledovaných ľudí, lebo dôverne poznal každé zákutie, a teraz mu tu niekto prikazuje, že sa má vysťahovať a opustiť všetko, čo jeho predkovia ťažko nadobudli. Keď nakoniec súdruhovia videli, ako jeho rodina tvrdo obrába polia a statok, viac už neprišli.

Pohľad historika: Kolektivizáciu pred roľníkmi najskôr tajili

Vladimír Varinský z Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici sa venuje dejinám kolektivizácie na Slovensku v rokoch 1948 až 1960.

Vtedajší režim propagandisticky prezentoval, že všetci ľudia vítajú kolektivizáciu. Je zrejmé, že to tak nebolo.
Predstavitelia režimu vedeli, že kolektivizácia sa nestretne s ústretovosťou roľníkov. Aj preto ich neraz, naposledy ešte 7. júla 1948, verejne ubezpečovali, že v Československu k nej nedôjde. V ústave z mája 1948 zakotvili vlastníctvo pôdy do 50 hektárov, keďže kolektivizácia sa spájala so znárodnením pôdy. Bolo im však jasné, že bude potrebné realizovať veľkovýrobu aj v poľnohospodár­stve.

Akým spôsobom?
V počiatkoch to bolo veľmi nejasné. Dôležité však je, že sa počítalo s koexistenciou troch sektorov, a to štátneho, družstevného a súkromného. Do tohto uvažovania vstúpil diktát dvoch rezolúcií Informačného byra robotníckych a komunistických strán, ktoré bolo predĺženou rukou Moskvy, z júna 1948 a novembra 1949. Obe rezolúcie nepriamo naznačovali, že sovietske skúsenosti majú všeobecnú platnosť a hľadanie vlastných špecifických prístupov k realizácii veľkovýroby v poľnohospodárstve nemá žiadne opodstatnenie. Od tejto chvíle sa začali hľadať možnosti, ako prechod ku kolektivizácii s cieľom likvidovať súkromnú malovýrobu, maximálne utajiť. Možno povedať, že sa začal grandiózny podvod na roľníkoch.

Čo bolo zámerom združstevňovania?
Oficiálne malo ísť o realizáciu veľkovýroby v poľnohospodár­stve. Predstavy však boli značne naivné. Predpokladalo sa, zjavne pod vplyvom falošne podávaných sovietskych skúseností, že už samotné horizontálne scelenie pozemkov povedie k výraznému zvýšeniu výroby. To jednoznačne nestačilo, potrebné boli aj rozsiahle investície. Tie prednostne išli do budovania strojárskej, zvlášť zbrojnej výroby. Ako sa ukázalo, ani neskoršie zvýšené investície do poľnohospodárstva nemohli bez záujmu sproletarizovaných roľníkov nič vyriešiť.

Roľníci sa nechceli spolčovať do družstiev. Nútili ich k tomu aj násilím či vydieraním.
Nezáujem výkonných roľníkov o vlastnú proletarizáciu v JRD bol celkom prirodzený. Istú ústretovosť pri zakladaní družstiev prejavovali vo väčšine prípadov len bezzemkovia, respektíve kovoroľníci a stavoroľníci, ktorí mali hlavné zamestnanie mimo poľnohospodárstva. Často išlo o komunistov, ale aj v tomto prípade bol ich vstup do JRD vynútený hrozbou straníckych postihov. Vo vzťahu k výkonným roľníkom sa nútenie realizovalo najmä ekonomickým znevýhodňovaním súkromného hospodárenia a plošne tzv. presvedčovacou prácou, ktorá však bola skôr psychologickým nátlakom.

Priniesla poľnohospodárska veľkovýroba v tom období očakávaný efekt?
Súkromný sektor v 50. rokoch sústavne zvyšoval svoj podiel na hrubej poľnohospodárskej výrobe v pomere k veľkosti pôdy, ktorou disponoval, a od roku 1956 aj v trhovej produkcii. Dialo sa tak aj napriek značným obmedzeniam, ktoré voči súkromným maloroľníkom štát vykonal, či už to bolo odobratie mechanizácie, ruinovanie cenovou politikou v rámci dodávkovej povinnosti, alebo znevýhodňovanie pri nákupe priemyselných hnojív a produktov. Pritom družstvá dosahovali opačný efekt. Aj preto, napriek dvojnásobnému zvýšeniu produktivity práce v poľnohospodárstve do roku 1960, aj prostredníctvom kolektivizácie, objem poľnohospodárskej produkcie v Československu nedosiahol ani predvojnovú úroveň.

V nasledujúcom článku seriálu si prečítajte Svedectvá pravdy o znárodňovaní.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy #kolektivizácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk