Štát oberal ľudí o fabriky, obchody aj o poslednú britvu

, 25.12.2016 08:00
Rudolf Vacek
Rudolf Vacek (tretí zľava v okuliaroch) vo svojom obchode v Hlohovci so svojimi zamestnancami. Autor:

Denník Pravda pokračuje v seriáli Svedectvá pravdy. Priblížime povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Historický úsek dejín Slovenska, kedy sa na pozadí povojnovej úľavy a budovateľského nadšenia začala rúcať demokracia. Štát ovládla jediná strana, ktorá sa riadila vzorom vtedajšieho Sovietskeho zväzu.

Výpovede pamätníkov, listovanie v dobových dokumentoch i archívnych spisoch odhalia, ako komunistická strana z vlastných občanov vytvárala triednych nepriateľov a rozvracačov režimu a tvrdo ich trestala. O svojich osudoch mohli otvorene rozprávať až po Novembri 1989. Dnes prinášame príbehy ľudí, ktorí trpeli počas znárodňovania ich majetkov.

Kinosála v Poltári bola plná na prasknutie. Začínal sa súd s Jánom Žilákom a jeho synom Jaroslavom. Miestni ich dobre poznali, veď pred časom tu mali obchod so železom, potom ho presťahovali do Rimavskej Soboty. Žilákovci nechápali, prečo stoja pred súdom. Znárodneniu svojho obchodu sa predsa nebránili.

Jaroslav Žilák
Jaroslav Žilák Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

„Otec bol už chorľavý a chcel sa obchodu zriecť. Ponúkli sme pražskému Technomatu, aby od nás vykúpili obchod aj s tovarom. Odpovedali nám, že nemajú záujem, lebo predajňa nie je na vhodnom mieste. Obchod sme zatvorili, daniarom odovzdali zoznam a zaplatili dane 32-tisíc vtedajších korún. Darmo som to ukazoval na súde, nič to nezavážilo. Som presvedčený, že ma poslali do basy preto, aby som nezavadzal, lebo zistili, že ich obžaloba právne neobstojí,“ spomína 89-ročný Jaroslav Žilák, žijúci v Trnave.

Žilákovcov vo februári 1951 odsúdili za čierny obchod, neskôr k tomu pridali aj trestný čin ohrozenia zásobovania. Otec dostal päť rokov, syn tri. „Prísediaci ľudový sudca bol dobre pripitý, prokurátor také chlapčisko, možno ešte študentík. Keď predniesli žalobu, snažil som sa ju v obhajobe vyvrátiť. Veď nič z toho, z čoho nás vinili, nebola pravda. Napaprčili sa a zrátali to aj mne. Spýtal som sa, za čo súdia mňa? Že ako rodinný príslušník som spolupáchateľ,“ opisuje pán Žilák atmosféru na súde v poltárskej kinosále. Priťažilo im, že otec bol v Demokratickej strane a syn členom Odboru mladých demokratov. Matku Máriu ako spolupáchateľku odsúdili na osem mesiacov. Výkon trestu jej však odpustili, lebo mala malé dieťa, dcéru Želku.

Na obchod si zarobil v Amerike

Mladý Ján Žilák odišiel v roku 1928 do USA, kde pracoval desať rokov ako robotník v železiarňach. Doma nechal manželku s ročným synom Jarkom. Z ušetrených peňazí si po druhej svetovej vojne otvoril obchod so železom a stavebným materiálom v Poltári, neskôr ho presťahoval do Rimavskej Soboty. Syn zatiaľ vyštudoval obchodnú akadémiu a pomáhal mu s administratívou. Ani vo sne im nenapadlo, že raz skončia za mrežami.

Žilákovci putovali z väzenia do väzenia. „Sedel so mnou v Leopoldove jeden holič. Odmietol sa pridať do spoločných komunálnych služieb. Zatvorili ho a ešte aj tú poslednú britvu z holičstva mu zhabali,“ dodáva pán Jaroslav, ktorý napokon skončil v jáchymovských uránových baniach. Tovar z obchodu medzičasom zmizol, nevedno kde. Matku s malou dcérkou vysťahovali z ich rodinného domu a presídlili do Kľačna pri Prievidzi, do starého dočasného robotníckeho baraku.

Obchod Rudolfa Vaceka pred znárodnením.
Obchod Rudolfa Vaceka pred znárodnením. Autor: Archív Jaroslava Vaceka

Štyri mesiace pred vypršaním trestu syna Jaroslava prepustili. Podarilo sa mu totiž prepašovať z väzenia list prezidentovi Antonínovi Zápotockému, v ktorom žiadal o prešetrenie svojho prípadu. Aj keď vo väznici na neho tlačili, aby prezradil, kto mu s odoslaním listu pomohol, neurobil tak. „Naparili by ste mu štyri roky za to, že mi pomohol. Ja si radšej tie štyri mesiace odsedím,“ povedal im. Otec Ján sa z väzenia vrátil pol roka po ňom.

Najprv arizátori, potom komunisti

Najskôr obchod Rudolfa Vaceka v Hlohovci za vojnového Slovenského štátu zhabali arizátori, lebo bol Čech. Po roku 1948 komunisti, lebo bol živnostník. Ako účastníka SNP ho zajali a väznili nacisti. O pár rokov neskôr skončil v komunistickom väzení.

Ľubomír Vacek
Ľubomír Vacek Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

„Jeden z miestnych straníckych činovníkov vtedy otcovi dokonca povedal: Keby si bol v Povstaní zahynul, postavíme ti pomník, ale že si sa vrátil a si živnostník, tak sa nesmieš čudovať,“ začína rodinný príbeh 84-ročný Ľubomír Vacek z Hlohovca.

V čase, keď sa ešte len pripravovalo SNP, Rudolf skrýval doma partizánov, ktorí potom odchádzali do hôr. Bolo medzi nimi aj zopár Francúzov. „Otec sa k nim pridal a bojoval na strednom Slovensku. Hoci som bol ešte mladý, neraz som mu po vojne, keď nastúpili komunisti, hovoril, nech tovar rozpredá, obchod zatvorí a peniaze investuje do domov pre nás troch súrodencov. Nedal si povedať. On jednoducho neveril, že by mu mohli znova obchod zobrať,“ pokračuje syn Ľubomír. Po vojne im totiž zarizovaný obchod v Hlohovci vrátili. Netušili, že je to len nakrátko.

Rudolf Vacek začínal ako obchodník od nuly. V malej prenajatej izbe v Hlohovci. Darilo sa mu. V meste kúpil starý dom a postavil tam obchod. Predával takmer všetko okrem potravín. Kancelárske potreby, písacie stroje, hudobné nástroje, športové potreby, súčasťou bolo veľké papiernictvo aj kníhkupectvo. Nad obchodom s galériou mali svoj vlastný byt. Zamestnával najmenej desať ľudí.

„Jedného dňa prišli takí páni, vraj odovzdajte kľúče. Rozpustili zamestnancov, bez akejkoľvek náhrady a vysvetlenia na autách odvážali všetok tovar. Bolo ho tam za 27 miliónov vtedajších korún. Ešte aj osobné auto nám zobrali. Otec to niesol veľmi ťažko. Na rozdiel od iných Hlohovčanov sme mali aspoň to šťastie, že nás nevyhnali z nášho bytu nad obchodom. Bývali sme síce vo "svojom“, no už nepatril nám a museli sme platiť nájomné," dodáva pán Vacek. Skrúšenú rodinu však čakala ďalšia rana. Otca postavili pred súd. Odsedel si pol druha roka, pretože nemal z čoho zaplatiť dane, keď mu vzali obchod so všetkým tovarom. Obvinili ho aj z údajného čierneho obchodu. Najmladšieho syna Ľubomíra poslali do pomocného technického práporu.

Zo súkenky Furdíkovcov sa stala Slovenka

V rodine Furdíkovcov z Radvane sa z generácie na generáciu dedilo súkennícke remeslo. Prvé dielne v Banskej Bystrici založili ešte v roku 1866. Postupne sa vzmáhali. Založili firmu pod názvom Ján Furdík a synovia. V roku 1919 kúpili bývalú stoličkovú továreň v Banskej Bystrici a vybudovali tu súkenku. Vyrábali súkno rôznych farieb na výrobu krpcov, papúč, prikrývok do nemocníc, pokrovcov na kone či flanelových prikrývok. Po zoštátnení sa z nej neskôr stal textilný podnik Slovenka.

Karol Furdík
Karol Furdík Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

„Môj otec Ján bol výkonný riaditeľ, strýko Viliam mal na starosti obchod a financie. Keď tesne po druhej svetovej vojne kupovali moderné švajčiarske stroje, ani sa im neprisnilo, že o pár rokov prídu o všetko,“ vracia sa do mladosti 77-ročný Karol Furdík, žijúci v Brezne. Jedného dňa prišiel dekrét o znárodnení. Furdíkovcom zoštátnili celú firmu, všetky budovy, zariadenie, práva a licencie, hotovosť aj zásoby surovín. „Prišiel nejaký súdruh, všetko pospisoval a povedal, že fabrika už patrí štátu. Otec to niesol veľmi ťažko. Celý život so strýkom venovali podniku. V najlepšom období zamestnávali vyše sto ľudí. Pamätám sa, ako prišiel nejaký chlapík z Lučenca, ktorý začal spravovať fabriku. Hoci nám už nepatrila, otec tam musel ešte zostať, aby ju kompletne odovzdal. Trvalo to takmer štyri roky,“ blúdi spomienkami.

Ján Furdík sa z toho nedokázal spamätať do konca svojho života. „Zrútil sa mu celý svet. Uzavrel sa do seba, iba fajčil jednu cigaretu od druhej. Prestalo ho zaujímať, čo sa deje okolo. Nebrávali sme ho ani na cintorín, lebo by sme museli prejsť okolo fabriky, a to by ešte viac zhoršilo jeho stav. Nebyť mojej mamy, ktorá ho všemožne držala nad vodou, neviem, ako by bol skončil. Veď boli aj takí, čo sa sami rozhodli odísť z tohto sveta. Ani otec nemal k tomu ďaleko,“ pokračuje zamyslene syn Karol.

Odo dňa, keď im zoštátnili fabriku, žili v ustavičnom strachu. Nevedeli, čo ich čaká. „Keď sme počuli, že niekto ide po schodoch, všetci sme stŕpli. Báli sme sa, či neprídu po otca a nedajú ho do basy. To sa vtedy stávalo. V takomto napätí sme žili tri roky,“ hovorí.

Vyhnali ich z Banskej Bystrice

Ešte Ján Furdík ani nestihol odovzdať fabriku, zasiahla ich ďalšia rana. V roku 1951 dostali dekrét o vysťahovaní sa z Banskej Bystrice do 48 hodín. Rodina so štyrmi deťmi musela opustiť svoj dom. Dôvod? „Vtedy nikto nikomu nič nevysvetľoval ani nezdôvodňoval. Poslali nás do Aboviec. Boli sme si pozrieť ten dom. Okná vybité, múry sa rozpadávali, jednoducho v dezolátnom stave. Peňazí na opravu nebolo. Otec povedal, že sem si rodinu nenasťahuje, tak nás prichýlil jeden jeho priateľ v Piesku. Oni bývali v jednej izbe, my šiesti v druhej. Nábytok a zariadenie sme mali uskladnené vo Valaskej,“ dokresľuje situáciu pán Furdík.

Z fabrikanta Jána urobili robotníka v tkáčskej fabrike v Opatovej pri Lučenci, kam dochádzal na týždňovky. Pracoval tam aj strýko Viliam.

Po čase sa rodine Jána Furdíka podarilo prenajať opustenú krčmu vo Valaskej. Mali aspoň dve izby. Nad nimi bolo kino. „Otec po niekoľkých rokoch začal pracovať v Pozemných stavbách a pridelili mu byt v "novej“ Valaskej. Už sme sa mali sťahovať, keď nám oznámili, že z toho nič nebude. Súdruhom sa nepáčilo, že by mal bývalý kapitalista využívať socialistické výhody. Mama sa veľmi nazlostila a išla na miestny národný výbor. Neviem, čo im tam povedala, ale nakoniec nám sťahovanie povolili. Konečne sme znova bývali ako ľudia," spomína Karol Furdík.

Svoje si odniesli aj deti. Ani jedno, hoci boli šikovné, sa nedostalo na vysokú školu. V materiáloch totiž mali napísané veľkými písmenami a červeným perom podčiarknuté – dieťa kapitalistu. „Ani len na priemyslovku ma neprijali. Dostal som sa iba na učňovku. Zatiaľ čo moji kamaráti maturovali, ja som bol pri sústruhu. Ako mladý človek som to bral ako veľkú nespravodlivosť,“ dodáva.

Na vysokú školu, kde chcel študovať strojarinu, ho neprijali päťkrát. Podarilo sa mu to diaľkovo, až keď mal 39 rokov, vlastnú rodinu a svojou prácou za sústruhom nadobudnutý robotnícky pôvod. Po novembri 1989 chcel pokračovať v otcových šľapajach. V rámci reštitúcií získala rodina svoj pôvodný dom, v privatizácii sa uchádzali aj o Slovenku, ale neuspeli.

Pohľad historika: Československo patrilo v znárodňovaní k najdôslednejším

Ondrej Podolec pôsobí ako vedecký pracovník v Ústave pamäti národa a prednáša právne dejiny na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa dejinami Slovenska v 20. storočí, najmä vývojom politického systému, dejinami verejnej správy a perzekúciami rôznych skupín obyvateľstva nedemokratickými režimami.

Kedy sa v bývalom Československu začal znárodňovať súkromný majetok?
Hoci sa znárodňovanie vo verejnosti spája s komunistickým prevratom vo februári 1948, treba povedať, že sa začalo skôr. Prvá vlna prišla hneď po druhej svetovej vojne už v roku 1945 na základe nariadení Slovenskej národnej rady a dekrétov prezidenta republiky. O istej miere tzv. socializácie povojnovej československej ekonomiky uvažovali už v londýnskom exile predstavitelia národných socialistov, sociálnych demokratov i komunistov, vrátane prezidenta Edvarda Beneša. Vo väčšej či menšej miere bolo znárodňovanie programom sociálno-demokratických, respektíve socialistických a komunistických strán v celej Európe.

O koho išlo v tej prvej vlne?
Prvá etapa bola súčasťou „revolučného“ vyrovnania sa s ľuďmi, označenými za nepriateľov obnovujúceho sa československého štátu. Išlo o osoby zviazané s predchádzajúcim okupačným režimom. V ich prípade to bola konfiškácia majetku bez poskytnutia akejkoľvek náhrady.

Znárodňoval štát iba majetok kolaborantov?
Zoštátňovalo sa aj bez ohľadu na charakter vlastníka. Na základe prezidentského dekrétu boli vyvlastnené celé odvetvia priemyslu, napríklad ťažba nerastných surovín, železiarne, energetika, časť chemického priemyslu, ale aj cukrovary, liehovary či dokonca výroba gramoplatní. Do tejto skupiny patrili tiež veľké podniky nad zhruba päťsto zamestnancov bez rozdielu odvetvia. Do štátneho vlastníctva prešiel aj celý sektor bankovníctva a poisťovníctva. V znárodnených odvetviach bol zavedený zákonný štátny monopol.

Odškodnil štát týchto vlastníkov?
V spomínanom dekréte sa rátalo s náhradou za vyvlastnený majetok. Reálne k nej však došlo väčšinou len v prípade zahraničných majiteľov, pričom dôvodom boli obavy zo sankcií zo strany veľmocí.

Po februári 1948 však prišli na rad aj menšie súkromné fabriky, dokonca živnostníci.
Znárodňovanie, ktoré viedlo k úplnej likvidácii súkromného podnikania, sa vo veľkom rozbehlo po komunistickom prevrate v roku 1948. Komunistický režim po uchopení moci najskôr pristúpil k plošnému znárodneniu súkromných podnikov nad 50 zamestnancov. Zakrátko siahol aj na všetky drobné podniky a živnosti. O majetok tak obral desaťtisíce ľudí. Mnohí dokonca skončili aj vo väzení po vykonštruovaných politických procesoch.

Možno považovať znárodňovanie za špecifikum vtedajšieho Československa?
Bol to celoeurópsky fenomén. V krajinách západnej Európy jeho miera závisela od politickej sily ľavicových strán, pričom často išlo len o strategickú infraštruktúru, napríklad železnice. Spravidla sa uskutočňovalo za reálnu náhradu. V krajinách sovietskeho bloku malo skôr charakter konfiškácie a poväčšine znamenalo faktickú likvidáciu súkromného podnikania. Československý režim v tomto smere patril aj v porovnaní so susednými krajinami tzv. východného bloku k najdôslednejším.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#znárodňovanie #Svedectvá pravdy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk