Darčeky vyrába menej detských robotníkov. Aj jeden je priveľa

, 16.12.2016 07:00
detská práca
Sto rokov, rovnaký problém. Vľavo 10-ročné dievča pracujúce v USA v roku 1910, vpravo rovnako starý pracujúci chlapec v roku 2013. Autor:

V americkom folklóre pomáhajú Santa Clausovi s výrobou vianočných darčekov elfovia. Škriatkovia odetí v zelených kabátoch montujú hračky a starajú sa o soby. V posledných rokoch niektoré organizácie, ale aj tvorcovia seriálov využívajú tieto roztomilé postavičky na to, aby v drsnom kontraste s pohodovou atmosférou Santovej dielne poukázali na krutú realitu vo fabrikách tretieho sveta. Značná časť tovarov, ktoré sa onedlho ocitnú pod vianočnými stromčekmi, vzniká za hrozných podmienok. A neraz s využitím detskej práce. Dá sa zistiť, ktoré tovary to sú? A zaujíma to vôbec niekoho?

Záujem Slovákov o pôvod lacných výrobkov testovali minulý mesiac dosť drsným spôsobom ľudia z Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica v Bratislave pred Starou tržnicou. Na námestí si rozložili stánok fiktívnej Fér farmy. Ponúkali v ňom napríklad štyri banány za 40 centov, čokoládu za 50 centov, kávu za 2 eurá, kakao za 60 centov či šesť vajec za 40 centov. Zároveň kupujúcich v súlade s menom svojej farmy "férovo” upozorňovali, že také nízke ceny môžu mať vďaka tomu, že nakupujú od výrobcov, ktorí využívajú detskú alebo otrockú prácu či ničia životné prostredie, prípadne týrajú zvieratá.

Viac ako 50 ľudí počas hodinového experimentu na neetický pôvod nedbalo a dobrú cenu využilo. "Či nám zákazníci uverili, že týrame deti, nevieme odhadnúť. Mnohí však hovorili, že takto je to bohužiaľ v každom obchode a nemajú silu to zmeniť,” povedala za Živicu Petra Ježeková.

Živica testovala, či sú ľudia ochotní kupovať...
Živica testovala, či sú ľudia ochotní kupovať výrobky z pochybných zdrojov. Autor: Archív Živice

Predajný stánok mal aj druhú časť, v ktorej ľuďom vysvetľovali, ako sa dá kupovať tovar, ktorý vznikal za férových podmienok. Hoci sa napríklad výrobky s označením fair trade na Slovensku predávajú už viac ako 15 rokov, medzi ľuďmi si získavajú povedomie len pomaly. Férové nakupovanie určite nie je ani symbolom týchto Vianoc.

Ani za sto rokov

Vráťme sa však ešte k elfom. Súčasťou amerického folklóru sa stali pred 160 rokmi. S Vianocami ich ako prvá v polovici 19. storočia spojila americká spisovateľka Louisa May Alcottová, známa najmä románom Malé ženy. V súkromnom živote to bola bojovníčka za práva žien a za zrušenie otroctva. Počas americkej občianskej vojny bola jednou z najprominen­tnejších dobrovoľníčok medzi zdravotnými sestrami na strane severanov. V dobe vzniku mýtu o elfoch sa však prvýkrát začalo hovoriť aj o obmedzení detskej práce. Elfovia ako dobre oblečení, ohodnotení a šťastní detskí pracovníci mohli byť vtedy ideálom.

Veď aj v pokrokovom štáte Massachusetts, kde Alcottová žila, sa s obmedzeniami detskej práce začínalo zvoľna. V roku 1836 štát nariadil, aby pracujúce deti pod 15 rokov museli navštevovať školu aspoň tri mesiace v roku. O šesť rokov neskôr zaviedol limit detskej práce na 10 hodín. Denne, samozrejme. Na federálnej úrovni sa detská práca v USA obmedzila až v roku 1938. Ostatný svet na tom nebol lepšie. Uhorský snem napríklad zaviedol v roku 1840 obmedzenie, že dieťa pod 12 rokov nesmie pracovať na pozícii, kde hrozí zranenie, a dieťa pod 16 rokov nemôže robiť viac ako 9 hodín denne.

Veľká Británia, v 19. storočí svetová veľmoc číslo jeden a tiež pionier industrializácie, zaviedla prvé obmedzenia detskej práce už v roku 1803 – na 12 hodín denne. Úplne zrušiť detskú prácu sa im však nepodarilo ani za 100 rokov. Podľa historických štatistík, ktoré spravuje UNICEF, v roku 1850 v Británii stále pracovalo 37 percent 10– až 14-ročných chlapcov a 20 percent rovnako starých dievčat. V predvečer prvej svetovej vojny sa toto číslo znížilo na 18 percent mladých chlapcov a 10 percent dievčat. V Taliansku zase napríklad využívanie detskej práce medzi rokmi 1881 a 1961 kleslo zo 64 percent na 4.

Iste, mladí pracujú na Západe aj dnes – či už v rodinných firmách, alebo na rôznych brigádach a podobne. Definícia detskej práce, o ktorej je v tomto článku reč, zahŕňa taký typ roboty, ktorá dieťa okráda o jeho detstvo, potenciál a dôstojnosť, o možnosť vzdelávať sa, prípadne je nebezpečná pre jeho fyzický alebo psychický vývoj. Takýto druh práce sa v 20. storočí stal v rozvinutom svete neprípustným. Neplatí to však o krajinách tretieho sveta. Nielenže tam naďalej pracujú stovky miliónov detí, no stále v podmienkach, ktoré sa s tými elfskými nedajú vôbec porovnávať. Devätnáste storočie sa neskončilo. Trvá.

Peniaze viac ako škola

Situácia sa však v 21. storočí zlepšuje aj tam. Kým v roku 2000 bolo vo svete nútených pracovať 246 miliónov detí, dnes je to 168 miliónov, čo je tretinový pokles. Vyplýva to z údajov Medzinárodnej organizácie práce. V rizikových povolaniach stále pracuje 85 miliónov detí, kým v roku 2000 to bolo 171 miliónov (polovičný pokles). Najviac ich musí pracovať v subsaharskej Afrike – každé piate dieťa, v Ázii je to každé desiate dieťa. Už jedno je však priveľa. Na porovnanie – v Európskej únii žije asi 80 miliónov detí vo veku 5 – 19 rokov. Vynásobte si to dvoma a stále to nie je ani polovica zo 168 miliónov…

Kampaň unicef proti detskej práci.
Kampaň unicef proti detskej práci. Autor: Archív Unicef

Podľa Sofie Ovaa z holandského Humanistického inštitútu pre kooperáciu (má na starosti kampaň Stop Child Labour) sú deti na prácu zneužívané najmä preto, že ide o najlacnejšiu nízko kvalifikovanú silu. V niektorých prípadoch sú deti žiadané aj preto, že sa na danú prácu hodia lepšie ako dospelí. Napríklad pri zbere bavlny detské prsty neničia rastlinu tak ako dospelé. Deti sú tiež poslušnejšie, nehrozí, že sa začnú združovať v odboroch alebo že by poznali svoje práva. Na detskej práci sa pritom dá dobre ukázať, že mnohé súčasné problémy naozaj nemajú riešenia, ktoré dokážu populisti vopchať do dvoch viet.

Po rôznych škandáloch, pri ktorých sa preukázalo, že deti robia vo fabrikách vyrábajúcich pre najväčšie giganty (Apple, Samsung, H&M, Nestle, Disney atď.), sa v poslednom desaťročí začali značky správať zodpovednejšie. Na ich webstránkach nájdete pasáže o spoločenskej zodpovednosti, v rámci interných auditov priznávajú pochybenia a hovoria o nápravách. Riešenia si však už zväčša neauditujú. A pritom práve ich nefunkčnosť poukazuje najlepšie na to, že globálne problémy sú tak komplikované, že náprava bude trvať roky. A to aj (alebo len) v prípade racionálneho a nie populistického postupu.

Magazín Quartz napríklad pred dvoma rokmi písal o nádejne znejúcom programe spoločnosti Apple. V prípade, že kontrolóri (či tretia strana) nachytali vo fabrikách pracujúcich pre Apple zamestnané deti, americká spoločnosť sa zaviazala, že prepusteným maloletým bude platiť štipendium a hradiť školu až do ukončenia štúdia. Program však využila len tretina bývalých detských zamestnancov. Ostatní sa medzičasom buď stali plnoletými, alebo ich peniaze ktoré si prácou zarobili, odradili od myšlienky na štúdium a našli si nelegálnu prácu inde. Konzum sa zvyšuje aj v týchto oblastiach a peniaze sú peniaze.

Odborové riešenie

Pracujúce deti pritom ešte viac zhoršujú ekonomickú situáciu celej oblasti či regiónu. Zamestnané dieťa totiž berie prácu dospelému, ktorý je drahší (prípadne potenciálne problémovejší) pracovník. Zároveň to, že dieťa nenavštevuje školu, spôsobí, že v budúcnosti si zrejme nezlepší sociálne postavenie. Prakticky uzavretý kruh chudoby. Rozseknúť sa ho už roky snažia aj niektorí spotrebitelia na Západe. Tlak na to, aby ich smartfóny, košele či čokolády nevyrábali deti za hrozných podmienok, sa zvyšuje. A firmy sa snažia ukázať, že zákazníkov počúvajú. Riešenia sú neraz radikálne.

Ako napríklad v prípade, na ktorý upozornila neziskovka SOMO (Centrum pre výskum multinárodných korporácií). Išlo o reakciu spoločnosti Samsung na to, že jeden z ich dodávateľov zamestnával deti. Spoluprácu s "nezodpovednou” čínskou fabrikou kórejský gigant demonštratívne zastavil, čo však v konečnom dôsledku znamenalo vyhadzov pre jej 600 zamestnancov, z ktorých deti tvorili len nepatrnú časť. Ľudia, ktorí nesledovali dôsledky, mohli mať z celej situácie vlastne dobrý pocit. Zatlačili na technologického giganta, ten médiám oznámil, že proti zamestnávaniu detí má "nulovú toleranciu”. A vinníkov potrestal…

Skutoční vinníci, teda manažment čínskej fabriky, pritom zvalili vinu na externú personálnu agentúru, ktorá mala byť zodpovedná za nábor detských pracovníkov, takže vlastne najväčšou obeťou celej situácie boli obyčajní robotníci. Čo teda môže v tejto oblasti spraviť človek z rozvinutej (a od fabriky vzdialenej) krajiny, teda spotrebiteľ, ak nechce v konečnom dôsledku skončiť v úlohe slona v porceláne? Možno podporovať práve tie organizácie, ktoré razia tézu – pomôž si sám človeče, aj Európan/Severo­američan ti pomôže… V rozsiahlej analýze riešení pre týždenník The Nation vyšli ako to najlepšie – odbory.

Posilnenie postavenia pracovníkov vo fabrikách tretieho sveta sa ukazuje ako najlepšie riešenie aj voči zneužívaniu detskej práce. Deti totiž naozaj kradnú prácu dospelým. Kontrolu detskej práce by efektívnejšie vykonávali organizovaní robotníci. Takisto dobre rozumejú aj ďalším špecifikám, ktoré šéfovia vo vzdialených kanceláriách jednoducho nemôžu postrehnúť ani keď budú spolupracovať s najlepšími odborníkmi a mať tie najlepšie úmysly. Keďže by organizovanie robotníkov malo za následok zvýšenie nákladov, toto riešenie býva v sociálnej zodpovednosti firiem na posledných miestach. Ak tam vôbec je.

Fair trade jemne napreduje

Z čínskych fabrík sa vráťme do slovenských obchodov. Dobrou stratégiou na zlepšenie podmienok pre život pre pracovníkov v rozvojových krajinách a tiež na elimináciu detskej práce je podpora tých výrobkov, ktoré garantujú férové podmienky. Ako sme mohli vidieť na predchádzajúcich príkladoch, kým tlak na nezodpovedné firmy musí byť premyslený a brať do úvahy všetky dôsledky, aby napokon nenapáchal viac škody ako úžitku, podporou certifikovaných fér výrobkov je ťažké niečo pokaziť. A zároveň je preferencia fér výrobkov aj veľmi efektívnym tlakom na veľkých výrobcov.

Asi najznámejším certifikátom, pod ktorým sa férovo vyrobené výrobky predávajú aj na Slovensku, je Fairtrade. Iniciatíva vznikla pred takmer 20 rokmi a najskôr sa sústredila na trh s kávou. Základnou myšlienkou bolo, aby pestovatelia dostali za svoje plodiny takú výkupnú cenu, ktorá pokryje ich výrobné náklady a zároveň im umožní dôstojný život. "Zároveň zaviedol minimálnu výkupnú cenu, ktorá pre pestovateľov predstavuje akúsi záchytnú sieť, ktorá ich ochráni proti poklesu výkupných cien na trhu,” vysvetľuje ďalej princípy Věra Rohanová z tímu Fairtrade Česko a Slovensko.

Práca pre textilný veľkopriemysel v Bangladéši.
Práca pre textilný veľkopriemysel v Bangladéši. Autor: Clean clothes campaign

K výkupnej cene získava okrem toho družstvo navyše fairtradový príplatok. Členovia družstva potom demokratickým hlasovaním rozhodujú o tom, na aký účel v prospech celej komunity sa viazané peniaze využijú – môže to byť stavba studne, školy, zaistenie lekárskej starostlivosti, študijné štipendiá pre deti atď. Fair trade pritom nemá byť charitou, len alternatívou klasického obchodu, ktorý by však mal byť pre zúčastnené strany spravodlivý. Zároveň musia byť dodržané férové podmienky aj v jednotlivých družstvách – kontroly, či napríklad nezamestnávajú nelegálne deti, vykonáva medzinárodný nezávislý tím.

Ako fair trade konkrétne pomáha? Pozrime sa na oblasť, v ktorej pracuje najviac detských pracovníkov na svete (58,6 %) – poľnohospodárstvo. A na najrizikovejšiu oblasť – subsaharskú Afriku. V roku 2012 analyzovali dosah fair trade na pestovanie bavlny. Minimálna výkupná cena v Senegale a Kamerune bola o 49 percent vyššia ako štandardná a v Mali dokonca o 78 percent vyššia. Fair trade štandardy, ktoré stanovujú, že ženy majú byť vyplácané priamo (a nie cez manžela), navyše povzbudili v Afrike k pestovaniu bavlny viac žien. Poskytlo im to viac prostriedkov na chod domácností. Teda aj pre deti.

Slovensko je bohatá krajina

Otázkou je, či by podobné označovanie pôvodu nemali mať povinne všetky výrobky. Lobingu na vládnej úrovni sa však organizácia Fairtrade nevenuje. Snaží sa tlačiť skôr na firmy – v Nemecku vďaka ich snahám jestvujú prvé odevné firmy, ktoré sa prihlásili k fair trade štandardu. Doteraz si totiž ľudia spájali fair trade výrobky skôr len s potravinami, ak nie len s kávou. Už aj na Slovensku existujú odevy, ktoré sa predávajú so štítkom fair rade – hoci zatiaľ skôr len v internetových obchodoch. Na elektroniku sa certifikát nevzťahuje, ale existujú iné hnutia a výrobky – napríklad Fairphone – eticky vyrobený telefón.

Ľudia na Slovensku totiž informácie o výrobkoch sledujú. Podľa prieskumu agentúry GfK z apríla tohto roku sleduje napríklad informáciu o krajine pôvodu až 77 percent Slovákov. Len necelá štvrtina sa o pôvod nezaujíma – sú to väčšinou osoby s nižším vzdelaním a s horšou finančnou situáciou alebo osoby z dedín a malých miest, kde majú prístup k lokálnym surovinám. Potenciál na oslovenie ľudí teda existuje, no predchádzať by mu musela aj lepšia osveta o fair trade výrobkoch. Podľa prieskumu Fairtrade International z roku 2015 poznalo na Slovensku výraz fair trade len 14 percent ľudí (v Česku to bolo 33 percent).

Hoci aj experiment Živice v malom potvrdil, že ľudia u nás sú orientovaní stále predovšetkým na nízku cenu, výrobky s certifikátom Fairtrade sú z roka na rok populárnejšie aj u nás. Najobľúbenejšia je stále jednoznačne fair trade káva – tvorí až 60 percent objemu výrobkov s týmto etickým certifikátom. V roku 2014 sa napríklad na Slovensku predalo 33 ton fairtradovej kávy, v roku 2015 už 45 ton, čo je viac ako tretinový nárast. Predovšetkým však o rastúcej popularite fair trade výrobkov svedčí ich predaj v reťazcoch – spomeňme aspoň Tchibo, Marks and Spencer, Tesco, Billu, Kaufland – ktoré majú vlastné fair trade výrobky.

Férové výrobky sú všeobecne stále drahšie ako obyčajné (hoci existujú aj výnimky), krédom akcie Živice však bola veta: "Nemali by sme sa pýtať, prečo sú veci také drahé, ale prečo sú také lacné!” Ježeková z centra napokon prízvukuje, že argument slabej kúpyschopnosti Slovákov nie je celkom na mieste. "Slováci sa stále cítia ako chudobný národ, napriek tomu, že vo svetovom rebríčku krajín podľa HDP sme na 39. mieste zo 185. Zaplatiť o niečo viac za nákup, ktorý prispeje k tomu, že kvôli nám netrpia iní, sa však oplatí,” uzatvára.

All I Need

Mimochodom, jedno z najúčinnejších a pritom najjednoduchších upozornení na problém detskej práce sa podarilo skupine Radiohead v spolupráci s projektom hudobnej televízie MTV na potlačenie obchodu s ľuďmi. Vyrobili spolu klip k piesni All I Need, ktorý sa týkal detskej práce. "Keď som sa o tejto téme s niekým rozprával, obyčajne to mali chuť rozoberať len ľudia, ktorí sú považovaní za extrémne ľavicových, ale som rád, že vďaka videoklipu sa téma dostala aj k mainstreamu. Pretože toto nie je otázka ľavice. Považujem to za otázku politickej stability,” povedal vtedy až prorocky líder kapely Thom Yorke.

A o čo v klipe vlastne išlo? Ľavá polovica záberu premietala príbeh asi 12-ročného chlapca v Anglicku, pravá strana jeho rovesníka kdesi v Číne. Kým mladý Angličan mal celý deň rôznorodý program – od školy, cez zábavu až po oddych, ázijský chlapec od rána do noci monotónne lepil podrážky na topánky vo fabrike. Najsilnejší moment prišiel na záver, keď si Angličan vyzul pred spaním pri posteli svoje topánky a Číňan synchronizovane položil ten istý pár hotových topánok na stôl v továrni. A v tom sa na pár momentov objavil nápis – Niektoré veci stoja viac, ako si uvedomujete.

Ako nekupovať výrobky od firiem s detskými robotníkmi?

Presnú odpoveď na túto otázku nevedel dať nik z oslovených odborníkov. "Spotrebiteľ musí byť naozaj odhodlaný a overovať si firmy, od ktorých nakupuje. Je to mravčia práca. Ja to robím tak, že sledujem niekoľko organizácií, ktoré podobné veci hodnotia – napríklad Greenpeace, rakúsky Global 2000 a podobne,” pokúšala sa dať aspoň nejaký tip Petra Ježeková zo Živice. Na internete skutočne existujú aj zoznamy veľkých firiem, ktoré mali preukázateľné škandály so zamestnávaním detí, niektoré z nich však odvtedy prijali opatrenia, aby k tomu nedochádzalo, no je ťažké overiť si, ako sú úspešné. Ponúkame preto odkazy na niekoľko webov, ktoré môžu pomôcť pri rozhodovaní.

Bureau Of International Labor Affairs
Portál spadajúci pod americké ministerstvo práce ponúka každoročne aktualizovaný zoznam krajín spolu s výrobkami, pri ktorých výrobe sa v danom štáte často využívajú detskí pracovníci (napríklad: Angola – diamanty). Neznamená to automatickú červenú pre všetky výrobky tohto typu z tej-ktorej krajiny, ale môže byť sprievodcom, pri ktorých tovaroch z akých štátov byť ostražitejší. Aktuálne je v zozname 139 druhov tovarov zo 75 krajín.

aVOID
Zaujímavý projekt, ktorý však momentálne hľadá cestu, ako by ďalej fungoval. Pred štyrmi rokmi na základe zoznamu férových a neférových značiek a ich výrobkov spravilo hnutie Active Against Child Labor aplikáciu aVOID. Po nainštalovaní do počítača upozorňovala na stránkach veľkých online obchodov (Amazon, Target, Otto…), ktoré výrobky mohli byť vyrobené aj za pomoci detskej práce. Dnes aplikácia funguje len obmedzene.

Fairtrade Česko a Slovensko
Relatívne istou cestou, ako sa vyhnúť detskej práci, je vyberať si výrobky, ktoré majú certifikát Fairtrade. V jeho podmienkach je totiž aj zákaz detskej práce. Okrem toho existuje aj viacero výrobcov, ktorí vám aj bez certifikátu dovolia nahliadnuť do rodokmeňa svojich výrobkov. Kupujte lokálne, kupujte len to, čo nutne potrebujete a uprednostňujte tovar, ktorý informuje nielen o krajine pôvodu, ale aj o podmienkach výroby.

Slavery Footprint
Na záver ešte jeden tip, ktorý síce nie je výlučne o detskej práci, ale všeobecne o práci v nedôstojných podmienkach. Po vyplnení dotazníka s 11 otázkami ohľadom vašej životnej úrovne, predmetov, ktoré vlastníte, a veku dostanete výsledok v podobe počtu ľudí pracujúcich v nedôstojných podmienkach, ktorí "robia pre vás”. Na slobodného tridsiatnika s nepríliš veľkým šatníkom, no množstvom elektroniky napríklad – až 40…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#detská práca #detskí robotníci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku