Zbigniew Brzezinski vo svojej knihe Veľká šachovnica, v ktorej sa venoval úvahám, ako čo najdlhšie zaistiť po studenej vojne americkú hegemóniu, medziiným tvrdil, že Rusko bez Ukrajiny a bez prístupu k Čiernemu moru nebude európskou, ale len ázijskou veľmocou. S úprimnosťou sebe vlastnou vymenoval tri princípy geopolitiky starých impérií.
Ríša má držať vazalov v poslušnosti a nepripustiť medzi nimi rozpory; klientske štáty, ktoré si za obranu platia, má udržiavať v poddajnosti a dobre chrániť; a po tretie – zabrániť tomu, aby sa barbari zjednocovali. Ale hovorme radšej o štátoch, ktoré platia, ako o spojencoch. Ten imperiálny slovník je až príliš politicky nekorektný.
Spojené štáty vydávajú na zbrojenie skutočne obrovské sumy, ale robia to pre obranu spojencov alebo skôr preto, že vedú nákladné vojny? Ak povie prezident Trump v kampani, že ak niektoré štáty nebudú vynakladať dve percentá hrubého domáceho produktu na zbrojenie, tak USA im nemusia už prísť na pomoc: myslí to vážne alebo ide o hráčsku figúru, aby spojenci boli poddajní? Bola tam zmienka o Estónsku. Dve percentá z estónskeho HDP predstavuje 400 miliónov dolárov. Za to sa dá kúpiť asi jedna stíhačka F22. Tým sa bojaschopnosť NATO asi príliš nezvýši. A ako to pomôže USA, ktoré len za megalomansky zadaný vývoj stíhačky F35 utratili 1 500 miliárd dolárov?
Tak prečo to Trump robí? Najskôr preto, aby si pripravil priestor pre zmenu zahraničnej politiky, o ktorej tiež v kampani predniesol niekoľko viet. Clintonovsko-bushovsko-obamovskú politiku zásahov po celom svete pod prápormi buď liberálneho intervencionizmu, či neokonzervativizmu, ale vždy s ľudskými právami na perách, by mohla nahradiť politika obhajoby národných záujmov, založená skôr na westfálskom koncepte štátnej suverenity a vymedzení sfér vplyvu.
Rozšírená ilúzia
Americká politika v posledných rokoch vychádzala z presvedčenia, že jedinečnú príležitosť, keď sa po skončení studenej vojny Spojené štáty stali hegemónom vo svetovom ringu, treba využiť na pretvorenie sveta, aby bol priaznivý pre šírenie amerických princípov a hodnôt. V pozadí týchto úvah stojí presvedčenie, že štátna suverenita má menšiu váhu ako obhajoba ľudských práv. Projekt pre nové americké storočie preto požadoval podstatné zvýšenie výdavkov na zbrojenie a vybudovanie armády, ktorá dokáže viesť niekoľko vojen súčasne. Tisíce miliárd dolárov, ktoré táto stratégia stála, nemožno pripísať na účet americkej snahy brániť spojencov. Naopak, dalo by sa ukázať, že rozvrátenie Stredného východu niektorých spojencov viac ohrozilo, než aby prispelo k ich bezpečnosti.
Keď k tomu pripočítame rozšírenú ilúziu, že článok päť zmluvy o NATO znamená mušketiersku zásadu „jeden za všetkých, všetci za jedného", čo nie je pravda, môžeme Trumpovo spochybnenie automatickej účasti USA v reakcii na ohrozenie niektorého z členov aliancie pochopiť ako výzvu, že by sme o prispôsobení sa novým podmienkam nemali uvažovať iba v perspektíve, ako minúť čo najviac peňazí na armádu.
S Trumpom sa vracia svet reálpolitiky. Bude klásť omnoho väčšie nároky na schopnosť štátov vyhodnotiť geopolitické danosti a brať na ne pri definícii národného záujmu ohľad. To predovšetkým znamená schopnosť realisticky vyhodnotiť hrozby, ktorým musíme čeliť. Ak si všimneme bližšie parametre, ktoré definujú silu veľmocí, t. j. ich ekonomickú výkonnosť, populáciu, stavy armády, výdavky na zbrojenie a kultúrnu príťažlivosť, je evidentné, že vo všetkých týchto parametroch Rusko beznádejne zaostáva za Západom.
NATO je hospodársky sedemnásťkrát silnejšie ako Rusko. Samotné USA vydávajú na zbrojenie asi šesťnásobne viac ako Rusko, s krajinami NATO je to približne desaťnásobok. Pomer armád, ktorý bol v roku 1989 medzi NATO a Varšavskou zmluvou približne paritný, je dnes medzi Ruskom a NATO asi 1:4. Je neuveriteľné, ako niekto môže brať vážne, že s takými kartami v ruke Rusko sleduje program obnovy sovietskeho impéria. Ak stále počúvame, aké je východné krídlo NATO slabé, mali by sme chcieť vedieť, čím ho Rusko ohrozuje a čo by dobytím Pobaltia a Poľska získalo? Nejaké diamantové bane?
Pozícia ohrozenia
„Zmätok na Ukrajine je Obamova chyba. O Krym prišla preto, lebo Obama, Clintonová a Kerry neudržali Európsku úniu a námestníčku Nulandovú na uzde a chceli uštedriť Putinovi monokel tým, že Ukrajinu vyviažu z obežnej dráhy Moskvy a pripoja ju na našu orbitu.“Stephen Walt, profesor medzinárodných vzťahov Harvardovej univerzity
usko nekoná z pozície sily, ale ohrozenia. Asociačné dohody s niektorými postsovietskymi republikami, ktoré navrhovalo poľsko-švédske predsedníctvo EÚ, boli koncipované s cieľom oslabiť väzby týchto krajín s Ruskom. V Moskve až oneskorene pochopili, že asociačné dohody s Európskou úniou sa nebudú týkať len hospodárstva, ale mali by z hľadiska začleňovania týchto krajín do bezpečnostných a obranných štruktúr Západu fakticky rovnaké dosahy, ako keby tieto krajiny vstúpili do NATO.
Len čo to pochopilo, snažilo sa ich zablokovať. Keď ukrajinský prezident Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu a namiesto toho prijal ponuku Moskvy, viedlo to ku kríze a k jeho zvrhnutiu napriek tomu, že kompromis vyjednávali Nemecko, Francúzsko a Poľsko a potvrdil ho prezident Obama. Moskva to považovala za puč, ktorý ohrozuje jej základne na Kryme. Cieľom ruskej anexie Krymu nebola snaha neskôr dobyť celú Ukrajinu, čím rad „analytikov“ strašil verejnosť, ale zaistiť si základne a zabrániť tomu, aby sa Ukrajina začlenila do západných vojenských štruktúr. Ako profesor medzinárodných vzťahov Harvardovej univerzity Stephen Walt nedávno napísal v časopise Foreign policy: „Rovnako ako zmätok na Ukrajine je Obamova chyba. O Krym prišla preto, lebo Obama, Clintonová a Kerry neudržali Európsku úniu a námestníčku Nulandovú na uzde a chceli uštedriť Putinovi monokel tým, že Ukrajinu vyviažu z obežnej dráhy Moskvy a pripoja ju na našu orbitu. Teraz už je neskoro vracať zubnú pastu do tuby, ale Trump by mohol Putinovi povedať, že sa to za jeho vlády nestane.“
Ide o iné videnie situácie, než aké poznáme nielen z našich, ale i väčšiny zahraničných médií. Rusko dostalo čierneho Petra. Napríklad bez začervenania tvrdí, že vojnu medzi Gruzínskom a Ruskom v roku 2008 začalo Rusko, aj keď sa začala Saakašviliho útokom na Činkavali, pretože bol presvedčený, že ho USA nenechajú v štichu. Udalosti roku 2008 (uznanie Kosova, sľub prijatia Ukrajiny a Gruzínska do NATO na summite v Bukurešti, čo práve posmelilo Gruzínsko k útoku na Južné Osetsko) si Rusko vysvetlilo ako nepriateľské akty. Rovnako ako neskorší prevrat v Kyjeve. Lenže prevládajúci výklad príčiny a následku všetko otočil a vinu pripisuje výhradne Putinovi, aj keď Gorbačov a vodca opozície Navaľnyj vyhlásili, že by robili to isté. Obsadenie Krymu považuje za akt agresie a dôkaz, že jeho cieľom je ešte viac než reštaurovanie sovietskeho impéria. Veď zasahuje aj v krajinách, ktoré súčasťou Sovietskeho zväzu nikdy neboli.
Silný dôvod neuhnúť
Správne posúdenie situácie je pritom nevyhnutné pre správnu voľbu riešenia. Variant, že Rusko je na poľovačke a snaží sa obnoviť Sovietsky zväz, by vyžadoval konfrontačnú politiku voči Rusku. Potom by bolo logické, že NATO posúva antiraketové systémy na územie východných členských krajín, aj keď pri zjednotení Nemecka USA, Francúzsko a Británia sľúbili, že sa infraštruktúra NATO nebude presúvať ani na územie bývalej NDR. NATO rozmiestňuje mobilné jednotky do pobaltských republík. Pripomeňme, že tým v Litve bude veliť Nemecko, a tak sa nemecké vojsko po rokoch ocitne na hraniciach Ruska.
Ak je správna druhá verzia, že sa Rusko bráni a na puč na Ukrajine zareagovalo len preto, že by EÚ a NATO jeho protesty ignorovali rovnako, ako sa to stalo mnohokrát v minulosti, ďalšie stupňovanie tlaku na Rusko povedie k posilneniu jeho obáv. Potom by skôr bolo rozumné všímať si, ako asi bude Rusko vnímať nemecké vojská na svojich hraniciach, aké občianske práva požívajú ruské menšiny žijúce v pobaltských republikách a či sa majú mlčky prechádzať oslavy výročí bojov Lotyšov proti Sovietskemu zväzu spolu s jednotkami Waffen SS, čo si všimne jedine Rusko a Izrael – NATO i Európska únia to prechádzajú mlčaním. Taká politika však vedie iba k stupňovaniu konfrontácie.
Inými slovami: Západ s Ruskom v súčasnosti hrá hru „na kura“. Čaká sa, kto ako prvý v konfrontácii uhne.
Existujú politici a publicisti, ktorí dávajú nezakryte najavo pevnú vieru, že uhne Putin. Ale Putin má veľmi silný dôvod neuhnúť: prišiel by o všetko. Preto sú v Kaliningradskej oblasti jadrové zbrane.
Tým vzniká mimoriadne vážna situácia, ktorá sa nedá porovnávať s krízami počas studenej vojny. Spomeňme, že vietnamská vojna sa začala fingovaným útokom na americké lode v Tonkinskom zálive. O provokácie v situácii vypätej konfrontácie nie je núdza. Vzhľadom na to, že vojenské sily NATO sú skutočne takmer na predmestí Petrohradu, na overenie prípadnej provokácie budú k dispozícii sekundy, žiadne desiatky minút ako v časoch studenej vojny. Provokatérom môžu byť tretie strany, netreba podozrievať velenie NATO, že by chcelo vyvolať horúcu vojnu s Ruskom. Nie je málo krajín, pre ktoré by konfrontácia Ruska so Západom bola výhodná. Hra „na kura“ vytvára predpoklady, že ku kolízii môže ľahko dôjsť.
Nielen výhody, aj záväzky
Dúfajme, že prišiel čas, aby napätie medzi Ruskom a Západom deeskalovalo. Azda si nová americká administratíva uvedomí, že spojenci nepredstavujú len výhody, ale aj záväzky. Pobaltie a Poľsko zastávajú ostrú protiruskú pozíciu. Vzhľadom na ich dejiny je to pochopiteľné, ale ostatné členské krajiny by si mali pri posudzovaní situácie zachovať odstup. Budúci nemecký prezident Steinmayer i kandidát na francúzskeho prezidenta Fillon majú k Rusku iný postoj.
Rozdelenie sfér vplyvu, o ktorom sa zvolený prezident Trump zmienil, by mohlo viesť k vytriezveniu tak vo východnom krídle NATO, ako aj na Ukrajine. V optimálnom prípade by to viedlo k deeskalácii napätia.
Nádej na takéto riešenie v skorej dobe však veľká nie je. Mediálny obraz Ruska ako obnoviteľa sovietskeho impéria a hlavnej bezpečnostnej hrozby pre Západ sa napriek svojej iracionalite tak pevne zabýval v médiách a v americkom Kongrese, že sa proti nemu bude Trump presadzovať veľmi ťažko, aj keď ho volili predovšetkým tí, čo majú plné zuby amerických intervencií. Bohužiaľ, existuje nemálo vplyvných skupín, ktorým konfrontačná politika vyhovuje. Špeciálnu komplikáciu potom predstavuje gambit na Strednom východe. Tu sa Rusko a USA stali súčasťou stáročného zápasu medzi šiitmi a sunitmi s nejasnou možnosťou východiska.