Aké boli päťdesiate roky? Kruté aj plné nádejí

, 05.03.2017 08:00
gulag, historia, sovieti
Do sovietskych gulagov boli odvlečené tisícky slovenských občanov. Autor:

Denník Pravda v seriáli Svedectvá pravdy priblížil povojnové obdobie, najmä päťdesiate roky minulého storočia. Priniesol príbehy ľudí, ktorých jediná vládnuca komunistická strana označila za triednych nepriateľov a tvrdo ich trestala. Posledný diel prináša pohľad na túto etapu našich dejín, ktorá sa napriek budovaniu a obnove vojnou zničeného štátu stala najkrutejším obdobím komunistického režimu.

„Tri roky som sa každé ráno budil s tým, že možno dnes ma popravia, a počúval, ako viedli ľudí na popravu,“ spomínal bývalý politický väzeň Ján Zeman, člen vtedajšej Demokratickej strany. Napokon ho nepopravili. Trest smrti mu po troch rokoch zmenili na doživotie. Viacerí také šťastie nemali.

Z politických dôvodov bolo na Slovensku od roku 1948 do roku 1954 popravených 45 ľudí a odsúdených približne 25-tisíc. „Boli medzi nimi aj tí, čo spochybňovali alebo otvorene kritizovali myšlienku "socializácie dediny“, ktorej nosným plánom bolo združstevňovanie. Pod jej rúškom režim tvrdo presadzoval výchovu v duchu socializmu. Straníci vedeli, že je to možné najmä cez učiteľov. Prvá veta nového riaditeľa školy v Slovenskej Vsi znela: Táto dedina bude prvou ateistickou obcou! Žiakom dávali písať sloh na tému Prečo môj otec nevstúpil do JRD, v čase, keď na roľníkov tlačili, aby podpísali prihlášku," približuje František Neupauer, riaditeľ sekcie výskumu Ústavu pamäti národa.

Niekde sa presvedčovacie metódy obmedzili na nátlak cez deti, ktoré poslali domov zo škôl či zamestnania, kým rodičia nepodpíšu vstup do jednotného roľníckeho družstva. Inde k nim pribudla aj bitka či namierený revolver. „V roku 1953 sa roľníci v prešovskom regióne začali verejne a hromadne búriť. Dokonca predstavitelia vtedajšieho Sovietskeho zväzu žiadali československú vládu, aby "zvoľnila“ proces kolektivizácie. Báli sa, aby vzbury nezasiahli aj ZSSR," dodáva Neupauer.

Režim si podriadil všetko

Odstrániť vykorisťovanie človeka človekom a rovnosť šancí pre každého! To bolo ústredné heslo komunistickej vlády, ktorá sa dostala k moci 25. februára 1948. „Nová politická moc programovo a cieľavedome rozbíjala staré spoločenské a vlastnícke štruktúry, aby na ich troskách založila novú spoločnosť s novými ľuďmi. Na tento účel propagandisticky zneužila najmä mladú, neskúsenú generáciu "bez minulosti“, ale aj intelektuálov a umelcov, ktorí uverili, že sú tzv. inžinieri ľudských duší," konštatuje historička Vlasta Jaksicsová z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Komunistická ideológia ovládla školy, univerzity, vedecké a kultúrne inštitúcie, cirkev sa dostala pod štátny dozor. Nepohodlní emigrovali, skončili za mrežami alebo ich vylúčili z verejného života. Tak si režim vytvoril ideologický monopol naprieč celou spoločnosťou.

Ekonomický monopol dosiahol zoštátňovaním a združstevňovaním. „Zoštátnenie veľkých podnikov v roku 1945 malo podporu väčšiny spoločnosti. Vyvlastnenie malých a stredných fabrík i živnostníkov však znamenalo drastický zásah do spoločenskej štruktúry. Dôsledkom boli problémy v zásobovaní i v službách aj po štyroch desaťročiach. Združstevňovanie rovnako sprevádzali represie. Najmä v prvých rokoch to viedlo k poklesu produkcie potravín,“ vysvetľuje historik a politológ Juraj Marušiak z Ústavu politických vied SAV.

Československo ako súčasť sovietskeho bloku zostalo pre spustenie tzv. železnej opony izolované od západných krajín, čo sa neskôr prejavilo aj zaostávaním za vyspelým svetom v mnohých oblastiach. „Nastúpila politická a duchovná sovietizácia spoločnosti. Jedným z najabsurdnejších prejavov závislosti od ZSSR bola sovietska hymna na záver vysielania štátneho rozhlasu pred rokom 1956,“ dodáva Marušiak.

Aby mohli československí stalinisti realizovať svoje mocenské ťaženie, potrebovali vytvárať atmosféru strachu a teroru. Na to sa im veľmi dobre hodila Stalinova účelová poučka o „zostrovaní triedneho boja za socializmus“. Nahrávala im aj napätá medzinárodná situácia, keď nukleárna vojna bola na spadnutie. Doboví súčasníci tak žili v permanentnom stave ohrozenia, otrasov a kampaní. Nadišiel čas veľkých politických procesov. „Najprv sa vyrovnali s bývalými politickými predstaviteľmi buržoázie, záškodníkmi, "tmárskymi“ cirkvami, rehoľníkmi, sabotérskymi roľníkmi a nakoniec aj s nepriateľmi vo vlastných radoch. Politické procesy v Československu boli najkrutejšie a najrozsiahlejšie v celom východnom bloku," dopĺňa historička Vlasta Jaksicsová.

Na svoju stranu strhli veľa ľudí

Vládu komunistov prijala časť národa s veľkými nádejami. „Boli spojené s očakávaním budovania sociálne spravodlivej spoločnosti, ktorá zabráni tragédiám dvoch svetových vojen. Vďaka tomuto prísľubu i modernizačným perspektívam, ktoré poskytovala industrializácia Slovenska, dokázali komunisti na svoju stranu strhnúť množstvo ľudí,“ hovorí Juraj Marušiak.

Dobové fotografie z výstavby mládežníckej...
Dobové fotografie z výstavby mládežníckej dediny v historickej expozícii v Dedine Mládeže. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Režim, ktorý sa sám označoval za vládu robotníkov a roľníkov, však neváhal v prípade nepokojov zakročiť aj proti nim. Stalo sa tak napríklad počas štrajkov pri menovej reforme v roku 1953 či pri združstevňovaní. „Tlak na zvyšovanie produktivity práce, teda väčších výkonov pri menších nákladoch na pracovnú silu, pritom nápadne pripomínal praktiky kapitalizmu 19. storočia a súčasného neoliberalizmu. Správa, predložená v polovici 50. rokov vedeniu KSČ, konštatovala vyčerpanosť pracovnej sily a potvrdila, že v komunistickom Československu bol pracovný čas robotníkov dokonca dlhší ako v západnej Európe,“ dodáva.

V 50. rokoch nastalo obdobie rýchlej industrializácie Slovenska. Išlo čiastočne o predvojnové projekty, prípadne začaté počas druhej svetovej vojny. „Priemyselnú modernizáciu robili v podmienkach plánovanej ekonomiky a nezohľadňovali skutočné potreby spoločnosti. Bola koncipovaná najmä pre sovietsky blok a vojensko-priemyselný komplex. To bol aj jeden z dôvodov prudkého prepadu slovenskej ekonomiky začiatkom 90. rokov, keď sa krajina začala otvárať svetu,“ vysvetľuje Juraj Marušiak.

Prevažne poľnohospodárska krajina začala nadobúdať inú tvár. „Sprievodnými znakmi modernizácie bola likvidácia nezamestnanosti, masová priemyselná i bytová výstavba, priblíženie životného štandardu mesta a dediny. Zmeny nastali v oblasti vzdelávania, zdravotníctva, kultúry i vedy. Väčšina spoločnosti to privítala, ideologický a politický podtext neriešila, pokiaľ sa to priamo niekoho nedotklo,“ dodáva Jaksicsová.

Mladí verili v lepší život

Za jedlo a zväzácku košeľu či montérky chodili mládežníci dobrovoľne pracovať na rôzne veľké stavby. „Bol som brigádovať na Trati mládeže. Práve tam vznikla medzi roľníckou mládežou myšlienka, že by sme si mohli postaviť vlastnú dedinu a pustiť sa do hospodárenia. Nikto nás nenútil, robili sme to z nadšenia a presvedčenia. Po vojne neboli pracovné príležitosti, preto sme ochotne robili aspoň niečo,“ spomína 85-ročný Ondrej Kerďo z Dediny Mládeže.

Zvolili si územie na sútoku Váhu a Malého Dunaja pri Kolárove. Prvých 19 brigádnikov prišlo 4. apríla 1949. Osemnásťročný Ondrej dorazil 2. mája ako dvadsiaty prvý. „Bola tu len lúka, močarina a stará pastierska koliba. Požičali sme si peniaze z banky a začali sme budovať. Nikto nám nič nedal zadarmo, pôžičku sme museli splatiť. Ale išlo to,“ pokračuje.

Už prvý rok postavili hydináreň, ktorá bola základom budúceho roľníckeho družstva. Spočiatku im na spanie stačila koliba, brigádnici však pribúdali. „Prvú zimu sme už bývali v prázdnej hydinárni. Dokonca v nej boli aj tri svadby. Aby sme mohli hospodáriť, rozorali sme lúky požičanými traktormi a ručne kopali odvodňovacie kanály. Za tri roky sme ich vykopali 18 kilometrov,“ hovorí pán Kerďo. O rok neskôr už stála prvá ulica s domami, ďalší rok druhá. Dokopy postavili 54 domov. „Stavby riadili skúsení majstri a remeselníci. My sme robili, čo bolo treba, často do noci. Nikto sa neulieval, aj keď to nebola ľahká práca. Napriek tomu sme si našli čas na táboráky aj tanečné zábavy,“ rozpráva.

Dobové fotografie z výstavby mládežníckej...
Dobové fotografie z výstavby mládežníckej dediny v historickej expozícii v Dedine Mládeže. Autor: Dagmar Teliščáková, Pravda

Mládežníci chovali hospodárske zvieratá, obrábali polia, robili kurzy traktoristov. „Jediné, čo sme dostali, boli peniaze na kultúrny dom, ktorý bol postavený v roku 1956. Vyhrali sme totiž prvé miesto v pestovaní cukrovej repy za najvyššiu výnosnosť z hektára v celej republike,“ dodáva. Dedina Mládeže sa stala samostatnou obcou v roku 1954. Stranícki funkcionári sem často vodili rôzne návštevy, aby sa pochválili, ako sa buduje nová spoločnosť. „Nám to vôbec neprekážalo, boli sme na svoje dielo hrdí,“ uzatvára Ondrej Kerďo.

„Ak odhliadneme od budovateľského nadšenia mladých ľudí a spomienkového optimizmu pamätníkov, tak pravda tiež je, že režim v podstate zneužíval mládež ako lacnú pracovnú silu,“ pripomína na margo mládežníckych brigád Jaksicsová.

Odkaz aj varovanie

Päťdesiate roky niesli v sebe krutosť aj nádej na lepší život. „Spoločnosť by jednoducho neprežila toto obdobie, keby tu nepretrvávala istá kontinuita aspoň na tej najzákladnejšej úrovni kultúrnej pamäti, pracovných a civilizačných návykov,“ konštatuje Vlasta Jaksicsová.

Doba napísala množstvo ľudských príbehov. Sú rôzne, od presvedčených straníkov cez politických väzňov až po obyčajných ľudí. „Aj keď paušálne môžeme označiť vtedajších predstaviteľov komunistickej strany za primárne spoluzodpovedných za režim, ktorý tu fungoval až do roku 1989, nemôžeme hovoriť o kolektívnej vine,“ podčiarkuje František Neupauer.

Slovo totalita mladej generácii nič nehovorí. Je možné, aby sa vrátila v akejkoľvek podobe? Politológ a historik Juraj Marušiak má reálne obavy z vývoja v posledných rokoch u nás aj v Európe. „Narastajú prejavy odmietania demokracie, existujú snahy o jej oslabenie v záujme presadzovania politiky v prospech veľkého kapitálu, v rámci tzv. boja proti terorizmu sa posilňuje policajná kontrola spoločnosti. Popri pravicových populistoch vidím hrozbu vo vyprázdňovaní obsahu demokracie, za čo nesú zodpovednosť najmä súčasné liberálne elity,“ hovorí.

Práve liberálne elity v situácii, keď strácajú spätnú väzbu a snažia sa udržať si mocenské privilégiá, môžu podľa politológa siahnuť po autoritatívnych metódach. Rovnako sú však hrozbou aj pravicoví autoritári. „Nástupu nedemokratického režimu môže už teraz zabrániť iba jediné – ústup od neoliberálneho modelu sociálneho a ekonomického vývoja a návrat štátu, podriadeného kontrole verejnosti, do ekonomiky a sociálnej politiky,“ uzatvoril Juraj Marušiak.

Násilnosti komunistickej totality

  • obete komunistického režimu – za tzv. protištátne činy v bývalom Československu popravili 250 ľudí. V rokoch 1948 až 1954 na Slovensku popravili 45 ľudí, v ďalšom období päť. Zhruba 600 ľudí zavraždila ŠtB pri vypočúvaniach, v baniach, lágroch a vo väzniciach zomrelo 8-tisíc politických väzňov. Mnohých bez súdu posielali do táborov nútených prác (TNP) alebo do vojenských pomocných technických práporov (PTP). Na Slovensku bolo z politických dôvodov do roku 1954 odsúdených približne 25-tisíc osôb, do roku 1989 dokopy viac ako 71-tisíc ľudí na spolu 85-tisíc rokov väzenia.
  • monsterprocesy – veľké verejné politické procesy riadila priamo komunistická strana, ktorá takto chcela „vychovávať masy“. Dôležitú úlohu zohrávala Štátna bezpečnosť, ktorej hlavnou náplňou činnosti bola výroba týchto procesov. Súdy vynášali stranícky schválené rozsudky. Vlna monsterprocesov naplno odštartovala v roku 1949, keď v procese s Albertom Púčikom a spol. padli tri tresty smrti. V roku 1950 sa odohral súd s Bernardom Jašíkom a spol. s dvoma trestami smrti, so Šefikom Kevičom a spol. s rovnakým výsledkom. Procesy s bývalými partizánskymi veliteľmi reprezentoval súd s Viliamom Žingorom v roku 1950, ktorého popravili spolu s ďalšími dvoma bývalými partizánmi. Kontakty s pofebruárovou emigráciou viedli v roku 1951 k procesu s Jurajom Dlouhým a spol., ktorého výsledkom boli ďalšie dva tresty smrti. Vyvrcholením útokov proti katolíckej cirkvi bol proces v roku 1951 s biskupmi Jánom Vojtaššákom, Michalom Buzalkom a Pavlom Gojdičom. Cieľom represie sa stali aj samotní slovenskí komunistickí exponenti, ktorí skončili pred súdom v rámci skupiny tzv. buržoáznych nacionalistov – Gustáv Husák a spol. v roku 1954.
  • znárodňovanie – vo veľkom sa rozbehlo po februári 1948. Najskôr to bolo plošné znárodnenie súkromných podnikov nad 50 zamestnancov, potom aj všetky drobné podniky a živnosti. O majetok prišli desaťtisíce ľudí. Mnohí išli do väzenia po vykonštruovaných politických procesoch.
  • kolektivizácia – vyvlastňovanie pôdy a poľnohospodárskych majetkov. Najmä zámožnejší gazdovia, ale aj menší roľníci odmietali vstupovať do jednotných roľníckych družstiev. Nútili ich k tomu fyzickým i psychickým nátlakom. Odporcov posielali do väzenia alebo PTP.
  • menová reforma – spôsobila v roku 1953 znehodnotenie peňazí, do 300 korún na osobu sa menilo v pomere 1:5, nad 300 korún v pomere 1:50. Viedlo to k všeobecnej nespokojnosti, demonštráciám a štrajkom, čo sa odrazilo na pritvrdení komunistického režimu.
  • pomocné technické prápory – vznikali od roku 1950. Boli súčasťou ľudovodemokratickej armády, kde sa mali politicky nespoľahliví muži prevychovať prácou, slúžili bez zbraní. Odhady hovoria o počte takmer 60-tisíc vojakov zaradených v PTP v Československu. Z nich takmer 25-tisíc malo klasifikáciu E, teda politicky nespoľahliví.
  • tábory nútenej práce – donucovacie zariadenia pracovného charakteru zriadené od októbra 1948. Išlo o Moskvou vynútené kopírovanie sovietskeho represívneho modelu výstavby socializmu. Dostávali sa do nich ľudia bez súdu, iba rozhodnutím tajných trojčlenných komisií. Ocitnúť sa tam mohli len pre podozrenie z nepriateľského myslenia. Na Slovensku išlo zhruba o 7-tisíc osôb, v rámci Československa o 22– až 23-tisíc osôb. Pôvodne sa rátalo približne so 150– až 200-tisíc osobami.
  • prenasledovanie cirkví – v apríli 1950 ŠtB rozbehla Akciu P proti gréckokatolíckej cirkvi. Zámerom bola jej úplná likvidácia a násilné začlenenie do pravoslávnej cirkvi. 13. apríla 1950 sa začala Akcia K, zameraná na likvidáciu mužských kláštorov a reholí. V auguste nasledovala Akcia R na rušenie ženských kláštorov. Nespokojnosť veriacich vo viacerých dedinách i mestách prerástla do ľudových vzbúr. Kňazi, rehoľníci i veriaci boli prenasledovaní, mnohí skončili vo väzeniach alebo v PTP.
  • vysťahovávanie – od júla 1952 do septembra 1953 sa konala Akcia B. Cieľom bolo získať bytové priestory vysťahovaním politicky nespoľahlivých osôb a prideliť ich ľuďom, ktorí sa stávali oporou režimu, teda straníckym funkcionárom, príslušníkom armády a bezpečnosti, robotníkom a podobne. Oficiálne išlo o „vysťahovanie osôb obývajúcich byty proti verejnému záujmu“. Podľa posledných výskumov sa takto muselo vysťahovať 4 739 osôb, čo bolo 1 838 domácností. Najviac, až 58 percent ľudí, vysťahovali z Bratislavy.
  • úteky za hranice – päťdesiate roky boli najtragickejšie. Podľa najnovšieho výskumu českých historikov počet obetí v rámci Československa v totalitnom období dosiahol 276 osôb, z nich takmer dve tretiny práve v spomínanom období. Falošní prevádzači, agenti ŠtB, si získavali dôveru ľudí, ktorí chceli ujsť na Západ alebo ich mali k tomu vyprovokovať. Mohli sa tak zbaviť nepohodlných a pri výsluchoch získavať informácie o ďalších oponentoch režimu. Boli aj prípady, keď išlo o snahu dostať sa k majetku takto zadržaných osôb.
  • gulagy – tisícky ľudí odvliekli zo Slovenska jednotky sovietskej tajnej polície NKVD od októbra 1944 do sovietskych pracovných táborov systému GULAG. Presný počet nie je známy. Zdokumentovaných je vyše 7-tisíc odvlečených, z nich zhruba 200 žien. Podľa doterajších výskumov v gulagoch zahynulo viac ako 500 našich ľudí.

ZDROJ: ÚPN, HÚ SAV, J. MARUŠIAK, V. JAKSICSOVÁ, B. KINČOK

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Svedectvá pravdy #pracovné tábory #komunistická strana #história
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
35,99
Vianočný košík s ozdobami

Vianočný košík s ozdobami

23,99
Amore Ľalia Pink

Amore Ľalia Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk