Netradičné šperky vytvorili pomocou nanotechnológie

, 23.04.2017 08:00
Alena Šišková, Jaroslava Frajová
Zľava vedkyňa Alena Šišková a umelkyňa Jaroslava Frajová, ktoré stoja za výstavou NANO-Art. Vyštudovali technickú univerzitu v Liberci, spoznali sa až v Bratislave. Autor: ,

Denník Pravda pripravuje seriál Úspešní Slováci. Prinášame príbehy o ľuďoch, ktorí sú vo svojej oblasti výnimoční, aj keď nemusí ísť o mimoriadne známe osobnosti. Aktuálny je o dvojici mladých žien, z ktorých jedna tvorí, druhá báda. Zdanlivo ich nič nespája. Jaroslava Frajová (28) sa venuje umeniu, Alena Šišková (34) sa pohybuje medzi vedcami. Jedno sa začalo prelínať s druhým, keď v Aleninom laboratóriu premenili odpadový plast na nevšedný zážitok. Využili na to nanotechnológiu.

Oká z drôtu obalené v bielej „pavučinke“, éterická kolekcia bižutérie či tieňohra vo valcoch. Namiesto výstavných priestorov sa však dali obdivovať vo vestibule budovy Slovenskej akadémie vied (SAV) na bratislavskej Patrónke. Tieto výtvory sem však patria právom. Vznikali totiž v laboratóriu o pár poschodí vyššie.

Pred dvoma rokmi potrebovala študentka Vysokej školy výtvarných umení Jaroslava Frajová pomoc, aby mohla uskutočniť svoje odvážne predstavy. Cestičky ju zaviedli do Ústavu polymérov SAV k mladej vedkyni Alene Šiškovej. „Keď za mnou Jarka prišla a opísala mi, čo chce robiť, na chvíľu som stratila reč,“ smeje sa Alena. Študentke vysvetlila, že tak, ako si to predstavuje, to nepôjde a hneď začala rozmýšľať nad inými možnosťami. Od ich prvého stretnutia ubehlo niekoľko mesiacov hľadania, skúšania, neúspechov a úprav, kým sa im podarilo premeniť plast na krehké umenie.

Jaroslava nastupovala na magisterské štúdium v Bratislave s jasnou víziou. Venovať sa novým materiálom. Hoci v tejto oblasti úplne netápala, potrebovala pomoc vedy. Vráťme sa však k dievčaťu z českej dedinky pri Jihlave, ktorá tu nastúpila na odevnú strednú umeleckú školu. „Keďže som chcela pokračovať v dizajne, jednou z možností bola Technická univerzita v Liberci. Vybrala som si textilný a odevný dizajn, kde som sa zoznámila s rôznymi druhmi textílií a okrajovo tiež s nanotechnoló­giou,“ približuje Jaroslava s tým, že odbor končil bakalárskym stupňom.

Na univerzite napokon zostala, no inžinierske štúdium ju od umenia odklonilo. „Bol to zápas s prírodovednými predmetmi, no práve to ma neskôr doviedlo k prepojeniu umenia a vedy,“ vysvetľuje Češka. V tom čase to však považovala za krok vedľa. Svoju krivolakú cestičku za umením sa rozhodla napraviť ďalším štúdiom. Prijali ju v Bratislave.

Počas spoločných rozhovorov prišli mladé ženy na to, že sa míňali už v Liberci. „Aj ja som študovala na rovnakej technickej univerzite. Istý čas sme ju s Jarkou navštevovali súčasne,“ prezrádza Alena, ktorá v severočeskom meste získala titul inžinier v odbore netkané textílie. Osud to však zariadil inak a dokopy ich zviedol až v Ústave polymérov.

Umenie z plastu

Umelecké výtvory dvojice sú ako z inej dimenzie. Časť z nich pôsobí akoby ich autorom bola sama príroda. Pletivá z drôtu obalené v jemnej pavučinke miznúcej do stratena pripomínajú kokóny. Výplň bižutérie, ktorej dominujú náušnice a náhrdelníky, navodzuje dojem jemnej látky. Kusy textílie umiestnila rodáčka z Česka aj do niekoľkých matných plastových valcov. Ventilátor zabudovaný v spodnej časti ich rozhýbe a spolu so svetlom tak vytvárajú tieňohru. Ťažko uveriť, že všetky výtvory spája jeden menovateľ. Odpadový plast, ktorý má zanedbateľnú hodnotu.

Jaroslava s jednou z  interiérových dekorácií.
Jaroslava s jednou z interiérových dekorácií. Autor: Žaneta Janečková, Pravda

„Toto bola pôvodne obyčajná plastová fľaša na nápoj,“ hovorí Jaroslava, zatiaľ čo nám do rúk podáva jeden plát zvláštnej textílie. Medzi prstami sa jemne lepí, v jednej chvíli sa zdá plastická a krehká zároveň. Pod elektrónovým mikroskopom by sa odhalila jej vláknitá štruktúra. Ak by sme k nej priložili ľudský vlas, bol by asi trojnásobne hrubší ako vlákna.

Nanosvet je možné pozorovať len pod mikroskopom, pretože je miliónkrát menší ako jeden milimeter. Nanovlákna sú označované ako materiál tretieho tisícročia, ktoré majú priniesť revolúciu vo viacerých oblastiach. Od automobilového priemyslu cez elektroniku, textilný priemysel až po medicínu.

Základnou surovinou na ich výrobu sú polyméry, zjednodušene plasty. Princíp, ktorý dvojica používala pri tvorbe, je založený na zvlákňovaní roztoku polyméru (plastu) v elektrickom poli. Jaroslava upozorňuje, že je to len jedna z technológií na výrobu nanovlákien. Stovky hodín pritom trávili v Aleninom laboratóriu s výhľadom na vedecký areál. Práve tu sa nachádza aparatúra, ktorá dala umeleckým dielam želanú podobu. Základom je automatická pumpa s piestom, injekčná striekačka, zdroj vysokého napätia a doska s hliníkovou fóliou.

Alena vloží ústrižok plastovej fľaše do špeciálneho rozpúšťadla. Roztok, ktorý vznikne, natiahne do klasickej injekčnej striekačky. Skôr, ako ju vloží do automatickej pumpy, zarovná špičku ihly. „Vlákna tak budú dopadať tam, kam potrebujeme,“ vysvetľuje výskumníčka. Vo vzdialenosti asi 20 až 25 centimetrov od pumpy je už pripravená doska s hliníkovou fóliou. Aby roztok zo striekačky nekvapkal, ale premenil sa na vlákna, musí Alena vytvoriť medzi striekačkou a hliníkovou fóliou elektrické pole. Ihlu preto napojí na zdroj vysokého napätia, fóliu na doske uzemní.

Jeden z výrobkov vytvorených pomocou...
Jeden z výrobkov vytvorených pomocou nanotechnológie. Autor: Pravda, Žaneta Janečková

Celý proces trvá len pár minút. Ľudské oko, samozrejme, nerozpozná, že z ihly vychádzajú vlákna. Pripomína to skôr bielu vodnú paru, ktorá postupne obaľuje drôtený objekt medzi ihlou s doskou. Alena ho drží vo vzduchu, aby ním mohla otáčať. V elektrickom poli je len kovová časť.

Zariadenie si v ústave zostrojila sama. „Už som sa s tým stretla počas svojho štúdia v Liberci, kde vytvorili prototyp stroja na výrobu netkaných nanovláknových textílií. Vedela som, čo na to potrebujem, stačilo to dať dokopy,“ prezrádza vedkyňa. Pomoc mala aj od vedúcej svojej diplomovej práce, s ktorou zostala v kontakte.

Skrotenie nanotechnológie

Jaroslava vyskúšala viacero materiálov. Aby sa nanovlákna dokázali prichytiť, museli byť vodivé. Po konzultáciách s kamarátmi elektrikármi napokon zvolila odporový drôt. Spočiatku používali veľké a málo štruktúrované drôtené konštrukcie. „Nanovlákna však potrebovali väčšiu oporu, inak sa na konštrukcii neudržali. Časom sme prišli na to, že je lepšie vytvoriť hustejšiu sieť,“ vysvetľuje. Drôt preto začala doslova háčkovať. Pri kolekcii bižutérie neskôr Jaroslava spolupracovala s kolegyňou z odevného dizajnu, ktorá materiál plietla.

Tu však nastal ďalší problém. „Príliš členité tvary spôsobovali, že vlákna sa nedostali do vnútorných priestorov a uchytávali sa len po vonkajšom obvode,“ dopĺňa Alena. Najviac sa im osvedčili jednoduché oblé formy. Efekt „do stratena“, ktorý vidieť najmä na 3D objektoch, docielili veľmi jednoducho. Na koncové časti drôteného základu nechali vlákna dopadať kratší čas ako na iné.

Prístroj na tvorbu nanovlákien si Alena...
Prístroj na tvorbu nanovlákien si Alena zostrojila sama. Autor: Pravda, Žaneta Janečková

V dielach umelkyne zohráva istú úlohu aj náhoda. Dopad nanovlákien na drôt sa nedá usmerniť tak ako ťah štetcom či práca s dlátom. Zopakovať sa nedá ani pohyb drôteným objektom, keď sa naň prichycujú nanovlákna. Každý výtvor je tak jedinečný, no je možné ho pretvárať a meniť.

Vzniklo to spontánne, keď si Jaroslava na jednom zo svojich diel všimla poškodenie a rozhodla sa ho opraviť. To ju doviedlo k myšlienke, že s dielami sa dá pracovať ďalej. „Je to proces objavovania a v rámci neho nie je nič zlé a hocičo môže byť dobré,“ opisuje. Kým vytvorila tri tematické okruhy, trvalo to asi rok. „Bolo to obdobie, keď som potrebovala experimentovať, objavovať materiál a hľadať možnosť jeho spracovania. Teraz s ním už môžem pracovať zámernejšie. Myslím si, že aj Alenka pri tom spoznávala možnosti tej technológie,“ myslí si umelkyňa.

Aj keď umelecké výtvory vznikli v rámci Jaroslavinej diplomovej práce, spolupráca umelecko-vedeckého páru sa nekončí. Rozmýšľajú nad tým, že ďalšie diela by mohli vzniknúť aj vo farebnej verzii, napríklad s využitím prírodných farbív. S výstavou chcú v najbližšom čase pokračovať aj v Trnave.

Autorky

Alena Šišková narodená v roku 1983, pochádza z obce Vyšná Kamenica (okres Košice). Študovala na Technickej univerzite v Liberci, inžinierske štúdium skončila v odbore netkané textílie. V doktorandskom štúdiu pokračovala na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave, titul získala v odbore makromolekulová chémia. V súčasnosti pôsobí v Ústave polymérov Slovenskej akadémie vied ako vedecká pracovníčka, kde sa venuje dvom oblastiam makromolekulovej chémie. Skúma špecifické vlastnosti polymérnych materiálov. Vyvíja a testuje materiály s predĺženou dobou uvoľňovania aktívnych látok a so zvýšenou účinnosťou, ktoré možno použiť napríklad v medicíne alebo poľnohospodárstve.

Jaroslava Frajová, narodená v roku 1987, pochádza z obce Dolní Smrčné pri Jihlave (ČR). Študovala na Technickej univerzite v Liberci a bakalárske štúdium skončila v odbore textilný a odevný dizajn. Inžinierske štúdium skončila v odbore dizajn odevného výrobku. Úspešne absolvovala aj magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri Textilná tvorba v priestore. V súčasnosti pôsobí ako asistentka ateliéru Textilný dizajn na VŠVU v Bratislave, v rámci toho vyučuje predmet textilná technológia: ručná a digitálna tlač. Zároveň pôsobí ako externá doktorandka na TU v Liberci, kde sa venuje balistickej ochrane.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Úspešní Slováci #umenie #šperky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk