Červené s čiernymi bodkami, oranžové s bodkami, ale aj bez bodiek, čierne s červenými bodkami či so škvrnami, ale aj citrónovožlté s čiernymi bodkami. Majú rôzne farby, ale aj veľkosti. Hovoríme o lienkach, ktoré patria do skupiny chrobákov Holometabola, čiže chrobákov s nepriamym vývinom. Znamená to, že počas svojho života prechádzajú štádiami od vajíčka, cez larvu, kuklu až po dospelú lienku. Na Slovensku ich je 84 druhov, vo svete dokonca viac ako 6-tisíc druhov. Ich intenzívnemu výskumu sa venuje budúca doktorandka Sandra Viglášová.
Dvadsaťosemročná ekologička stojí pred asi päťdesiatkou študentov Gymnázia Ľudovíta Štúra vo Zvolene a keď sa rozhovorí o lienkach, študenti ani nedýchajú. Ani by neverili, že o lienkach sa dá rozprávať tak veľa a tak zaujímavo. Tieto malé tvory žijúce okolo nás vnímame ako samozrejmú súčasť prírody, no len málokto vie, akú úlohu v jej ekosystéme plnia. Že patria medzi užitočný hmyz a v záhradách a na poliach požierajú škodcov, ako sú vošky alebo červce. Mladá doktorandka dokáže o nich hovoriť so zápalom, no jej hlavnou úlohou nie je obyčajne o lienkach rozprávať, ale ich v prírode vyhľadávať, skúmať a chápať. Za posledné štyri roky práce sa z nej stala odborníčka a špecialistka na lienky. Špecializovaným výskumom zameraných len na lienky sa venuje vo svete len niekoľko ekológov. Nájsť ich možno v Česku, Anglicku, Portugalsku, ale aj v USA či Čile. Na Slovensku sa lienkam venuje aj Sandrin školiteľ, vedecký pracovník Peter Zach.
K lienkam sa dostala náhodou
Sandra Viglášová je rodáčka z Martina a študovala na gymnáziu vo Vrútkach. Nasledovalo bakalárske štúdium systémovej ekológie na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, potom sa presunula do susedného Zvolena, kde študovala ekológiu a ochranu biodiverzity a získala titul inžinier. S dosiahnutým vzdelaním sa neuspokojila a v štúdiu pokračovala a stále pokračuje na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene, kde robí doktorandské štúdium a v súčasnosti dokončuje svoju záverečnú doktorandskú prácu venovanú lienkam. K týmto malým tvorom, ktoré ľudí oslovujú svojim vzhľadom, sa dostala pred štyrmi rokmi.
„K prírode som mala blízko od mala a už ako dieťa som pozorovala rôzne živočíchy ako žaby, žubrienky, včely či lienky. Mala som však rada aj psy a mačky. Príroda ma zaujímala, aj preto som sa rozhodla študovať ekológiu. Ešte stále to však nebolo o lienkach. Keď som skončila inžinierske štúdium, venovala som sa fenológii drevín. Môj manžel už vtedy pracoval v Ústave ekológie lesa a mal ísť na odbornú konferenciu do Brna. Išla som tam s ním a pozorne počúvala prednášky. Tam som sa zoznámila s vedeckým pracovníkom Petrom Zachom, tiež z Ústavu ekológie lesa, ktorý ma zasvätil do problematiky lienok a ktorý vypísal doktorandské miesto na tému lienky. Prihlásila som sa a to miesto som napokon aj dostala. Doktorandskú prácu venovanú lienkam ukončím v auguste tohto roku,“ prezrádza Viglášová.
Jej práca nespočíva iba v bádaní lienok v laboratórnych podmienkach. Chodí do prírody, hľadá lienky v ich prirodzenom prostredí, robí výskum, píše publikácie a venuje sa popularizácii vedy. Systematicky zbiera dáta, spracúva údaje, kladie si otázky a hľadá odpovede. Napríklad na tú, ako invázna lienka ovplyvňuje život našich lienok. Za zbieraním dát neváhala vycestovať aj do Česka či dokonca aj do Anglicka.
Foto: Archív Sandry Viglášovej
O lienkach vie všetko
Sandra považuje lienky za veľmi charizmatickú skupinu chrobákov, ktorá je široko rozšírená. Každý podľa nej pozná lienku sedembodkovú, ktorá je veľmi rozšírená aj u nás, no nie všetky sú také výrazné ako tento druh. Sú lienky, ktoré sa živia rastlinami, niektoré sú dokonca také malé, že ich ledva vidieť. „Lienky žijú asi rok. Od neskorej jesene do skorej jari zimujú, na jar sa stávajú aktívnymi, vyhľadávajú stravu a keď sú dobre vykŕmené, začnú sa páriť. Samička potom začne klásť vajíčka, najčastejšie na spodnej časti listov v blízkosti kolónií vošiek, ktoré sú ich prirodzenou potravou. Počet vajíčok závisí od druhu lienky, no môžu naklásť 50 vajíčok v prírode a až 4-tisíc v laboratórnych podmienkach. Z vajíčok sa vyliahnu larvy, ktoré vyzerajú ako malé aligátory, a tie bývajú veľmi hladné. Keď majú málo potravy, neváhajú požierať aj vlastných súrodencov,“ vysvetľuje Viglášová.
Lienky sú považované za užitočný hmyz, pretože majú výbornú schopnosť vystopovať škodcov, ako sú vošky v záhradách či na poliach. Tie sú ich prirodzenou potravou. Nie sú síce považované za chránené živočíchy, ale lienka dvojbodková by sa ním mohla stať, pretože jej početnosť prudko klesá. Lienky sa často stávajú aj potravou Živia sa nimi napríklad niektoré druhy vtákov, pavúky, bzdochy či kliešte. Lienky sa bránia nielen skrývaním, ale aj praktickejšie. Ich skelet je tvrdý, čo niektorých predátorov odrádza a majú tzv. reflexnú krv, ktorá zapácha, čo zase predátorov odpudzuje.
Na lienkach je zaujímavé aj to, že žijú na najteplejších miestach a vďaka vetru dokážu pri lietaní prekonať aj dlhé vzdialenosti. Najväčšia lienka u nás – lienka veľká – dorastá do veľkosti 9 milimetrov. No vo svete žijú aj lienky s priemerom viac ako dva centimetre. Vidieť ich možno v Ázii či Austrálii.
Na Slovensku sa objavila lienka východná
Život našich lienok, ktoré sa u nás vyskytujú dlhé roky, od roku 2008 ovplyvňuje nový druh – lienka východná. Tá síce pochádza z Ázie, teda z východu, no k nám prišla zo západu. Sandra vysvetľuje prečo. „Začiatkom 20. storočia doviezli tieto lienky z Ázie do USA, kde ich začali v chmeľniciach používať proti biologickým škodcom. Všimli si to aj v Európe a od Američanov kúpili tieto lienky Francúzi, neskôr Holanďania, Belgičania i Nemci. No a potom sa stalo niečo nečakané. Lienky, ktoré boli v uzavretých skleníkoch, sa vymkli spod kontroly a dostali sa do voľnej prírody. Keďže majú veľký rozmnožovací potenciál, rýchlo sa šírili ďalej. V roku 2008 sa objavili aj u nás,“ podotýka Viglášová.
Šírenie východných lienok, resp. ich potomkov pokračuje ďalej na východ a s veľkou pravdepodobnosťou sú už aj na Urale. Viglášová je zvedavá, čo sa stane, keď sa tento najinváznejší druh lienok dostane do Ázie a keď sa táto populácia stretne s tou pôvodnou. Východné lienky sa šíria po svete aj vďaka obchodu s rastlinami. Zaznamenané neboli už len v Austrálii či na Novom Zélande.
Lienky a moderné technológie
Podľa Viglášovej je lienka v ekosystéme prírody veľmi dôležitá, pretože dokáže regulovať počet škodcov. Čo by sa stalo, ak by lienky zrazu vyhynuli? „Ťažko povedať, čo by sa stalo, no je jasné, že v reťazci prírody by nastala medzera,“ podčiarkuje. Aby k tomu nedošlo, lienky treba bádať, skúmať, podrobovať ich vedeckým výskumom a potom získané poznatky popularizovať. Je tiež dôležité, aby sa do zberu údajov o lienkach využiteľných aj vo výskume zapájala široká verejnosť. Sandra Viglášová založila s týmto cieľom v roku 2015 facebookovú stránku pod názvom Lienky Slovenska (Ladybirs of Slovakia) a z jej podnetu vznikla tiež facebooková stránka Ústavu ekológie lesa SAV, ktorú spravuje a napĺňa. Na spomínanú stránku môže fotkami, postrehmi aj ďalšími údajmi o výskyte lienok v prírode prispievať každý.
Na stáži v Anglicku sa stretla s programom Citizen Science, ktorý je určený na zbieranie dát o lienkach. Technika ponúka aj ďalšie možnosti. Rozbieha sa projekt European Ladybird App, čo je vlastne mobilná aplikácia o lienkach. Zapojilo sa doň zatiaľ šesť krajín, okrem Slovenska aj Česko, Veľká Británia, Taliansko a Portugalsko. Jeho cieľom bude zbierať ďalšie údaje a záznamy o lienkach. Aplikácia ešte nie je dostupná, no čoskoro bude, a to v smartfónoch. Jej používanie bude bezplatné. Viglášová verí, že ešte viac spopularizuje tému lienok.
Problematike malého červeného hmyzu s čiernymi bodkami, ale aj iného alternatívneho zafarbenia, sa chce Viglášová venovať aj po skončení doktorandského štúdia. Verí, že o vedecký výskum lienok bude u nás záujem a že nájde podporu, aby za skúmaním lienok mohla chodiť nielen do terénu, ale aj robiť prednášky v školách, aby sa táto téma ešte viac spopularizovala.
Jej snom je vycestovať za bádaním lienok do krajín ako Austrália, Nový Zéland, Malajzia i do viacerých krajín Ázie, kde žije veľa lienok rôznych druhov a veľkostí. Všetky tieto exotické druhy lienok sú podľa Sandry veľmi zaujímavé a rada by ich videla nielen v zbierkach a múzeách, ale aj v živej prírode. „Dívať sa na vypreparovanú lienku je niečo úplne iné, ako ju vidieť naživo,“ dodáva.