Ostáva dielo, ktoré patrí k identite Slovenska

30.07.2017 15:00
Štefan Nosáľ
Štefan Nosáľ na oslavách svojich 90. narodenín v kruhu lúčničiarok. Autor: ,

Keď sa z ktoréhokoľvek uhla pohľadu pozeráme na fenomén osobnosti Štefana Nosáľa v celistvosti jeho diela a významu pre slovenskú kultúru, zisťujeme, že odtlačky jeho ambícií sú vidieť ako fosílie na mnohých kultúrnych a spoločenských javoch súčasného Slovenska.

Keď sa z ktoréhokoľvek uhla pohľadu pozeráme na fenomén osobnosti Štefana Nosáľa v celistvosti jeho diela a významu pre slovenskú kultúru, zisťujeme, že odtlačky jeho ambícií sú vidieť ako fosílie na mnohých kultúrnych a spoločenských javoch súčasného Slovenska. Dospievame tak k priznaniu, že jeho tvorba, vyvierajúca z ľudového umenia, vplývala a výrazne poznačila mnohé aj súčasné interpretácie skrytého obsahu našich novodobých dejín. Estetické cítenie Štefana Nosáľa, videnie, vnímanie aj hodnotenie mnohých dejov a javov, sa v nás usadilo ako ich dôležitá základňa a orientácia v zápasoch s donedávna vnucovaným internacionalizmom aj jeho súčasným mutantom – multikulturalizmom. Ciele oboch prúdov boli aj sú rovnaké – potlačiť všetky znaky a osobitosti malých národných spoločenstiev a tým usilovať o ich ovládnutie.

Z Poďakovania za lúčničiarov a Slovensko, ktoré odznelo na rozlúčke so Štefanom Nosáľom v historickej budove SND 28. júla 2017. (Viliam J. Gruska)

Úlomky pamäti. Prvé stretnutie

Sedel som v jedálni Suvoráku (študentský internát SVŠT v Bratislave – pozn. red.) a čakal medzi "dupľošmi“, čo ostane z obedov. Z radu čakajúcich na lístky vystúpil pán, ktorý mi bol už trochu povedomý. „Prečo ty nechodíš na skúšky?“ – „Kde?“ – „Do Lúčnice. Veď si bol na konkurze, nie?“ – „Bol. Ale nik mi nepovedal, ako som dopadol.“ – „ Akú adresu si uviedol na prihláške?“ – „Liptovská Teplá číslo 18.“ – „Nie doma, ale tu v Bratislave. Kde bývaš?“ – „Pevnú nemám. Prespávam načierno v internátoch, v nocľahárni na Hrade, aj na stanici.“ – Krútiac hlavou sa zaradil medzi čakajúcich, k žene v už v pokročilom stave tehotenstva.

To bolo moje prvú stretnutie so Štefanom Nosáľom a s jeho Vierkou nosiacou pod srdcom Barboru. Mal som 18 a on 27 rokov. On už skončenú SVŠT, stavebnú fakultu a ja som bol v prvom ročníku na fakulte architektúry. Odvtedy sa moje cesty, aj cesty celej mojej rodiny, s jeho cestami prepletali. Okrem môjho 16-ročného pôsobenia v rôznych tanečných pozíciách strávila v Lúčnici svoj čas aj moja žena, a svoj čas si odtancovali a istým spôsobom aj pôsobili v nej aj naše deti. *

Demokracia na lúčničiarsky spôsob

Začal som chodiť na skúšky pred stanoveným časom a dobiehal, čo sa dalo. Prišiel však aktív a na ňom vyraďovanie spomedzi tých, ktorí sa po rôznych prerušeniach chceli vrátiť do tanca. Z čerstvých „konkurzantov“ som vtedy ostal už len sám. Z troch mali vybrať jedného.
+8

Pred plénom tanečnej zložky som neprešiel. Nosáľ však jej stanovisko vetoval. Mal na to akési nepísané právo. To patrilo, ako mnohé iné princípy a normy, k pevnej základni Lúčnice. Tak ako k nej patrili prehrávky nových choreografií pred plénom celej tanečnej zložky. Aj tej patrilo právo dokončené tanečné dielo – choreografiu – po vzniku zásadne zhodnotiť, čo veľa ráz znamenalo podstatne pretvoriť. Povinnosťou člena tanca však bolo aj predkladať dôverníkovi zložky vysokoškolský index so zapísanými zápočtami a s klasifikovanými skúškami.

Kto to nemal, musel svoje pôsobenie v Lúčnici na určitý čas prerušiť. Nemohol chodiť na skúšky ani vystupovať.

Ako som v praxi po skončení štúdia spoznal, bola základňa „demokracie“, ktorú v Lúčnici vytvorila a usadila jej prvá generácia, v mnohom ojedinelá. Bola to generácia, ktorá zažila vojnu, hlad a biedu po nej, generácia, ktorej boli prirodzené: šetrnosť, skromnosť, rovnako ako štedrosť, rešpekt pred staršími. Mala už osvojenú lásku a vrúcnu úctu k dedičstvu ľudového umenia a túžbu podeliť sa s ním so všetkými. Bola pred ňou len jediná otázka: Ako to čo najpôsobivejšie preniesť na scénu.

Pod Poľanou z dvoch strán

Muzikanti Paľáčovci a  rozkazovači z Hrochote sa na scénu štadióna v Strážnici vyhrnuli ako vlna z vypustenej hate pod Kráľovou hoľou, ktorá dokázala niesť plť z hrubých kmeňov až do Liptovského Hrádku. Táto hrochotská ma vtedy uchvátila. Hudbou, rozkazovačkami a tancom priradeným k nim. Netušil som vtedy, že to všetko je spontánne a do bodky naplnené osobným prežitím každého jedného účinkujúceho Hrochoťana. Tento zážitok predchádzal mojej prvej výskumnej ceste s Nosáľom na Podpoľanie, na ktorú ma zobral.

Pred očami sme stále mali zážitok zo Strážnice, začali sme preto práve v Hrochoti. U Paľáča, pastiera kôz a unikátneho huslistu, nás čakala celá jeho rodina.

Vo dvoch veľkých „vajlingoch“ bolo na veľké kusy nakrájané varené mäso z barana, hrnček so soľou, misa kapusty, chlieb, z ktorého sme si ulamovali, fľaše s pálenkou a pivo, načapované do smaltovaných "kandličiek“, ktoré sme si všetci navzájom podávali a pili. Na stenách útulnej a čistej izby s dvoma manželskými posteľami (na ktorých spávali aj piati – šiesti) boli takmer pod stropom navešané husle. Možno ich bolo viac ako desať…

Riavu hudby prerušil „posol od polesného“. Prišiel Paľáčovcom pripomenúť, že sa sľúbili hrať na „oldomáši pre koscov lúk v Hrochotskej doline“.

Na hornej hrane mierne sa zvažujúcej lúky hrala muzika. Pred ňou sa rozkazovalo a tancovalo. Do tmy. Dve žiarovky zavesené na jabloniach stačili osvietiť len siluety, tancujúcich, ktorí sa, tancujúc, zakaždým pomaly presúvali zhora dole, aby sa potom zas vrátili k muzike. A znovu si rozkázali a tancovali. Až sadla večerná rosa. Potom sa už šmýkalo.

Trvalo nám hodný čas, kým sme sa cez krčmu prebili do izby, ktorú nám nad krčmou v manzardke dojednal Martin Sláva.

Štefan
		Nosáľ (vľavo) ako tanečník vo
		filme...
Štefan
		Nosáľ (vpravo) a Svetozár Stračina
		na...
+8Štefan Nosáľ počas
		skúšky so
		súborom...

Ten nás však ešte pred svitaním prebudil, naložil na V3S-ku a vyviezol cez vŕšok do Hrochotskej doliny, kde sme s lesnými robotníkmi nasadli na plošinové vagóny úzkokoľajky. Driemajúcich, hrkajúcich hlavami na vakoch, vyviezla nás malá mašinka až pod úpätie vyhasnutej sopky nad Kyslinkami. Všetko, čo nám z večera ostalo v hlavách, sme vydrgali. S čistou mysľou sme vstúpili do šlógy na západných „prsiach“ Poľany a pobrali sme sa prejsť cez jej temeno na Hriňovský laz, na Raticov vrch. Ja som sa riadil len podľa slnka, no Štefan podľa pamäti. Tá mu hovorila, kadiaľ ísť. Lenže naposledy tadiaľ prešiel ako gymnazista. A za tie roky sa lesy zmenili. Tak nám to trvalo.

Slnko sa už takmer skrývalo, keď Nosáľ zastal. „Tam dolu tí ľudkovia a voz na roli, sú naši! Nakladajú jačmeň.“ Z mesačnej brigády v Turci počas jedenásťročenky som dobre vedel, aká je to robota s jačmeňom a ôstím v ňom. Dva týždne pri jeho mlátení mi ostali v pamäti na celý život. Aj vtedy, s Nosáľom, sa nám jačmeň ušiel. Dokončili sme nakladanie, zviezli ho s kravou zapriahnutou vo voze do Nosáľovie dvora, povykladali na šopu.

Studená voda z lavóra pozmývala z nás zostatky jačmeňa, prachu a potu. Štrngli sme si a zajedli chleba s mliekom. Uložili nás v prednej izbe oboch do jednej postele. Pod jednu bruchatú perinu oboch. Inde nebolo kde. Na šope bol jačmeň. Perinu sme si potom celú noc poťahovali, raz jeden, raz druhý na seba. Až po ranné umývanie v lavóre na dvore.

Tam dobehlo udychčané dievča so správou: kdesi pri Lučenci, v krčme, zabil ten, ktorý si pre vraždu odsedel roky, toho, ktorý ho udal. Nechápal som prečo sa takéto „účtovanie“ lazníkov vykonalo až pri Lučenci? No nepýtal som sa. Vtedy som ešte nič nevedel o tom, ako sa z premnožených Hriňovských aj Detvianskych lazov presídľovali a zakupovali ľudia spod Poľany do úrodnejších krajov. Na zem, ktorú tam už nemal kto obrábať. To som pochopil až o štvrťstoročie neskôr, keď som pre Slávnosti v Detve pripravoval program o osudoch týchto presídlencov z Podpoľania a nazval ho, tak ako ich, presídlencov, volali pri Lučenci, pri Rimavskej Sobote, pri Veľkom Krtíši a na Cerovských lazoch: Detvani.

Hoci naša „výskumná cesta“ vtedy pokračovala v Očovej, vo Zvolenskej Slatine, tento jej začiatok v Hrochoti, na železničke v Hrochotskej doline, prechodom cez Poľanu na Hriňovské lazy a u Nosáľov na Raticovom vrchu, rozhodujúcim spôsobom sformovala moje vnímanie sociálnych aj tvorivých východísk Štefana Nosáľa, aj života a osudov ľudí na slovenskom vidieku a miesta umenia v ich živote.

Obohatili ich aj moje rozhovory s Nosáľovým otcom, ktorý prišiel po pár rokoch, už ako vdovec, na rôzne vyšetrenia do Bratislavy. Jeho úvahy, pohľady na tie najzákladnejšie témy života na lazoch aj mimo nich, budúcnosti tohto umenia aj v mestách, mi ostali v pamäti ako kompas. Ovplyvnil aj moje 16-ročné pôsobenie v Lúčnici, aj orientáciu mojej tvorby programov pre festivaly, najmä Rodokmeňov zeme.

Prvé stretnutie s čechoslovakizmom

Účasť na festivaloch mimo Československa – v Moskve, Sofii, na Svetových výstavách EXPO 1958 v Bruseli, EXPO 1970 v japonskej Osake (aby som ostal len pri tých, ktoré som sám s Lúčnicou absolvoval) mala vždy svojrázne, ale reprezentatívne poslanie. Vždy však ako súboru z Československa.

Festival československých folklórnych súborov v Karlových Varoch v roku 1959 bol akousi konfrontačnou prehliadkou všetkých v ČSR pôsobiacich profesionálnych aj poloprofesionálnych telies zameraných na ľudové umenie. K SĽUK-u, Lúčnici, Mladým srdciam a  VUS-u z Bratislavy sa zo Slovenska priradil aj  Poddukelský súbor z Prešova. Z Čiech to boli: Vycpálkovci, Československý státní soubor písní a tanců (ČSSPT) a Armádní soubor z Prahy.

Na konferenciu o smerovaní týchto súborov boli delegovaní všetci členovia vedenia Lúčnice, no Nosáľ presadil aj mňa. Mal som 23 rokov. Čakal ma posledný rok štúdia a diplomovka.

Štefan Nosáľ s Alenou Chudíkovou a Ladislavom...
Štefan Nosáľ s Alenou Chudíkovou a Ladislavom Chudíkom na archívnej snímke. Autor: ARCHÍV ŠTEFANA NOSÁĽA

V prehliadke celovečerných programov Lúčnica na celej čiare dominovala.

Aj jej zbor, ako samostatné teleso, obhájil svoje umelecké poslanie a opodstatnenie.

Dve témy konferencie mi ostali v pamäti. Prvá: Ako narábať s ľudovou piesňou? Upravovať ju v duchu konvencií zborového umenia alebo sa približovať k autentickému prejavu? Na opačných názorových póloch stáli viacerí mladší etnografi z Čiech a Moravy, oproti takmer osamotenému, argumentačne brilantnému stanovisku prof. Karola Plicku. Opieral ho o dôverné poznanie Slovenska. Argumentoval tým, že autentický spev – či viachlasný, či jednohlasný – je na Slovensku (v aktuálnom čase) ešte stále živý. Jeho argumentácia zastávala obidva spôsoby. Poukázal na zborový program Lúčnice, ktorý bol zostavený z rôznych úprav.

Zo zákutia konferencie sa však nečakane dostala na pretras aj druhá téma, ktorá prišla tak potichu, plazivo. Opodstatnenosť existencie Lúčnice aj SĽUK-u, keď v Prahe pôsobí Československý státní soubor písní a tanců so záberom na celé Československo. Bolo to doznievanie tendencií čechoslovakizmu, ktorý presadzoval počas celého trvania prvej ČSR koncepciu jedného národa a jedného spisovného jazyka. S tým som sa ja však vtedy stretol prvý raz. Neskôr, už ako pracovník Televízneho štúdia Bratislava na Slovensku, ešte mnoho ráz…

Téma vyvolala razantnú argumentáciu Kubánku, Nosáľa, ku ktorým sa, zas dôrazne argumentujúc, priklonil aj Karol Plicka, ale aj tvorcovia programov ČSSPT. V celej dobe existencie Lúčnice, aj po roku 1989, sa objavovali (a stále objavujú) skryté pokusy vyradiť, nielen Lúčnicu, ale aj iné, národné vedomie pestujúce a podporujúce telesá a aktivity. Ostáva mi veriť, že Nosáľ zanechal za seba pevných zástancov týchto základných práv národného vedomia.

Meniace sa postoje médií

Podiel Nosáľa a lúčničiarov na formovaní festivalov na Slovensku bol rozhodujúci pre ich dramaturgickú, programovú aj organizačnú úroveň. Nie priamymi výkonmi. To občas. Účinné však boli Nosáľove usmernenia, odporúčania.

Na počinoch lúčničiarov sa rozvinuli slávnosti vo Východnej, v Detve, na Myjave, na Orave, v Turci a všelikde inde.

Celé desaťročia boli prenosy z programov na festivaloch zaraďované a honorované pre realizačné TV štáby v rovnakej kategórii ako športové prenosy. Bez účasti štábov pri ich príprave. A zrazu, nedávno. Našiel sa spôsob, ako financie z verejnoprávnej televízie preliať do súkromnej agentúry práve cez ľudové umenie. Parazitná forma spôsobov ponižujúcich bravúrnych milovníkov a pestovateľov ľudového umenia na úroveň sprostredkovateľov ziskov. Bez akceptácie ich autorských práv za umeleckú tvorbu – hudobné úpravy, choreografie a interpretačné výkony… Stali sa z nich len bezprávni sprostredkovatelia zisku súkromným agentúram a operátorom mobilných sietí.

Osudy a stopy Nosáľovej tvorby

Tvorba Štefana Nosáľa je svojou kvalitou predurčená preto, aby sme ju zaradili do kategórie trvaliek s meniacou sa a vyvíjajúcou interpretáciou. Ako v baletoch aj iných dramatických dielach. Meniacou sa tak, ako to postihuje našu hovorovú reč: zrýchľuje sa do nezrozumiteľného rapotania a každá veta sa ukončuje zvýšenou intonáciou.

Nosáľova tvorba často pôsobí, čo je prirodzené, ako inšpirácia, podnet, príklad tvaru aj obsahu hodný nasledovania. Vladimír Godár to vo svojom Venovaní, úvodnej úvahe k dielu Kacírske quodlibety sformuloval takto: „…,hviezdna sekunda‘ génia sa stane súčasťou pamäti ľudstva. Výstavba ľudskej kultúry je v rovnakej miere dielom geniálnych objaviteľov ako fixátorov, opakovačov, vysvetľovačov, akademikov či eklektikov a epigónov, ktorých skryté i zjavné túžby prežiť v pamäti ľudstva i po vlastnej smrti ostali nenaplnené a ktorí pritom dokázali v sebe pacifikovať vlastnú závisť.“

Nosáľovo dielo je dnes už definitívne uzavreté. Ostáva po ňom Lúčnica, ako unikátny kultúrny fenomén vytváraný mladou inteligenciou, ktorá do spoločnosti v pravidelných intervaloch vteká, aby po skončení štúdií rozmanitých technických aj humanitných odborov vytekala a rozlievala sa po Slovensku aj Európe.

Pre Slovensko a jeho budúcnosť je tento fenomén už aj nezastupiteľný – svojím významom predurčený na zaradenie do národného kultúrneho dedičstva.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Štefan Nosáľ #Lúčnica
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk