Legenda Schöne Náci: Javiskom mu boli bratislavské ulice

11.08.2017 07:00

V bratislavskom Starom Meste, neďaleko Hlavného námestia, púta pozornosť popri mnohých pamätihodnostiach, kuriozitách či atrakciách socha elegantne oblečeného pána vo fraku usmievajúceho sa na všetkých okoloidúcich snímajúc z hlavy svoj cylinder. Jej autorom je akademický sochár Juraj Meliš. Vytvoril ju na počesť drobného málovravného muža, tak trochu čudáka, ktorý sa prechádzal po uliciach mesta s vychádzkovou paličkou v ruke.

Schöne Náci (socha Juraja Meliša).
Schöne Náci (socha Juraja Meliša). Autor: flog.pravda.sk/vidiecky-fotograf

Domáci ho prešporáckou nemčinou prezývali Schöne Náci alebo aj Pekný Nácko. Jeho pravé meno poznal iba málokto. Napriek tomu bol neodmysliteľnou súčasťou Bratislavy a stal sa jej legendou. Svojím zjavom si získal vážnosť a rešpekt, zároveň akúsi lásku a úctu. V týchto dňoch si pripomíname 120. výročie jeho narodenia.

Ťažké detstvo

Ignác Lamár, ako sa Schöne Náci skutočne volal, sa narodil 11. augusta 1897 v Petržalke. Osud mu nedoprial prežiť šťastné detstvo. Rodina sa musela vyrovnať s tým, že sa jeho mladší brat narodil s detskou mozgovou obrnou. Ignáca navyše v škole šikanovali spolužiaci. Jeho otec, úspešný obuvník, nemal na rodinu veľa času. Matka situáciu nezvládala. Našla si iného muža a opustila manžela a deti. Vzala so sebou aj všetky našetrené peniaze. Nešťastný otec začal svoj žiaľ utápať v alkohole. Pretože v Ignácovom živote zohrával dôležitú úlohu, bolo pre neho veľkou ranou, keď po krátkom čase zomrel.

Kvôli dlhom bola na majetok rodiny uvalená exekúcia. Ignác sa preto musel vysťahovať z domu. Nečakane sa tak ocitol vo veľmi zložitej situácii. Bol rád, že aspoň o brata sa postarali úrady a umiestnili ho v charitatívnom ústave. Keďže jeho príbuzní odišli za prácou do cudziny, Ignác zostal celkom sám. Našli sa však dobrí ľudia, ktorí mu pomohli nájsť si zamestnanie v dielňach Mestského divadla. S ich pomocou sa mu podarilo zabezpečiť si aj ubytovanie. Hoci bol vyučený obuvník, v divadle pracoval ako pomocný rekvizitár. Tu sa údajne zoznámil s istou slečnou Žanetou, do ktorej sa zaľúbil.

Ignác Lamár, známy ako Schöne Náci.
Ignác Lamár, známy ako Schöne Náci. Autor: danube-culture.org

V divadle sa Ignác cítil dobre, no napriek tomu túžil po niečom inom. Chcel byť, rovnako ako jeho starý otec, slávnym cirkusovým klaunom. Prial si rozdávať ľuďom radosť a úsmev. Táto myšlienka mu pomáhala aspoň na chvíľu zabudnúť na všetko zlé, čo mu život priniesol. No život sa s ním ani teraz nemaznal. Vypuknutie 1. svetovej vojny ovplyvnilo aj kultúrny život v Bratislave. V duchu príslovia inter arma silent musae došlo k prepúšťaniu zamestnancov v Mestskom divadle. O prácu prišiel aj Ignác. V tom čase sa s ním mala rozísť aj Žaneta, čo bolo pre neho ďalšou ranou osudu. Trápenia, ktoré v živote prežil, na ňom nepochybne zanechali svoje stopy a prejavili sa aj na jeho duševnom zdraví.

Mesto ako javisko

Smutný Ignác blúdil bratislavskými ulicami. Premýšľal o svojej budúcnosti. Aj v týchto ťažkých časoch si však dokázal poradiť. Po otcovi zdedil elegantný frak, cylinder, biele rukavičky, vychádzkovú paličku a čierne lakovky. Takto vyobliekaný začal navštevovať svojich známych, predovšetkým osamelé vdovy, ktoré poznal z Mestského divadla. Vykonával pre ne drobné práce. Pomáhal im s upratovaním, prášil koberce, alebo nosil uhlie z pivníc, za čo ho často pohostili. Niekedy dostal aj finančnú odmenu. Stávalo sa, že o takto zarobené peniaze sa podelil s hladnými deťmi, bezdomovcami či s chudobnými. Tí si o ňom mysleli, keď ho videli pekne vystrojeného, že je boháč. Netušili pritom, že je vlastne jedným z nich.

Z ulíc postupne vymizli zastarané fraky, paličky či cylindre. No Ignác sa nemenil.

Ignác si obľúbil každodenné prechádzky po uliciach mesta. Usmieval sa na ľudí a tešilo ho, keď mu úsmev opätovali. Svedčilo to o tom, že si ho všímali a to ho robilo šťastným. Bolo tomu tak aj vďaka staromódnemu oblečeniu, ktorým vzbudzoval pozornosť. Jeho sen sa menil na skutočnosť. Z nenápadného Ignáca sa stal Schöne Náci, neodmysliteľná súčasť Bratislavy. Hoci sa mu občas stávalo, že naňho ľudia na ulici pokrikovali a uťahovali si z neho, on si z toho nič nerobil. Neodpovedal, len sa na nich uprene pozeral a ticho usmieval.

Tak ako plynuli roky, menila sa aj móda. Z ulíc postupne vymizli zastarané fraky, paličky či cylindre. No Ignác sa nemenil. Stále nosil svoj obľúbený frak, rukavičky, paličku a vysoký cylinder, na ktoré bol pyšný. Promenádoval sa po meste a slovensky, nemecky a maďarsky zdravil okoloidúcich. Bratislavčania si na jeho extravagantnosť zvykli. Nestretávali sa s ním iba na uliciach, ale aj v kaviarňach, cukrárňach a v pohostinstvách. Do kontaktu prichádzal s ľuďmi z rôznych sociálnych vrstiev. Zvykol si na nich a vážil si ich. Často navštevoval kiná, divadlá a cirkusové predstavenia, pričom sa snažil odpozorovať mimiku, gestá a pohyby hercov a klaunov.

Takmer obeťou vysťahovania

Ignác bol so svojím životom spokojný, keď videl na tvárach ľudí úsmev a pokoj. Situácia sa však zmenila s vypuknutím 2. svetovej vojny. Najmä potom, čo ju obyvatelia Bratislavy pocítili na vlastnej koži. Vojnové roky boli pre Schöne Náciho ťažkým obdobím. Kvôli nemeckému pôvodu jeho matky sa v meste našli takí, ktorí navrhovali jeho presťahovanie do Ríše. Vzhľadom na jeho psychické problémy by to pre neho znamenalo takmer istú smrť.

Často ho bolo vídať napríklad v kaviarňach Carlton, Metropol, Luxorka, či v cukrárňach, kde sa vždy našiel niekto, kto ho pozval a zaplatil za neho.

Po skončení 2. svetovej vojny Ignác veril, že sa bude môcť znovu pokojne prechádzať po uliciach Bratislavy. Osud však pre neho pripravil ďalšiu skúšku. Pre svoj nemecký pôvod bol internovaný do tábora v Petržalke, kde sústreďovali ľudí za účelom ich vysťahovania za hranice znovuobnovenej Československej republiky. Ignác, ktorý sa cítil byť starým Prešporákom a mal Bratislavu rád, to vnímal ako krivdu. Nechýbalo veľa a čakal by ho rovnaký osud, aký postihol viac ako dva a pol milióna Nemcov, ktorých odsunuli z územia republiky. V tejto neľahkej situácii mu pomohol interný lekár Blažej Rippa, ktorý bol žiakom akademika a univerzitného profesora Ladislava Dérera. Zaujímavosťou je, že profesor Dérer a Ignác boli vrstovníci. Poznali sa už od detstva a spolu sa hrávali na nábreží Dunaja.

Pacientom lekára Imricha Sečanského

Ako vo svojej knihe uviedol dietológ a publicista Imrich Sečanský, v roku 1947 navštívil Schöne Náci jeho ordináciu. Dôvodom boli jeho problémy s tráviacim ústrojenstvom. Ignác lekárovi vyrozprával celý svoj príbeh. Pri otázke, či je so svojím životom spokojný nezaváhal a odpovedal kladne. Povedal, že ho teší, keď sa môže voľne prechádzať po meste a smie jesť svoje obľúbené zákusky. Stravoval sa však nepravidelne, trpel podvýživou a s tým súviseli aj jeho tráviace problémy.

Schöne Náci zdraví okoloidúcich.
Schöne Náci zdraví okoloidúcich. Autor: danube-culture.org

Lekár ho poučil o správnej životospráve. Odporučil mu jesť viackrát denne stravu bohatšiu na bielkoviny, ako aj ovocie a zeleninu. Ignác si nechal poradiť a začal viac dbať o svoje zdravie. V priebehu niekoľkých mesiacov bol omnoho výkonnejší a zlepšila sa mu aj nálada. Pri prechádzkach mestom ho tak bolo možné počuť ako tenkým trasľavým hlasom spieva svojské pesničky z vlastnej tvorby.

S plynúcim časom Schöne Náci postupne strácal svojich priateľov a známych, ktorí mu boli v živote oporou. Zomreli alebo sa odsťahovali z mesta. Cítil sa byť opäť osamotený. S nepriazňou osudu sa však musel aj teraz vyrovnať. Uvedomoval si pritom aj svoj pribúdajúci vek. Ani to mu nebránilo, aby pokračoval vo svojich prechádzkach po uliciach mesta. Tešilo ho, že po vojne boli ľudia pokojnejší. Jeho staromódne oblečenie navyše u okoloidúcich vzbudzovalo čoraz väčšie sympatie.

Milovaná Bratislava

Vďaka pomoci lekára Rippu prijali Ignáca do domova dôchodcov na Radlinského ulici v Bratislave. Vzhľadom na jeho vek, zdravotný stav a najmä jeho zložitú finančnú situáciu to bolo pre neho vykúpením. Hoci sa mu naskytla aj možnosť presťahovať sa do iného mesta ku svojmu kamarátovi, túto ponuku odmietol. Bratislavu v žiadnom prípade opustiť nechcel. O Schöne Nácim vedeli aj v iných kútoch Slovenska, dokonca i vo Viedni. Najmä v Bratislave nebolo človeka, ktorý by na neho pri prechádzkach Starým Mestom nenatrafil. Často ho bolo vídať napríklad v kaviarňach Carlton, Metropol, Luxorka, či v cukrárňach, kde sa vždy našiel niekto, kto ho pozval a zaplatil za neho. Z cukrární Ignác mnohokrát odchádzal s balíčkom darovaných zákuskov. Ľudia si tohto čudáka obľúbili a správali sa k nemu priateľsky. V mnohých prípadoch sa stávalo, že za služby platil iba svojím milým úsmevom.

Ignác zostal aj napriek svojmu neľahkému životu skromným, dobrosrdečným a slušným človekom.

Ignácovi začali vo vyššom veku život znepríjemňovať problémy s nohami. Prechádzal sa už len v strede mesta, najmä na Korze. Neskôr iba posedával na lavičke. Posledné obdobie svojho života strávil v Krajskej tuberkulóznej nemocnici v Lehniciach. Zomrel opustený 23. októbra 1967 vo veku 70 rokov. Pochovaný bol na miestnom cintoríne v Lehniciach. Hrob označený krížom zo zvarených lešenárskych trubiek bez mena časom spustol a zabudlo sa naň.

Situácia sa zmenila až v roku 2007. Vďaka Spoločnosti Ferdinanda Martinenga boli pozostatky Ignáca Lamára prevezené a slávnostne pochované na Ondrejskom cintoríne. Po štyridsiatich rokoch sa tak splnila jeho posledná vôľa byť pochovaný v Bratislave. Jeho pamiatku si vtedy prišlo uctiť okrem iných aj niekoľko desiatok Bratislavčanov, ktorí si ho ešte pamätali. Medzi nimi aj jeho lekár Imrich Sečanský. Prítomný bol aj kňaz Anton Srholec. Schöne Nácimu na poslednej ceste zahrala rovnomennú pesničku zo svojho repertoáru aj skupina Lojzo. Nápis na náhrobnom kameni: „… som Bratislavčan, Ruky bozkávam…“ vystihuje bratislavského elegána azda najlepšie.

Lojzo - Schöne Náci

Hoci Ignác Lamár nebol nijakou významnou osobnosťou, ani nevykonal nič výnimočné a jeho ťažký životný príbeh sa nelíšil od množstva podobných osudov ľudí tých čias, prezývku Schöne Náci dodnes pozná väčšina Bratislavčanov. Dôvodom je zrejme fakt, že Ignác zostal aj napriek svojmu neľahkému životu skromným, dobrosrdečným a slušným človekom. Posledná spomínaná vlastnosť je v podobe bronzovej sošky Schöne Náciho zhmotnením ceny „Slušný Bratislavčan“. Túto cenu každý rok udeľuje jednému obyvateľovi Bratislavy Spoločnosť Ferdinanda Martinenga.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Schöne Náci #Legenda #Ignác Lamár #Bratislava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk