Foto: Pravda
O podobné názory vtedy nebola núdza, ale vo vecnej diskusii neobstáli, a najmä nedokázali zastaviť vývoj, ktorý rýchlo spel k zániku spoločného štátu jeho pokojným rozdelením.
Ústava Slovenskej republiky vznikala v hektickej dobe a priam bleskovým tempom. V polovici júna 1992 vytvorila druhá Mečiarova vláda komisiu na jej prípravu a vzápätí aj pracovnú skupinu, ktorá dostala poverenie pripraviť návrh ústavy po technicko-legislatívnej stránke.
Iste, už predtým vznikli jej rôzne návrhy, a vari najznámejším bol projekt komisie pod vedením profesora Karola Planka, vtedajšieho predsedu Najvyššieho súdu SR. Komisia, ktorú sformovala Slovenská národná rada ešte v roku 1990, pripravila dve verzie ústavy – jednu pre samostatný štát, druhú pre Slovenskú republiku ako súčasť federácie.
Tým sa vlastne riešila vyše 20-ročná podlžnosť z čias federalizácie. Zákon o československej federácii z roku 1968 totiž predpokladal okrem federálnej ústavy aj vznik národných ústav – českej a slovenskej. Predsedníctvo SNR vedené Františkom Mikloškom však oba návrhy odložilo ad acta a sústredilo sa na rokovania s Českou národnou radou o takzvanej štátnej zmluve.
Dovedna päť rôznych návrhov slovenskej ústavy vzniklo neskôr úsilím právnych expertov jednotlivých politických strán (SNS, HZDS, KDH, DS), väčšinou však vychádzali z výsledkov práce Plankovej komisie a skončili podobne. Návrh ústavy druhej Mečiarovej vlády sa teda nezrodil celkom na holom mieste a komisia právnikov vedená profesorom Milanom Čičom mala na čo nadväzovať.
„Bolo to niekedy v polovici júna 1992, kedy nás pozvali do Trenčianskych Teplíc, do tamojšieho vládneho zariadenia,“ spomína Ľubomír Fogaš, v tom čase popredný predstaviteľ ľavicových demokratov na Slovensku, ktorý pracoval už v Plankovej komisii. „Traja sme tam boli takmer tri týždne – Milan Čič, Milan Sečánsky (obaja za HZDS) a ja za SDĽ. Do ustanovenia za ministra zahraničných vecí sa práce zúčastňoval aj Jozef Moravčík (HZDS) či Milan Janičina (SNS) a na texte k prokuratúre pracoval Ivan Gašparovič. Jeden deň medzi nás prišiel aj Vladimír Mečiar. Na rozdiel od predchádzajúcich komisií sme mali politickú podporu a pomerne jasné zadanie.“
Mečiar neskôr spomínal, že najväčšie spory v komisii mal práve s Fogašom. Čoho sa týkali? Napríklad otázky, či základný zákon štátu má obsahovať aj listinu základných práv a slobôd v celom rozsahu. Čiže vrátane sociálnych práv. „Moja základná politická úloha ako predstaviteľa ľavicovej strany spočívala v tom, presadiť tú listinu celú,“ rozpráva Fogaš, „čo sa napokon aj podarilo. Predsa už bývalé Československo ratifikovalo medzinárodnú Chartu sociálnych práv. A prečo by zrazu Slovensko malo ustúpiť od toho, čo sa dosiahlo v zápase o kompletnosť Listiny základných ľudských práv a slobôd?“
Švrté pokračovanie cyklu článkov Príbeh Slovenska – 25 rokov je zasvätené 25. výročiu schválenia Ústavy Slovenskej republiky. Celý článok Vladimíra Jancuru čítajte vo Víkende v sobotu 2. septembra.
V aktuálnom Víkende nájdete aj:
Ako vyzerá Slovensko, ktoré chceme nosiť?
Slovenský znak oslávi na budúci rok 170. výročie svojej súčasnej podoby, v piatok navyše uplynulo štvrťstoročie, odkedy ho Ústava SR zakotvila ako oficiálny štátny symbol Slovenskej republiky. Napriek tomu sa mu za dlhé desaťročia dostalo len málo kreatívneho využitia. Zmeniť sa to pokúsila aj textilná dizajnérka Michaela Bednárová. Slovenský znak zapracovala do originálneho dezénu, ktorý využíva na oblečení, ale aj rôznych doplnkoch.
Neostala len pri oblečení so slovenskými znakmi, už takmer desaťročie s vlastnou značkou Puojd prináša pozitívny a zábavný pohľad na Slovensko. „Snažím sa nebyť k vlastnej krajine príliš romantická, ale ani kritická. Vnímať ju takú, akou je, no zároveň, keďže tu chcem žiť, robiť aj niečo, čo má zmysel, čo môže pomôcť spoločnosti,“ tvrdí v rozhovore s reportérom Milanom Čupkom mladá slovenská dizajnérka.
Zborili fabriku, zničili stroje. A predsa Baťov kolos žije
Anna Poláková má dodnes odložené vysvedčenia z Baťovej školy práce pre mladé ženy. Vtedy sa volala Hajzochová, navštevovala IV. A, bol školský rok 1948/49. Z varenia a rodinnej výchovy dostala dvojky, všetko ostatné boli jednotky. Slovenčina, občianska výchova, no aj pilnosť, chápavosť, čistotnosť, zmysel pre poriadok, hospodárnosť, či dokonca bytová kultúra. Atribúty, ktoré dnešní stredoškoláci môžu vnímať ako úsmevné.
No rovnako sa usmievajú absolventi Baťovej školy nad moderným termínom duálne vzdelávanie. „Objavujeme Ameriku,“ hovorí pani Poláková a zamýšľa sa nad tým, ako môžu mnohé dnešné firmy pôsobiť odtrhnuto od života v meste. Ako je možné, že sa až v ostatných rokoch spamätali, že si musia vychovávať zamestnancov a spoluvytvárať komunitu. Viac sa o názoroch absolventov Baťovej školy dočítate v reportáži Andreja Baráta.