Postavy, ktoré sa zvonku šplhali cez nestrážený plot, si všimlo aj šesť zamestnancov miestnej pošty, ale nevenovalo im pozornosť. Osem teroristov z palestínskej organizácie Čierny september sa tak bez problémov dostalo do areálu aj s taškami, v ktorých si každý niesol kalašnikov, zásobníky a ručný granát.
Len čo zmizli z očí americkým atlétom, zhodili zo seba teplákové súpravy a prezliekli sa do civilných šiat. So zbraňami potom zamierili k jednému z barakov na Connollystraße 31. Ich 27-ročný vodca, ktorý si hovoril Issa (arabský výraz pre Ježiša), sa však splietol. Keď s komplicom vybehol na druhé poschodie, zistil, že tam nebýva izraelská výprava, ako očakával, ale športovci z Hongkongu a Južnej Kórey. Že by Izraelčanov náhle preložili? Issa si nebol istý a premýšľal, že celú akciu odvolá.
Až keď schádzali dolu po schodoch, zbadal na dverách vypísané židovsky znejúce mená. Za dverami bytu spalo sedem Izraelčanov. Zaľahli dosť neskoro, večer boli na predstavení známeho muzikálu Fidlikant na streche – smutnom príbehu o židovskom pogrome v cárskom Rusku. Ich vlastný osud mal byť však ešte tragickejší. Okolo pol piatej ráno Issa, vlastným menom Muhammad Massalha, zavelil do útoku.
Maskovaní muži vo dverách
Opis toho, ako sa teroristom podarilo vniknúť dovnútra, sa líši. Zatiaľ čo izraelské zdroje tvrdia, že si odomkli duplikátom kľúča, podľa nemeckých vyšetrovateľov si cestu do bytu jednoducho prerazili. Tak či onak, podarilo sa im otvoriť dvere.
Akcia však neprebiehala tak ľahko, ako si predstavovali. Hneď na začiatku narazili na vážnu prekážku – mohutné telo rozhodcu Jossefa Gutfreunda. To, či 40-ročného bývalého zápasníka prebudil rámus alebo šramotanie v zámke, nie je podstatné. Rozhodujúce je, že sa tento 190 centimetrov vysoký a 140 kíl vážiaci obor postavil útočníkom do cesty. Bol ešte bosý, iba v spodnej bielizni, tak ako vyskočil z postele, no stihol vykríknuť: "Kamaráti, utekajte!“ a potom sa celou váhou tela oprel do dverí, aby sa votrelci nedostali dnu.
Veľa nechýbalo a dvere by sa mu možno podarilo i zabuchnúť, lenže teroristi medzi ne a zárubňu vsunuli hlaveň samopalu, ktorú použili ako páčidlo. Vďaka Gutfreundovej pohotovej reakcii sa však stihol zachrániť aspoň 30-ročný izraelský vzpierač Tuvia Sokolsky. Keď zbadal, čo sa deje, hodil na seba nohavice, zreval na zvyšných spolubývajúcich, cez terasu vyskočil z okna a ušiel. Za sebou počul už len salvu zo samopalu.
Strieľali po ňom útočníci, ktorí medzitým premohli rozhodcu a vtrhli dnu. V prvej ubytovacej bunke zajali šesť rukojemníkov. Zbili ich a nútili prezradiť, kde sa nachádzajú ďalší členovia izraelskej výpravy.
Keď nepochodili, rozhodli sa ich vyhľadať sami. Osem židovských športovcov malo šťastie, ich ubikácie vynechali, no do rúk palestínskych teroristov padli ďalší športovci – izraelskí zápasníci a vzpierači.
Zápasníci proti samopalom
Ani v ich ubikácii sa to však nezaobišlo bez boja. Kým ostatní boli rozospatí, takže sa nezmohli na odpor, 33-ročný tréner zápasníkov Moše Weinberg sa len pred chvíľou vrátil z mesta. Bol to podobný silák ako Gutfreund. Issu zrazil k zemi, ale keď sa chcel zmocniť jeho zbrane, druhý terorista mu strelil do tváre. Weinberga zaliala krv, no prežil. Útočníci ho vzali so sebou a vydali sa hľadať ďalších Izraelčanov. Weinberg s nimi minul izbu, kde spali ľahkí atléti, a zamieril k miestnosti so zápasníkmi a vzpieračmi. Domnieval sa totiž, že ak si niekto môže s útočníkmi poradiť, tak to budú títo silní muži. Proti samopalom však nemali šancu. Všetkých pochytali.
V strednej izbe, okolo ktorej bez povšimnutia prešli, bývali šermiari a športoví strelci. Ako si pre nemecký denník Die Tageszeitung zaspomínal izraelský šermiar Dan Alon, strelci mali pri sebe svoje športové pušky a uvažovali, že ich použijú. Chceli vystreliť na vodcu útočníkov, ktorý neskôr vyšiel pred budovu, aby vyjednával s nemeckou policajtkou. "Už sme dokonca vložili náboj, ale potom sme si neboli istí. Nemali sme potuchy, koľko teroristov je vo vedľajšej miestnosti, a báli sme sa, že by mohli zastreliť všetkých rukojemníkov, keby sme zaútočili. To riziko sme nechceli podstúpiť, preto sme sa rozhodli utiecť,“ opísal horúce chvíle Alon.
Ich útek sa vydaril. Vonku síce strážil jeden z Palestínčanov, ale nezakročil. "Pozreli sme sa na seba, no nepohol sa… Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Azda bol rovnako zmätený ako ja, lebo nevedel, kto som a odkiaľ som prišiel. Kým sa mohol spamätať, bol som preč,“ uzavrel Alon.
Keď teroristi nových rukojemníkov prevádzali do vstupnej haly prvej ubytovacej bunky, unikol im ďalší športovec – útly zápasník mušej váhy Gad Tsabari. Vybehol von a hoci po ňom strieľali, kľučkovaním trielil do bezpečia.
Weinberg sa mu pokúsil pomôcť. Hoci mal zranenú hlavu, vyvrátil jednému z teroristov samopal, aby nemohol strieľať po jeho utekajúcom priateľovi. Tsabari aj vďaka tomu ušiel, no odvážneho trénera skolil iný Palestínčan dávkou zo samopalu. Weinberg sa tak stal prvým športovcom, ktorého život v ten deň vyhasol.
Požiadavky teroristov
Vtedy sa už začala prebúdzať celá olympijská dedina. Športovcov z celého sveta postavili na nohy výstrely a krik. V izbách sa zažíhalo svetlo, z okien vyzerali hlavy zvedavcov. Hlásenie o streľbe dostala už aj nemecká ostraha. Službukonajúca policajtka v civile, ktorá mala v tú noc službu, dorazila na miesto a videla, čo sa stalo.
V miestnosti, kde Palestínčania zadržiavali rukojemníkov, medzitým došlo k ďalšej tragédii. Tridsaťdvaročný vzpierač a otec troch detí Joseff Romano sa rozhodol riskovať. Napriek tomu, že sa pri súťaži na olympijských hrách zranil – mal roztrhnutú šľachu na kolene, takže musel chodiť s barlami – sa odhodlal k zúfalému kroku. Vrhol sa na jedného teroristu a vytrhol mu z rúk samopal. Kým ho však stihol použiť, zastrelili ho. Jeho mŕtve telo nechali ležať v strede izby. Z jedenástich rukojemníkov už zostalo len deväť.
Pred pol šiestou ráno sa svet napokon dozvedel, o čo Palestínčanom ide. Policajtke, ktorá sa ako jediná mohla priblížiť k baraku, odovzdal Issa papiere so zoznamom 234 osôb. Izrael ich držal vo väzení a on žiadal ich prepustenie.
Nemecko malo zase oslobodiť dvoch lídrov ľavicovej teroristickej organizácie RAF (Frakcia Červenej armády) Andreasa Baadera a Ulrike Meinhofovú. Ultimátum mali obe krajiny splniť do 9. hodiny, neskôr ten termín útočníci posunuli na poludnie.
Neschopní a nepripravení
Začala sa rukojemnícka dráma, pri ktorej nemecké úrady hrali o čas. Informácií, čo sa vlastne stalo, bolo spočiatku málo. Dokonca nebolo jasné, koľkých športovcov Izraelčanov vlastne zadržiavajú. Na začiatku sa hovorilo až o 26, potom o 16 či 17. Aj mŕtvolu druhého zavraždeného športovca páchatelia vyhodili na ulicu až po niekoľkých hodinách.
S Issom postupne rokovala celá plejáda prominentných vyjednávačov. Bol medzi nimi napríklad šéf mníchovskej polície, starosta olympijskej dediny aj zástupca Medzinárodného olympijského výboru. Issa v krémovom obleku, s veľkým bielym klobúkom na hlave a slnečnými okuliarmi sa k nim správal zdvorilo, takmer priateľsky. Bola to však len póza, inak zostával neoblomný a v ruke po celý čas zvieral granát.
Tragédiou bolo, že Nemci v skutočnosti vôbec nevedeli, ako postupovať. Na takú udalosť neboli pripravení a chýbala im rozhodnosť. Aj keď sa do toho vložili členovia bavorskej i spolkovej vlády, ich kroky pôsobili diletantsky. Ruky im navyše zväzoval neústupný postoj Izraela, ktorý odmietal predložené požiadavky.
Neuspel ani západonemecký minister vnútra Hans-Dietrich Genscher, hoci sa Issovi odvážne ponúkol namiesto izraelských športovcov. "Poznáte naše dejiny. Viete, čo tretia ríša urobila so Židmi… Musíte pochopiť, že to sa v Nemecku nemôže zopakovať,“ presviedčal ho. Bezmocnosť Nemcov sa len stupňovala. Ako sa ukázalo, nielenže nemali prijaté postupy a skúsených vyjednávačov pre podobné situácie, ale ani nedisponovali špeciálnou jednotkou, ktorá by proti teroristom mohla efektívne zakročiť. (Protiteroristické oddiely s názvom GSG-9 založili až niekoľko týždňov po tejto udalosti.)
Foto: Wikipédia
Západonemeckí politici okrem toho tvrdošijne odmietali rady Izraela, ktorý dokonca navrhol, že proti teroristom nasadí vlastnú elitnú jednotku. Také niečo bolo pre Bonn neprijateľné. „Dôvodom bola hrdosť,“ vysvetlil pred rokmi pre nemeckú televíznu stanicu n-tv Efraim Lapid, bývalý generál izraelskej tajnej služby Mossad. „Žiadna krajina si nechce priznať vlastnú neschopnosť.“
Na Nemecko sa pritom v tých krušných chvíľach pozeral celý svet. Vďaka televíznemu prenosu sledovalo vyjednávanie s teroristami podľa odhadov až 900 miliónov ľudí z asi 100 krajín. Zhruba 100-tisíc zvedavcov a demonštrantov sa zhromaždilo aj pri plote olympijskej dediny. Nervozita rástla, no koniec drámy zostával v nedohľadne.
Zodpovednosť zostala na Nemcoch
Jediným úspechom nemeckých vyjednávačov bolo, že sa neustále darilo odsúvať termín stanoveného ultimáta. Inak však prešľapovali na mieste. Ostreľovači a nasadení policajti niekoľkokrát dostali aj povolenie na zásah, zakaždým ho však rýchlo odvolali.
Naplno sa pritom prejavila naivita a neuveriteľný amaterizmus západonemeckej polície. Oddiel, ktorý mal teroristov prepadnúť, narýchlo poskladali z ľudí, pri ktorých výbere bolo údajne hlavným kritériom to, či vedia presne strieľať. Navliekli si nepriestrelné vesty, na ne teplákové súpravy, a takto vybavení sa zakrádali po streche, odkiaľ sa vetracou šachtou chceli dostať do budovy.
Zabudli však na to, že ich v priamom prenose sleduje televízia. A tú mali zapnutú i teroristi. Keď si Issa všimol „tučne naobliekané“ prepadové komando na streche, okamžite pohrozil, že rukojemníkov pozabíja, ak sa policajti nestiahnu.
Riešenie situácie nepriniesol ani príchod spolkového kancelára Willyho Brandta. Keďže Západné Nemecko neprijalo pomoc Mossadu, predsedníčka izraelskej vlády Golda Meirová mu odkázala, že zodpovednosť za celú akciu preberá jeho kabinet.
A aby toho nebolo dosť, celú vec komplikoval aj zložitý systém západonemeckej federácie. Spolkové úrady podľa ústavy totiž nemohli do Bavorska presunúť vojsko bez súhlasu regionálnej vlády. Brandtove právomoci boli preto značne obmedzené.
Keď to už vyzeralo beznádejne, okolo 17.30 h nastal zlom. Palestínčania zrazu požiadali, aby mohli aj s rukojemníkmi odletieť do Egypta, kde by pokračovali vo vyjednávaní. Keby to urobili, Nemcom by sa podarilo zbaviť „problému“ a prenechať jeho riešenie inej krajine. Brandt sa preto spojil s egyptským premiérom Azizom Sidkym, ktorý však kategoricky vyhlásil, že nedovolí, aby lietadlo s teroristami pristálo v Káhire. „S tou záležitosťou nemáme nič dočinenia. Nechceme sa do toho miešať,“ rozhorčil sa Sidky.
Odmietavý postoj Egypta a vyhrážky teroristov, že Izraelčanov postrieľajú, napokon Nemcov primäli k tomu, aby sa konečne rozhodli pre útok. Malo k nemu dôjsť na letisku, kam teroristov i s rukojemníkmi privezú, ale už im nedovolia odísť.
Aby sa ubezpečili, že sú zadržiavaní športovci v poriadku, Genscher trval na tom, že ich chce na vlastné oči vidieť. Palestínčania ho vpustili do domu, kde sa mu naskytol hrozný pohľad. „Obraz tej miestnosti mi zostane v pamäti až do konca života. Nikdy nezabudnem na tváre plné strachu, ale aj nádeje,“ prezradil neskôr.
Krvavé fiasko na letisku
Záver celej drámy bol už len vyvrcholením omylov a zlyhaní západonemeckej polície. Keď páchatelia a ich obete po 22. h vyšli z baraku, policajti po prvýkrát videli, koľko ich naozaj bolo – osem teroristov a deväť rukojemníkov. Nadriadeným na letisku to však nenahlásili.
Palestínčania spolu so zajatcami nastúpili do autobusu, ktorý ich odviezol k pristaveným vrtuľníkom a s nimi potom pokračovali na letisko Fürstenfeldbruck, vzdialené približne 20 kilometrov. Keď tam však o pol jedenástej večer pristáli, nesprávali sa tak, ako si nemecká polícia naplánovala. Priebeh akcie spel k neodvrátiteľnej katastrofe.
Issa všetkých vrátane pilotov ponechal v helikoptérach a sám sa spolu so zástupcom vybral k nachystanému Boeingu 727. Lietadlo však našiel prázdne. Teroristi odhalili pripravovanú pascu a s varovným krikom vybehli von. Policajný viceprezident, ktorý bol stále mylne presvedčený, že sú len piati, nemal na výber. Ostreľovačom nariadil páliť. Issovho zástupcu zložili, ale vodca teroristov stihol dobehnúť k vrtuľníku, kde sa skryl.
To už streľbu opätovali aj Palestínčania v helikoptérach. Nasledoval chaos, v ktorom nikto nemal prehľad, čo sa deje. Ostreľovačov bolo málo a s podobným útokom nemali skúsenosti. Navyše ich oslepovali reflektory, ktoré mali pôvodne osvetliť teroristov. Rádiové spojenie medzi policajtmi prakticky nefungovalo, čo sťažovalo riadenie útoku i koordináciu.
Ako by pravá ruka nevedela, čo robí ľavá. Okolo pol dvanástej v noci predseda Medzinárodného olympijského výboru nemeckým úradom zagratuloval k oslobodeniu rukojemníkov a podobné chválospevy šírili aj médiá. Všetci si tak mysleli, že je koniec, hoci na letisku sa v tom čase ešte bojovalo.
Keď tam polícia po polnoci vyslala obrnené vozy, aby zachránili, čo sa ešte dalo, teroristi na nich spustili paľbu. O dvadsať minút neskôr jeden z Palestínčanov vhodil granát do vrtuľníka, ktorý začal horieť.
Trvalo takmer dve hodiny, kým utíchla streľba, no policajti si vydýchli až o pol jednej v noci, keď konečne obsadili druhý vrtuľník. Bilancia? Úplná pohroma. Zo spútaných rukojemníkov neprežil nikto, teroristi všetkých pozabíjali. Mŕtvy bol i jeden policajt. Z Palestínčanov zomreli piati, troch zadržala polícia.
Bez viny a bez kritiky
Aj keď bolo jasné, že západonemecká polícia akciu zbabrala, nikto nemal záujem jej zlyhanie rozpitvávať. Naopak, úrady sa to snažili ututlať. Vláda v Bonne po útoku prijala uznesenie, aby sa zabránilo vzájomnému obviňovaniu i sebakritike.
Vysvetľovať by pritom bolo čo. Ako totiž dokazujú nedávno objavené dokumenty, o ktorých informoval časopis Spiegel, útok neprišiel celkom nečakane. Západonemecké orgány pred ním varovali z niekoľkých strán. Veľvyslanectvo NSR v Bejrúte ešte v polovici augusta 1972 oznámilo, že Palestínčania chystajú akciu počas letnej olympiády. Ministerstvo zahraničných vecí to postúpilo bavorským úradom, ktoré však nič nepodnikli.
Podobné varovania prichádzali aj zo zdrojov medzi neonacistami. Ako sa neskôr zistilo, boli to práve oni, a nie členovia RAF, kto teroristom v západnom Nemecku pomáhal. Aj túto výstrahu však kompetentné orgány ignorovali.
V archívoch objavili aj ďalší zarážajúci dôkaz. Pri príprave olympijských hier prišla reč i na možný teroristický útok a policajný psychológ pripravil scenár, ako v takom prípade postupovať. Šéf mníchovskej polície ho však zmietol zo stola. A to tak dôkladne, že sa dodnes nenašiel.
Podiel viny za smrť svojich športovcov však nesie aj Izrael, lebo palestínskych teroristov podceňoval. Ich útoky predtým totiž neboli vážne. Izrael preto ani príliš nedbal o bezpečnosť svojich reprezentantov v olympijskej dedine v Mníchove. To mu zazlieva i šermiar Alon. Ako priznal pre denník Die Tageszeitung, z tragédie neviní Nemcov.
„Boli naivní a nerátali s tým, že sa také niečo stane. Pre mňa sú vinníkmi Izraelčania. O našu bezpečnosť sa mal postarať izraelský olympijský výbor. Už predtým prišlo k nejakým útokom na Izraelčanov. Napriek tomu vchody do našich budov nikto nestrážil,“ posťažoval sa. Traja palestínski teroristi, ktorých policajti zatkli, za mrežami dlho nepobudli. Už v októbri 1972 dvaja Palestínčania uniesli malé lietadlo spoločnosti Lufhansa a výmenou za 13 rukojemníkov žiadali prepustenie zvyšných členov Čierneho septembra. Nemecko súhlasilo. O potrestanie tých, čo stáli v pozadí mníchovského útoku, sa však v nasledujúcich rokoch postaral Mossad. Teroristov, ktorých vybral do zoznamu, v tichosti vyhľadávali a likvidovali izraelskí agenti. Ako pomstu za zavraždených športovcov.
Letná olympiáda v Mníchove mala byť oslavou pokoja a mieru. Pre Nemecko mala obrovský význam o to viac, že sa na jeho územie vrátila po prvý raz od roku 1936, keď olympijské hry otváral Adolf Hitler. Namiesto pokoja sa však niesla v znamení vraždenia a strachu.
Dlho sa diskutovalo, či bolo správne, že olympiádu počas teroristického útoku ani neprerušili. Zvíťazilo však presvedčenie, že práve to je správna odpoveď na podobné hrozby – ukázať zločincom, že sa ich svet nebojí a život ide ďalej.