Historické pramene hovoria, že o rozšírenie vinohradníctva na našom území sa pričinili rímske légie. Prispeli k nemu však aj nemeckí kolonisti, ktorí klčovali malokarpatské stráne a zakladali vinohrady.
Od tých čias až dodnes sa výroba dobrého a kvalitného vína nezaobíde bez usilovnej práce starostlivých vinohradníkov. Kedysi aj teraz rovnako obrábajú zem, ošetrujú vinič, chránia ho pred mrazmi, zverou, dokonca aj pred zlými ľuďmi, zlodejmi. Zbierajú a spracúvajú úrodu, aby sa nakoniec mohli zabaviť pri pohári vínka, v ktorom sú slnkom prežiarené bobule hrozna a kus ich srdca.
Foto: archív Vojtecha Majlinga
Dozreté hrozno strážili hájnici
Keď kedysi začalo hrozno dozrievať, bol vyhlásený zákaz vstupu cudzím osobám do vinice. Ochranu viníc riadil horský úrad. Na jeho čele stál horský richtár, nazývaný perek.
Vinohradníci si volili prísažných hájnikov, ktorí skladali prísahu pri svätom Urbanovi, patrónovi vinohradníkov. Títo hájnici boli vyzbrojení poplašnou zbraňou. Pri sebe mali aj tzv. malý rožok, hudobný nástroj zhotovený z kravského rohu, na ktorom pískali rôzne signály. Nimi varovali pred neželanými návštevníkmi či plašili zver.
Najstarší vinohradníci sa držali overenej skúsenosti svojich predkov: "Na oberačku sa musí každý vinohradník dobre pripraviť, lebo vínko sa samo neurodí.“ Všetko potrebné náradie si museli včas pripraviť. Nachystať voz s kaďami na odvoz obratých hroznových strapcov z vinohradu, opraviť koše na stekanie muštu, putne, vedrá, poskladať a namazať preše na lisovanie bobúľ. Sudy bolo potrebné riadne poumývať a zasírovať. Nie nadarmo sa hovorilo: "Dobrý a čistý sud je tou najlepšou vizitkou vinára.“
Oberačka bola náročná, ale veselá
Prípravy sú hotové, vinohradníci s pomocníkmi nachystaní do práce. Oberačka sa môže začať. „Vo vinohrade sa oberači rozostavili každý do svojho riadka. Nožnicami alebo nožom dávali dolu strapce z koreňov viniča. Keď bola úroda vydarená, oberačka bývala veselá. Popri práci oberači riešili všelijaké pletky.
Foto: archív Vojtecha Majlinga
Klebetilo sa jedna radosť – tam sobášia Jana s Ančou, ktorí sa ešte ani dobre nepoznajú, ten spáva s tou, tamtá zase s hentým," zaspomínal si jeden zo starých vinárov. Hrozno kládli do vedier, teda „kýbľov“.
Z nich ho vysýpali do putne, ktorú putnár na chrbte odnášal k vozu. Tu ju vysypal do kade, kde sa hrozno hneď aj pomuštovalo. "Dobrý mušt na pohľad vyzerá akoby s blatom bola pomiešaná voda,“ priblížil vinár.
Vo Vajnoroch pri každom pozdvihnutí naplnenej putne ženy výskali. Takto dávali najavo, koľko naoberali. Hájnik ich zvyčajne pozdravil výstrelom z pušky či signálom zo svojho kravieho rožka. Bývalo tiež zvykom, že na konci vinohradu horel oheň, pri ňom si počas prestávok oberači opekali slaninku.
Po časoch bázne, nepokoja, či čas vydrží, či sa vydarí, sadla si jeseň na priedomie, s múdrosťou snívať o jari.
Keď kade na voze naplnili, odvážali hrozno domov, kde ho prešovali. Vtedy vinohradom zneli nádherné melódie, ktoré vydávali zvonce povešané na konských chomútoch. Nimi si povozníci vzájomne signalizovali, aby sa jeden druhému mohli včas vyhnúť na úzkej ceste. Ďalšie dni vinobrania sa podobali ako vajce vajcu. Až prišiel ten posledný. Koniec oberačky.
Oldomáš s putňovým tancom
Vozy, ktoré privážali posledné hrozno, boli vyzdobené. Kone ovešané zvoncami, oberačky a oberači prichádzali so spevom. Niekde na voze, inde zase mládenci a dievky prinášali do domu hospodára slávnostnú korunu z hrozna. Dievčinu s korunou niesol do dvora putnár v putni na chrbte.
Foto: archív Vojtecha Majlinga
Pred gazdu predstúpil najstarší z oberačov a takto sa mu prihovoril: „Milý náš pán gazda, tak ako stará obyčaj káže, posledná putňa je vaša.“
Z putne vystúpila dievčina: „Milý náš gazda, milá naša gazdiná, chlapi hnoja nanosili, aby kĺče zarodili. Potom sme kopali, strihali, škrabali a viazali. A keď prešiel týždňov rad, obrali sme vinohrad. Teraz všetci spolu, prichádzame k vášmu stolu. Prinášame šťastné zvesti a k nim hrozna ratolesti. To sú dary a ty káž, nech sa strojí oldomáš.“
Nasleduje poďakovanie hospodára a pohárik červeného pre každého. Dvorom zaznelo zborové: Na zdravie! Dievčina a putnár potom poprosili gazdu a gazdinú o putňový tanec. O chvíľu sa celý dvor premenil na jedno roztancované koleso. Tanečníci sa pod chvíľkou zastavovali, napili sa vínka a pokračovali v zábave. Keď tancoval gazda s gazdinou, veselá chasa im zaspievala: „Okolo preša chodí Agneša, prešuje vínko, pre milého mládenca, hej.“
Foto: archív Vojtecha Majlinga
Pred muziku napokon predstúpil jeden zo skôr narodených a opýtal sa primáša: „Počúvaj, primáško, ty si taký školovaný, sú pravdivé slová in vino veritas?" Primáš sa na chvíľku zamyslí: „Oprobujme a uvidíme, na zdravie.“ Po týchto slovách gazda pozval všetkých k stolom a neskôr do pivnice.
Vínko hreje aj hlavu šáli
Oberačkové slávnosti a obrady mali v každej dedine svojskú podobu. Netreba však zabúdať ani na múdre slová našich predkov: "Kde sa dobré vínko rodí, tam sa ľuďom dobre vodí. Vínko hreje, vínko páli, vínko múdre hlavy šáli.“
Foto: archív Vojtecha Majlinga
Posedenie vinárov v ich hajlochoch, chyžkách či malých pivničkách vždy sprevádzali veselé príhody aj vinohradnícke pesničky. Napríklad aj táto: „Aj ja som strihal vinohrad, révu bral pod nožnice. Prešovať, aj to som vedel, pri svetle sviečky kvapkal mušt. Vedz, že vínko musíš zbožne piť a nesmieš si ho pomýliť so sudom kapustnice. Keď toto všetko dodržíš, ver, že budeš dlho žiť.“
K obdobiu oberačiek patrili v mnohých slovenských dedinách aj slávnosti, ktoré bývali spojené s hostinou – hodami. Hody boli pôvodne kolektívnou hostinou celého rodu. Neskôr sa spájali so sviatkom zasvätenia kostola svojmu patrónovi. Postupne sa ich termín posúval na koniec leta a začiatok jesene, pričom hody bývali spojené s poďakovaním za úrodu.
Okrem oberania hrozna prinášal začiatok jesene ľuďom aj množstvo inej práce. Spracovanie ľanu, moržovanie kukurice, varenie slivkového lekváru, krájanie kapusty do sudov alebo vyberanie zemiakov.