Spočiatku sa zdalo, že noc na 26. septembra 1983 nebude ničím výnimočná. V prísne tajnom stredisku včasného varovania pred raketovým útokom v Serpuchove, asi sto kilometrov južne od Moskvy, všetko prebiehalo ako inokedy. Vyše sto operátorov robilo, čo treba, rutina…
Potom však prišiel šok. O 0.15 h sa v hale z ničoho nič rozozvučala ohlušujúca siréna a rozsvietil sa aj červený transparent s veľkým nápisom Štart. Znamenalo to, že sovietska družica zaznamenala vypustenie balistickej rakety – z americkej základne v Montane.
Ak by to bola pravda, tak USA práve začali jadrový útok na Sovietsky zväz. Od momentu odpálenia nepriateľskej rakety zostávalo vedeniu ZSSR už len 28 minút na to, aby rozhodlo – bez možnosti odvolania – o protiúdere.
Mohli však Američania zaútočiť? Kremeľ takú možnosť nevylučoval. Studená vojna vrcholila. Americký prezident Ronald Reagan len pol roka predtým označil ZSSR za „ríšu zla“ a neuplynul ani mesiac, odkedy Sovieti zostrelili juhokórejské dopravné lietadlo s 269 ľuďmi na palube, ktoré omylom preniklo do ich vzdušného priestoru.
Reagan navyše ohlásil program „hviezdnych vojen“ a v západnom Nemecku plánoval rozmiestniť rakety Pershing II. Čo keď sa práve rozhodol ukázať svoju silu?
Päť rakiet vo vzduchu?
Predpisy hovorili jasne. V prípade amerického útoku musí Petrov rýchlo informovať veliteľstvo centrály, to následne generálny štáb a ten zase najvyššieho predstaviteľa ZSSR Jurija V. Andropova. Na ňom by potom bolo, aké opatrenie prijať.
Petrovovi síce nijaké nariadenie neurčovalo, ako dlho môže čakať, ale vedel, že čím dlhšie bude rozmýšľať, tým menej času zostane jeho nadriadeným. Napriek tomu váhal. Hláseniu počítača o vystrelení rakety neveril.
„Vŕtalo mi v hlave, prečo odpálili iba jednu raketu. To by predsa neurobil ani najväčší hlupák. Tretia svetová vojna sa nemôže začať jedinou raketou!“ zveril sa v roku 2008 v rozhovore pre Pravdu. Premýšľal tri minúty a napokon zariskoval. Hoci si nebol stopercentne istý, veliteľovi zavolal, že ide o falošný poplach.
Ešte s ním však ani nedohovoril, keď prišiel signál o štarte druhej rakety, a potom ešte ďalších troch. V priebehu piatich minút tak podľa počítača malo na územie ZSSR smerovať päť rakiet s jadrovou hlavicou. Namiesto poplachu „Štart“ zasvietilo varovanie „Raketový útok“.
Napriek tomu 44-ročný Petrov názor nezmenil. Ako priznal pre Pravdu, mal síce pochybnosti, no intuícia mu zároveň vravela, že „ani piatimi raketami sa jadrová vojna nezačína“. Načo by Američania vypustili len pár striel, keď vedeli, že by Sovieti odpovedali stovkami svojich?
V tom, že na údajnom útoku niečo nesedí, Petrova utvrdzovalo i to, že všetky balistické strely mali vypáliť z rovnakej základne, čo zo strategického hľadiska nemalo zmysel. „V tých časoch panovalo presvedčenie, že ak niekto začne, tak masívnym úderom,“ vysvetlil.
Kremeľ to celé prespal
Nasledujúce minúty boli najdlhšie v Petrovovom živote. Na to, aby ZSSR zareagoval, bol, pravda, ešte čas, aj keby sa bol pomýlil.
Ak by sa totiž rakety priblížili k cieľu na asi 5 000 kilometrov, zaznamenali by ich pozemné radary. Lenže čas na rozhodnutie a protiútok by bol oveľa kratší – už iba 15 minút, čo je v takej situácii žalostne málo.
„To duševné napätie bolo strašné. Čakali sme na reakciu pozemných radarov. Ak by rakety leteli, najneskôr do desiatich minút by ich mali zaznamenať. Keď čas uplynul, bolo to jasné – potvrdenie neprišlo. To znamená, že moje rozhodnutie bolo správne,“ opísal Pravde Petrov, ktorý si definitívne vydýchol až po pol hodine od spustenia poplachu. Keby nebol falošný, rakety by už vybuchli na území jeho vlasti.
„Nechcel som byť vinný za tretiu svetovú vojnu,“ zdôvodnil neskôr svoje konanie. Aj keď podstupoval obrovské riziko, to, že si v takom strese zachoval chladnú hlavu, možno pomohlo odvrátiť apokalypsu.
Je totiž možné, že keby bol na jeho mieste býval niekto agresívnejší so slabšími nervami, tak by planému poplachu uveril a zburcoval velenie. A keby Sovieti na domnelý útok reagovali vypustením vlastných rakiet, nasledovala by odveta USA… Ako by sa to skončilo?
O tom si nerobil ilúzie ani Petrov. „Úder vedie vždy k protiúderu. Je len jediný rozdiel: Ten, čo zaútočil prvý, žije o 20 minút dlhšie,“ zhodnotil možnosť atómovej vojny. Vďaka jeho rozvahe sa však nič nestalo – 69-ročného Andropova dokonca ani nezobudili.
Bez pochvaly, bez trestu
Obrovská zodpovednosť, ktorú mal v tých chvíľach na pleciach, Petrova zmohla. „Domov prišiel úplne vyčerpaný, ale nič nám nepovedal,“ zaspomínal si jeho syn Dimitrij, ktorý, rovnako ako zvyšok rodiny, vtedy ani netušil, kde jeho otec inžinier vlastne pracuje.
Ako Petrov neskôr prezradil, aby sa upokojil, vypil po službe pol litra vodky a prespal celý deň. Keď sa celá vec vyšetrila, nadriadení ho za jeho prístup nepochválili, ani nepotrestali. Vlastne, istá kritika predsa len odznela – vyčítali mu, že nevyplnil služobný denník…
A prečo vlastne vznikol celý poplach? Podľa odbornej analýzy ho vyvolal zriedkavý jav, tzv. astrobalistická situácia. Sovietsky satelit, ktorý vysielal signály do vojenského strediska, sa zrejme na krátko dostal do takej pozície, že zachytil odraz slnečných lúčov od vysokých oblakov blízko americkej základne. Keďže ich nesprávne vyhodnotil, spustil alarm. Systém neskôr upravili tak, aby sa už podobná udalosť neopakovala.
To, čo sa v tú noc odohralo, zostalo, prirodzene, vojnovým tajomstvom. Petrov v roku 1984 odišiel z armády a na jeho hrdinský čin by sa zrejme úplne zabudlo, keby túto udalosť v 90. rokoch minulého storočia neopísal v pamätiach bývalý generál sovietskej raketovej obrany Jurij Votincev. Historky sa potom chopili ruské médiá.
Nenápadná smrť nenápadného hrdinu
Až vtedy sa svet začal o Petrova zaujímať. Novinári ho žiadali o interview, dostal i niekoľko medzinárodných ocenení. Dokonca sa ozval aj Hollywood.
V roku 2014 o ňom nakrútili hraný dokumentárny film s názvom Muž, ktorý zachránil svet. Petrov sa pri tej príležitosti stretol s takými hviezdami ako Kevin Costner či Robert De Niro.
„Nie som hrdina. Len som bol v správnom čase na správnom mieste,“ povedal filmárom Petrov. Napriek zásluhám to s ním v tom čase však išlo dolu vodou.
Nemecký denník Bild, ktorý o ňom písal, už v roku 1998 skonštatoval, že „odvážny dôstojník z Ruska“ pôsobí „zúbožene a smutne“. Manželka Raisa mu rok predtým zomrela na rakovinu a na to, že bol podplukovník, žil takmer v chudobe – v byte vo Friazine neďaleko Moskvy, s dôchodkom v hodnote len asi 200 eur.
Ako skromne žil, tak i zomrel. Jeho smrť by prešla bez povšimnutia, keby nebolo nemeckého politického aktivistu Karla Schumachera. S Petrovom sa poznal už od roku 1999, a keď mu chcel začiatkom septembra telefonicky zapriať k narodeninám, jeho syn Dimitrij mu oznámil, že otca už niet. Zo sveta odišiel už 19. mája vo veku 77 rokov. Zostal po ňom syn, dcéra a dve vnúčatá.
Schumacher následne uverejnil oznam o jeho smrti v nemeckých novinách, a tak sa správa šírila ďalej. Skromnému záchrancovi sveta sa tak aspoň po smrti ušlo pár slov uznania.