Nebezpečné ticho v Nemecku

Po nedávnych voľbách nastala v Nemecku atmosféra napätia. Na jednej strane je veľa ľudí, ktorí sa tešia z výrazných strát všetkých troch partnerov doterajšej čierno-červenej koalície a z vysokých výsledkov pre ďalšie štyri strany. V prvom rade ide o voličov, ktorí si želajú prepísanie pravidiel politického života.

Veď v posledných štyroch rokoch prevládala doslova očakávaná a naplnená nuda vo všetkých parlamentných diskusiách: hoci sa v Spolkovom sneme nachádzali „až“ štyri strany, dve opozičné strany mali minimálny priestor na to, aby mohli reagovať na vládne návrhy.

Na druhej strane je väčšina Nemcov šokovaná z úspechov Alternatívy pre Nemecko (Alternative für Deutschland, AfD), keď pravicoví populisti získali približne 13 percent. A to aj napriek tomu, že výsledok sa dal predpokladať: AfD sa totiž už pred nedeľňajšími voľbami dokázala prebojovať do 13 parlamentov na úrovni spolkových krajín.

Nemecká politická elita však od roku 2013, keď vznikla AfD, ľahostajne privierala oči pred potrebami rastúceho počtu občanov, ktorí sa nedokázali stotožniť s Merkelovej Nemeckom. Svojím spôsobom to bolo logické: kancelárka, ktorá by sa bola priznala k podstatným chybám, by musela okamžite abdikovať. To platí aj pre partnerov takejto političky.

AfD nie je strana zúfalých

No problém tkvie v tom, že debaty o pôsobení AfD sa dodnes týkajú výlučne povrchných vecí. Týkajú sa len vystúpení a iných prejavov jej špičkových predstaviteľov. Dozvedeli sme sa napríklad mnoho o „malomeštiackych bielych golieroch“, ktorými sa obklopila bývalá predsedníčka strany Frauke Petryová. Okrem toho boli voliči doslova zavalení televíznymi reláciami, ktoré sa zaoberali jednotlivými prejavmi reprezentantov AfD.

Oproti tomu žalostne málo sa hovorilo o tom, aké môžu byť skutočné súvislosti medzi touto stranou a nemeckou spoločnosťou. Pritom nielen nemecká politická elita, ale aj iné mienkotvorné sily sa príliš dlho správali tak, akoby AfD bola iba zbernou nádržou pre ľudí, ktorí žijú na pravicovom okraji spoločnosti a vôbec nepochopili demokraciu.

Štatisticky však výsledok volieb odzrkadľuje niečo úplne iné. Ukazuje sa, že AfD je príťažlivá najmä pre špičkovo vzdelaných ľudí s vysokým zárobkom. Okrem toho je dosť integrovaných migrantov, ktorí pravidelne hlasujú za AfD. Strana si teda vie zabezpečiť čoraz viac záujmu tých, ktorí sú považovaní za výrazných podporovateľov nemeckej spoločnosti a „nemeckého príbehu úspechu“.

V tom nájdeme odpoveď na otázku, prečo sa tradičné politické sily vôbec nevedia seriózne vyrovnať s fenoménom AfD. Nemecko je nesporne hospodárskym motorom Európskej únie. To platilo aj pod vedením predchodcov Angely Merkelovej. Tí však nikdy nedokázali výrazne znížiť pomerne vysokú nezamestnanosť. Veci sa zmenili až v Merkelovej ére. Kancelárka sa dnes dokonca odváži predpokladať, že Nemecko dosiahne plnú zamestnanosť do roku 2025.

Príbeh nemeckých hospodárskych úspechov je hlavným prvkom Merkelovej dlhoročnej rétoriky, že alternatívy k jej politike neexistujú. A tak aj z duchu tejto rétoriky paradoxne vyplýva, že práve kancelárka je tou vedúcou osobnosťou, ktorá umožnila blahobyt aj pre tých, čo sa dnes rozhodli pre AfD. Je to nielen príbeh istej obrovskej nevďačnosti, ale najmä dôkaz, že reči o neexistujúcej alternatíve nedávajú žiadny zmysel.

Nevyhnutnosť vecnej debaty o stave nemeckej spoločnosti

Pripomeňme si zložité nemecké dedičstvo z histórie 20. storočia. Nemecký spôsob vyrovnania sa s otrasnými činmi nacistov bol po desaťročia považovaný za vzorný. Práve nemeckí politici, intelektuáli a medzinárodne uznávané autority v konečnom dôsledku podporili etablovanie demokratických pravidiel po celom svete, a to aj napriek tomu, že sústavne čelili podozreniam z neprimeranej morálnej nadradenosti.

Posilnenie politických síl, ako je AfD, ktoré kladú dôraz na národné záujmy a sú pritom podporované reprezentantmi určitej spoločenskej elity, môže slúžiť ako dôkaz, že Nemecko si nemôže nárokovať „čisté svedomie sveta“. Pretože samo nedokáže zabrániť založeniu strany, ktorá v istej miere stelesňuje stroskotanie vyrovnania sa s históriou – a tým aj so základmi „príbehu nemeckého úspechu“.

Treba dodať, že práve v tom tkvie súrna nevyhnutnosť širokej vecnej debaty o AfD. Pre rastúcu kancelárkinu slabosť však nie je veľká šanca na skoré uskutočnenie takéhoto spoločenského projektu.

Rastúci záujem Nemcov o politiku

Záujem Nemcov o politiku pritom stále narastá: na nedeľňajších voľbách sa zúčastnilo takmer 75 percent občanov nad 18 rokov. To je oveľa viac ako v posledných rokoch. Z toho vyplývajú dve veci. Po prvé, väčšina Nemcov podľa ankiet už nemala záujem o pokračovanie čierno-červenej koalície.

Veľa ľudí sa však prihováralo za to, že Merkelová musí zostať kancelárkou, lebo nevideli jej personálnu alternatívu na čele krajiny. Teda hoci neboli za výmenu politického lídra, predsa len boli za výrazné oživenie politického diania. Po druhé, ľudia nemajú chuť presadiť potrebné zmeny hlučným protestom, ale dávajú prednosť zmenám pomocou formálnych procesov. Sú tak určite pripravení na dlhodobejšie debaty o stave spoločnosti.

V tejto súvislosti si treba opäť všimnúť voličov AfD. Okrem nespokojnosti s Merkelovej utečeneckou politikou bolo jednou z ich hlavných motivácií rozhodnúť sa za takzvaných populistov, že sa prihovárajú za výrazné posilnenie priamej demokracie v Nemecku. Tamojší politický systém bol po druhej svetovej vojne nastavený smerom k silnej reprezentačnej demokracii. Ústava napríklad obsahuje veľa prekážok pre uskutočnenie referenda.

Možné impulzy z Jamajky

Ešte sme sa nedozvedeli, kto bude vládnuť v Nemecku v nasledujúcich štyroch rokoch. Angela Merkelová by najradšej pokračovala so sociálnymi demokratmi, ktorí túto možnosť okamžite zamietli po vlastnom volebnom fiasku. Môže sa stať, že špičkoví reprezentanti strany si to ešte rozmyslia, ak nebude dohoda medzi Merkelovej konzervatívcami, liberálmi a Zelenými o takzvanej Jamajskej koalícii. No v každom prípade kancelárka už teraz platí vysokú cenu za budúcich koaličných partnerov.

Všetci totiž vedia, že spolupráca s Angelou Merkelovou je spojená s mnohými rizikami. Kancelárka v posledných dvanástich rokoch vždy dokázala pozbierať najlepšie nápady nielen v radoch vlastných ľudí, ale predovšetkým medzi koaličnými partnermi, ktorí následne strácali popularitu.

Angela Merkelová však týmto spôsobom politiky znížila počet skutočných partnerstiev. Niet teda divu, že v posledných dňoch sme zažili síce bežne optimistickú, ale výrazne osamelú kancelárku. Po nedeľňajších voľbách sa nachádza v nezvyčajnej situácii, keď musí vyčkávať na ponuky ostatných strán. Nikto nepochybuje o tom, že Merkelová v Nemecku vládne naďalej. No vo svojom, pravdepodobne poslednom funkčnom období sa bude musieť naučiť aktívne spolupracovať.

Pritom nemožno hovoriť o tom, že Merkelová zatiaľ zneužívala svoje právomoci. Pochopila však svoju pozíciu tak, že moderovala vládu ako veľký tím so sebou na čele. Tým, že sa osobne zaručila za vládu ako demokratickú reprezentáciu národa, mala právo zbierať a osvojiť si všetky myšlienky kolektívu. Preto nevidela problém v tom, čo jej súper Martin Schulz v mene sociálnych demokratov nazýval „vysávanie nápadov“. A pravdaže, treba sa zamyslieť nad ponímaním tímovej spolupráce, ak rozmýšľame nad modernými spôsobmi vládnutia. No Merkelovej doterajšie pochopenie moci bolo spojené s veľkou mierou akejsi pasivity: vo verejnom vnímaní šéfka zatiaľ predovšetkým „brala“, no „nedávala“.

Odteraz bude musieť byť oveľa viditeľnejšia v tom, ako prispieva k práci celej vlády, lebo jej partneri si budú dávať pozor na to, aby sa nestali „zotročovanými kancelárkou“. Môže však nastať konflikt záujmov. Nové sily vo vláde sa chcú vyhradiť voči kancelárke, ktorá pravdepodobne skončí v roku 2021, a preto v istej miere túži po výbornej záverečnej bilancii.

Politický pokus s ručením obmedzeným

Čierno-žlto-zelená koalícia by bola novinkou na úrovni Spolkového snemu. V severnej spolkovej krajine Šlezvicko-Holštajnsko ju však vyskúšajú už o pár mesiacov. V tejto súvislosti sa budeme môcť dozvedieť mnohé o tom, ako si Merkelová predstavuje budúcnosť nemeckých konzervatívcov.

Kancelárka bola dosť šikovná, aby sa počas svojej volebnej kampane neprihovárala za drastické zmeny, akou by bola trojfarebná koalícia. Tým by totiž zapochybovala o kvalite vlastnej práce od roku 2013. Napriek tomu už dávno pracuje na ďalekosiahlej reforme konzervatívnej strany, ktorú vedie takmer 20 rokov. Po tom, čo sa na začiatku zbavila mnohých straníckych protivníkov, dokázala zmeniť nemeckých konzervatívcov na pomerne ľavicové hnutie, čo vôbec nesedelo všetkým členom strany ani jej voličom.

Angela Merkelová sa dlhé roky vedela presadiť proti všetkým kritikom. V súvislosti s eurokrízou a utečeneckou krízou sme však zažili začiatok ďalekosiahleho delenia konzervatívcov. Časť z nich sa orientovala smerom k AfD, nemálo kritikov sa spojilo v rámci takzvaného konzervatívneho kruhu. Takýto rozvoj je nebezpečný pre kancelárku najmä preto, že bude čoraz ťažšie pre ňu označiť podporovateľov pozícií AfD za politických outsiderov.

Preto začala práve v dobe utečeneckej krízy tým, že hľadala množstvo nadaných a ešte pomerne mladých ľudí, ktorým dokázala postupne ponúknuť veľmi zaujímavé pozície. Medzi nich patrí napríklad Daniel Günther, ktorý je predsedom vlády spolkovej krajiny Šlezvicko-Holštajnsko od júna. No nezaspali ani Merkelovej kritici. Podporili napríklad 24-ročného Philippa Amthora, ktorý sa dobojoval do Spolkového snemu vo volebnom obvode, ktorý bol domovským teritóriom AfD.

Konflikty medzi liberálmi a Zelenými

Jeden z hlavných kancelárkiných argumentov za pokračovanie čierno-červenej koalície bol, že Merkelová považovala sociálnych demokratov za spoľahlivých partnerov, s ktorými vedela pomerne nekonfliktným spôsobom spolupracovať. Takúto skutočnosť si vážila práve preto, že má riešiť množstvo globálnych kríz.

V prípade Jamajskej koalície bude musieť vyvinúť veľa úsilia, aby sa obidvaja nováčikovia naučili základné princípy vládnutia. Okrem toho si liberáli budú musieť – pre neprítomnosť v parlamente počas posledných štyroch rokov – znova zvyknúť na parlamentný režim. To znamená, že Merkelová stráca určitý čas, kým bude môcť pracovať s koaličnými partnermi reálne a efektívne. Problém je v tom, že vláda bude v tomto „zaškoľovacom“ období pôsobiť nečinne, čo bude živná pôda pre ostrú kritiku z radov AfD.

Navyše, liberáli a Zelení nemajú veľa spoločného. Liberáli sú napríklad tradičnými obhajcami výrobcov a podporujú informatizáciu spoločnosti najmä z perspektívy technologických možností. V oblasti migračnej politiky vedú tvrdý kurz. Zelení chcú zase presadiť ekologickú prestavbu spoločnosti a využiť digitálne technológie na integrovanie hendikepovaných a sociálne slabých.

Okrem toho sú veľmi otvorení voči migrantom. Reprezentanti obidvoch strán však majú záujem o posilnenie priamej demokracie a isté „upozadenie“ kancelárky. A netreba zabudnúť, že pred voľbami nemohli kvôli výsledkom prieskumov rátať s tým, že sa dobojujú do parlamentu s takými výbornými výsledkami. Nie sú teda pripravení na prevzatie vládnej zodpovednosti.

V novom kruhu po starom

Ak by sa Merkelovej nepodarilo uviesť do života trojfarebnú koalíciu, musela by sa obrátiť na sociálnych demokratov. Problémom by však bolo, že voliči už zrejme nechcú čierno-červenú spoluprácu. Okrem toho predbežne nemožno očakávať konštruktívnu odpoveď od sociálnych demokratov preto, že sa 15. októbra uskutočnia voľby do parlamentu Dolného Saska.

Sociálni demokrati vo voľbách získali iba 20,5 percenta, čo je ich najhorší výsledok na pôde Nemeckej spolkovej republiky. Preto, že sa iba pätina voličov rozhodla pre nich, a AfD ako tretia najsilnejšia strana získala 12,6 percenta, už nemožno hovoriť o straníckej veľmoci. Na základe takéhoto výsledku treba v prvom rade vymedziť novú úlohu v nemeckom politickom spektre.

Nikto nepochybuje o tom, že sociálni demokrati by už pre dlhoročné praktické skúsenosti dokázali plynule pokračovať v známych oblastiach možnej koalície. Aj preto, že si Merkelová uvedomuje, že v tomto funkčnom období bude oveľa viac závisieť od náklonnosti partnerov, by sociálni demokrati už neboli iba v „juniorskej pozícii“.

Pre sociálnych demokratov však ide o omnoho viac, lebo si musia včas vymedziť svoje miesto oproti konzervatívcom, ktorí sa pod Merkelovej vedením stali pomerne ľavicovými, a oproti Ľavicovej strane, ktorá je nasledovníkom komunistickej strany na území bývalej NDR a vyhradila sa ako hovorca zamestnancov a sociálne slabých.