Technológovia usilujú o predĺženie ľudských životov, ale pamätajú vôbec na to, s akým cieľom? pýta sa na webe Quartz bývalý spolupracovník Facebooku, Googlu aj bývalého prezidenta Baracka Obamu Scott Hartley.
Aby bolo jasné, veda je krásna a dôležitá a uvádza našu existenciu do súvislostí. Vedecké bádanie odomyká pravdy vesmíru a hodnota titulov STEM (science, technology, engineering and mathematics – veda, technológia, inžinierstvo a matematika) je nespochybniteľná. No s tým, ako sa ľudstvo usiluje o dokonalé ovládnutie strojov, zabúda na základy toho, čo znamená byť človekom.
Nemali by sme sa báť technológií, iba našej náklonnosti k strate ľudskosti, uvádza Hartley. Automatizácia nie je ničím novým a dovoľuje nám zaoberať sa menej rutinnými činnosťami. Napriek tomu je schopnosť aplikácie vedomostí zo sveta strojov na svet ľudí – teda „mäkké zručnosti“ (soft skills) – prehliadaná. Budúce profesie však budú zamerané na ľudí viac, nie menej.
Kým sa učíme merať a triediť dáta, musíme sa tiež znovu naučiť, ako byť ľuďmi. Tu sú tri ľudské činnosti, ktoré môžu v životoch nahradiť tie mechanické.
Tou prvou je čítanie, špeciálne o dejinách ľudstva, hoci aj v podobe beletrie. Prenáša nás do iných miest a časov a núti nás vnímať svety, ktoré sú mimo nášho dosahu. Tých jedincov, ktorých desia búrlivé udalosti súčasného sveta, môže upokojiť vedomie ich opakovania. A tých, ktorí upierajú svoje myšlienky do budúcnosti, môže znalosť minulých pochybení namieriť správnym smerom.
Ďalšia takáto činnosť je manuálna tvorba. Skúste sa ponoriť do maľby pri počúvaní klasických jazzových melódií. Alebo si kúpte skicár a súpravu pasteliek, vydajte sa bez mobilu do parku a nakreslite, čo vidíte. Hartley sa v snahe odtrhnúť sa od počítača rozhodol skonštruovať vlastnými rukami gitaru. Vyžiadalo si to vyše 100 hodín obrovského sústredenia, ale výsledkom je hlboké porozumenie a nevýslovné potešenie zo zostavenia hudobného nástroja.
Strateným umením je tiež schopnosť počúvať ostatných. Ľudia si dnes pletú výlevy na twitteri so 140 znakmi s diskusiami. Zbežne preletia články na internete, aby potom mohli povedať: „Áno, čítal som o tom.“ Túto prax môže zmeniť napríklad členstvo v knižnom klube. Stretnete sa tu s ľuďmi z rôznych prostredí a budete nútení zvážiť interpretácie a názory druhých. Pokúste sa do rozhovorov vstupovať s otvorenou mysľou, viac počúvať a menej sa hádať.
Takejto otvorenosti nás môžu naučiť rozhovory s úplne cudzími ľuďmi. Niekedy na ich nadviazanie stačí niečo také jednoduché ako úsmev, ale neplánovaný moment, pri ktorom sa vystavíme neznámemu, môže preveriť naše postoje. Keď sedíme v tichosti, posudzujeme druhých a vytvárame si o nich predsudky. Keď spolu hovoríme, učíme sa otvorenosti tým, že uznáme nepresnosti v našich súdoch.
Jedného letného večera v Pensylvánii autora tohto materiálu k sebe na verandu prizval starček, veterán z druhej svetovej vojny. Spomínal na to, ako u holiča v Taliansku vymieňal cigarety za ostrihanie. Nakoniec skončili pri vojne v Afganistane a Iraku a vojenskej službe a politike. Ale namiesto toho, aby si Hartley nervózne šúchal ruky a ignoroval jeho názory, sedel a počúval.