Tradičné medovníky pozná každý Slovák. Pred Vianocami sú ich plné jarmoky, nesmú chýbať na žiadnom slávnostne prestretom stole, rozvoňajú byt a šíria slávnostnú atmosféru. Tie, ktoré dokáže vytvoriť vlastnými rukami Trenčanka Mária Muráriková, sú však malými zázrakmi a zahryznúť sa do takéhoto nádherného umeleckého diela je priam hriechom. O jej obrovskom talente niet pochýb a na jej tvorbu s úžasom vzhliada celý svet. Jej cesta k medovníkom sa pritom začala úplne nevinne – v malej dedinke na východe Slovenska – láskou k folklóru a ľudovým tradíciám.
Mária Muráriková vyrastala v dedinke Vernár pod Kráľovou hoľou. „Je to rázovitá, krásna dedinka, kde bol folklór dennodenne so mnou spätý a ja s ním. Vyrastala som pri tkáčkach, vyšívačkách, štrikovaní, teda pri všetkých ručných prácach, ktorým som sa vôbec nebránila. Nakoľko bola moja mama aj teta veľmi zručná, vždy ma brávali so sebou, vyskúšala som si tieto práce a bolo mi to sympatické, je mi to sympatické a pevne verím, že tomu zostanem verná. Nikdy som sa nebránila obliecť sa do kroja, ísť na nejaké folklórne podujatie a nikdy som neohŕňala nos ani nad tým, že je to nemoderné,“ opisuje lásku k tomu tradičnému, slovenskému, žena, ktorá svojimi ručnými výrobkami neskôr prekvapila celý svet. Už ako dieťa sa naučila ručné práce. Neskôr prišla do Trenčína, aby tu študovala na odevnej priemyslovke, kde si zdokonalila zručnosť.
„Keď prišli detičky, oplietla som ich, povyšívala im oblečenie, chodili krásne nastajlované od hlavy po päty,“ smeje sa Muráriková. Až v dospelosti sa napokon dostala od ručných prác k medovníkom. "Tie boli vždy pre mňa obrovskou výzvou, pretože doma sme nejako veľmi nezvykli piecť. Vždy keď mi medovník priniesla starká z jarmoku, nechávala som si ho, až kým sa nerozpadol. Zjesť sa nesmel. Iba som ho vždy mala pred sebou, aby som ho mohla obdivovať. Ako gazdinka v novej domácnosti som teda skúsila upiecť medovníky aj sama. Zo začiatku to bol pokus – omyl.
Foto: Pravda, Tatiana Michalková
Vyskúšala som obrovské množstvo receptov, naozaj ich boli desiatky, ale aj napriek počiatočným nezdarom ma to stále lákalo. Vravela som si, že tento medovník sa mi nevydaril, ale ten ďalší bude určite lepší. Oslovil ma materiál a aj jeho zdobenie, pretože práve pri ňom som mohla ukázať svoju výtvarnú stránku. Zo začiatku vyšlo z rúry všeličo iné, len nie medovník, tak som ho musela dokresliť, aby sa plánované srdiečko aspoň trocha podobalo," smeje sa teraz Muráriková.
Správny recept nakoniec našla v časopise
Najhoršie bolo nájsť ten správny recept na dokonalý medovník. Jeden síce pekne vyzeral, ale nevoňal, druhý krásne voňal, ale nechutil. Muráriková tak vyskúšala minimálne päťdesiat receptov, až kým našla v časopise napokon ten najlepší. Rovnako to bolo aj s polevou. Namiešať správnu konzistenciu, aby aj dobre držala na medovníku, je podľa medovnikárky hotový kumšt a mnohé z výrobkov tak zo začiatku končili v koši. Prvé medovníky tiež rozdávala susedom a známym. Bavilo ju robiť ľuďom svojimi výrobkami radosť. Vianočné medovníčky u nich doma často rozvoniavali už mesiac pred Vianocami a veľakrát sa stalo, že u Murárikovcov nezostalo jediného, všetky skončili na stoloch susedov a príbuzných.
„Keďže ma to začalo stále viac baviť a našla som sa v tej technike, prečítala som si obrovské množstvo časopisov, kníh a študovala som všetko okolo medovníkov, aby som im dala kvalitu a aby boli presne také, aké si ja prajem. Vôbec netvrdím, že mám nejaký patent na rozum a vymyslela som niečo nové. Ten správny recept som našla v časopise a iba pokračujem v tom, čo začal niekto iný, ale možno tým mojím rukopisom, tým mojím ja, sú iné,“ povedala cukrárka.
Foto: Pravda, Tatiana Michalková
Podľa nej musí medovník spĺňať tri základné atribúty. V prvom rade je to vôňa, v druhom farba a v treťom chuť. Ak sa dajú vo vyváženej miere dokopy tri tieto vlastnosti, vznikne správny produkt. Poleva zas musí mať správnu hustotu a konzistenciu, aby neopadla, vydržala a dobre sa s ňou robilo. „Raz som natrafila na jednu známu, ktorá ma zlákala na kurz medovníkov. Bola tam taká nadšená pani učiteľka z Bošáce, a ja som bola veľmi poctivá absolventka kurzu. Veľmi som hltala všetko, čo nás učila. Mám rada autority, ktoré už majú niečo odžité a tie ich obrovské skúsenosti si rada osvojím. Tam som sa začala na medovníky pozerať trošku inak, začala som ich robiť vo väčšom. Keďže záujem o ne bol, skúsila som ich rozširovať aj medzi širší okruh známych, ale nešlo o žiadny biznis, len som chcela niekomu urobiť radosť. Takto som sa dostala do spojenia so včelármi, ktorí hľadali učiteľku medových výrobkov,“ vysvetlila Muráriková. Tá si spravila kurz, získala certifikát a stala sa lektorkou medových výrobkov.
Na prvej súťaži absolútnou víťazkou
Začala s pár kurzmi a popritom učila na odevnom učilišti. Neskôr však prišiel boom a ľudia mali stále väčší záujem o kurzy pečenia medovníkov. Toto obdobie bolo veľmi náročné. Muráriková mala vtedy na krku domácnosť, tri deti, učenie na škole, kurzy a navyše ako 37-ročná začala študovať na vysokej škole. „Vtedy prišiel jeden zlomový, veľmi ťažký deň, ktorý mi zvrátil celý život na ruby a vyradil ma na jedenásť mesiacov. Mala som ťažký úraz a bola som imobilná, hrozil mi vozík a ochrnutie rúk. Všetko, čo som si dovtedy myslela, že svet je gombička, sa obrátilo a bola som skoro na dne,“ hovorí medovnikárka.
Po jedenástich mesiacoch sa rozhodla, že nebude môcť pracovať ako majsterka odborného výcviku, ale začne sa živiť svojím koníčkom. Živnosť si otvorila v roku 1999, pričom, ako sama hovorí, začiatky boli nesmierne ťažké a šesť rokov si odstála na jarmokoch. Medovníčky vyrábala cez týždeň od nevidím do nevidím a cez víkend sa išla postaviť do jarmočného stánku. „V daždi, slnku, páľave, v zime, všetkým som prešla. Ale boli to krásne roky, lebo som stretla obrovské množstvo takých istých ľudí ako ja a získala som prierez toho, čo ľudia chcú. Zažila som veľa pekných podujatí, ale aj takých, kde bola naša ručná práca nedocenená a občas sa na nás ľudia dívali aj s opovrhnutím,“ spomína na toto obdobie Muráriková. Aj keď videla, že ľudia majú veľký záujem o jej prácu, nikdy nechcela so svojimi výrobkami súťažiť. V tom čase išla na veľtrh cestovného ruchu a gastrovýstavy v Bratislave. Tam nastal zlom. Zoznámila sa s ľuďmi, ktorí súťažili a oslovili ju s tým, že by tiež mohla skúsiť súťaž. Aj keď nikdy nebola súťaživý typ a necítila potrebu s niekým sa porovnávať, napokon na prvú súťaž vo svojom živote do českého Hradca Králové šla. A výsledok ju šokoval. Vyhrala zlatú medailu nielen vo svojej kategórii cukrárskej artistike.
„Povedali moje meno, čo som vôbec nechápala, a bola som ocenená zlatou medailou. Nejako som to rozdýchala, podujatie sa už končilo a oni vravia, že vzhľadom na to, že všetky diela boli výnimočné, udelili ešte špeciálnu cenu a tou je absolútny víťaz súťaže s najväčším počtom bodov. Keď povedali moje meno, ani som nemohla vstať, bol to šok,“ hovorí Muráriková, ktorá svoje dielo vôbec nepovažovala za dokonalé. Odvtedy sa zúčastňovala na olympiádach, ktoré bývajú štyrikrát do roka, a na svetových pohároch, ktoré sa konajú dvakrát ročne. Jej diela tak spoznali aj ľudia vo svete. „Hneď na prvom podujatí, to bol svetový pohár v Luxembursku v roku 2006, bolo 35 krajín sveta. Prvýkrát som šla do sveta a mala som naozaj malú dušičku. Keď ale zahrali slovenskú hymnu a povedali moje meno, vtedy môže byť akýkoľvek človek otrlý a pevný, slza sa skotúľa,“ povedala Muráriková. Dosiaľ získala na súťažiach 11 zlatých medailí. Ani raz neodišla zo súťaže bez ocenenia.
Foto: Pravda, Tatiana Michalková
Kvôli medovníkom denne študuje
Muráriková vraví, že medovníky nie sú iba o príprave cesta či polevy, ale najmä o štúdiu. Čokoľvek, čo ide stvárniť, musí si najprv dôkladne naštudovať. Naposledy stvárnila Prešov, kde vybrala štyri historické poklady mesta aj s erbom. „Jedna organizácia ma oslovila, aby som vyrobila niečo pre Prešov, lebo mesto má 770. výročie prvej písomnej zmienky. Spravila som koláž, bol to veľký obraz o rozmere 110 krát 100 centimetrov. Obraz má štyri sekcie, kde sú znázornené významné historické objekty v meste ako konkatedrála, Rákociho palác, Bosákova banka a Neptúnova fontána. Tam som sa najviac zaoberala detailmi, najväčší dôraz som kládla na obsah,“ vysvetlila Muráriková. Najväčšie medovníkové dielo bolo tiež z Prešova. Vytvorila 142 centimetrov vysokú konkatedrálu mesta, jej výroba bola náročná práve tým, aká bola vysoká. Ďalšie diela sú však výnimočné aj doslova mravčím dozdobovaním. Taká bola aj Solivarská čipka, kde sú detaily tak precízne vytvorené, že je len ťažké uveriť tomu, že ide o medovník. Dnes medovnikárka tvorí na objednávku a jej výrobky si objednávajú aj ľudia do zahraničia, naposledy putoval unikátny medovník zo Slovenska do Nemecka.