100 rokov po ruskej revolúcii: Leninov odkaz bez dedičov

07.11.2017 07:00

Okolo ruskej februárovej a októbrovej boľševickej revolúcie sa nakopilo toľko mýtov, lží a poloprávd, že dopátrať sa aspoň elementárnych istôt je nadľudská úloha aj pre skúseného historika. Dodnes vlastne nemáme presnú predstavu, čo sa vtedy v roku 1917 odohralo, a najmä, prečo sa tak stalo. Ruská verejnosť stále nevie, či má Októbrovú revolúciu roku 1917 sláviť ako začiatok novej veľkej epochy, alebo ju zatracovať ako počiatok najväčšej tragédie národa, a nielen toho ruského.

Návštevníci Moskvy majú zakázané fotografovať...
Návštevníci Moskvy majú zakázané fotografovať mumifikované telo Vladimíra Lenina v mauzoleu. V čase storočnice revolúcie však nájdu na Červenom námestí alternatívu: vynaliezavého Moskovčana v prestrojení za vodcu proletárskej revolúcie.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: SITA/AP, Pavel Golovkin

Leto 2017. Ulicami a uličkami severnej ruskej metropoly Sankt Peterburgu sa predierajú tisíce turistov z celého sveta. Po tmavo sfarbenej, ľadovo chladnej rieke Neve a jej kanáloch plávajú stovky výletných lodí. Z palúb sa ozývajú hlasy sprievodkýň, rozprávajúcich vo všetkých svetových jazykoch o histórii tohto jedinečného ruského mesta. Na Palácovom námestí okolo Alexandrovho stĺpu posedávajú a fotografujú sa skupinky mladých ľudí. Reštaurácie na Nevskom prospekte, hlavnej triede Peterburgu, ponúkajú skvelé jedlá medzinárodnej kuchyne. A všetci sa chystajú po polnoci vyraziť na nábrežie sledovať otváranie novo osvetlených peterburských mostov. V júni doznievajú biele noci.

Tak akosi to možno vyzeralo i pred sto rokmi, napriek tomu, že turistická horúčka asi vtedy ešte nebola v takej akútnej fáze. V podzemí však už klokotala revolúcia, len sa ešte nevedelo, aká bude a akú veľkú katastrofu spôsobí. Politické strany – a boli ich desiatky – sa pripravovali na januárové ústavodarné zhromaždenie, ktoré malo dať Rusku po abdikácii cára Mikuláša II. nový smer, formu a obsah.

Vládla dočasná vláda Alexandra Fiodoroviča Kerenského. Jeho spolužiak zo simbirského gymnázia Vladimír Ulianov zvaný Lenin sa v apríli vrátil z osemročnej emigrácie a v júli 1917 sa ako most wanted (najhľadanejší) burič skrýval v konšpiračných bytoch po celom Peterburgu, než spoločne s ďalším slávnym revolucionárom Gríšom Zinovievom utiekli do legendárneho exilového senníka v osade Razliv, vtedy na území Fínskeho veľkovojvodstva, hneď za ruskou hranicou.

Pravda o vlastnej minulosti

Spomínam si, ako sme sa tam vybrali v druhej polovici 80. rokov v rámci akejsi polopovinnej univerzitnej alebo komsomolskej výpravy. Vysadili nás na obrovskom parkovisku pripomínajúcom autobusové nádražie, po pätnástich minútach chôdze lesom popri nádhernom jazere sme dorazili na lúku, na ktorej sa týčil – Leninov senník. Zo skutočného sena. A vedľa ešte jeden – štylizovaný a z betónu sťaby pomník. A naproti ako obrovský hríb vyrastala zo zeme len tak bez podstavca asi metrová Leninova hlava. Túto trochu surrealistickú scénu uzatvárala budova Leninovho múzea, nízka podlhovastá presklená stavba, vzdialene odkazujúca na modernú škandinávsku architektúru.

Sprievodca nám svedomito ukázal aj peň, takzvanú zelenú pracovňu Vladimíra Iľjiča. Sprievodca nám vtedy – azda, aby sme nerobili hlúpe poznámky – taktne zamlčal, že v senníku vtedy nocovali tri osoby – Lenin, Zinoviev a dedinský chlapec Kondratij Jemelianov, syn miestneho revolucionára, ktorý obom boľševikom slúžil ako spojka.

Zinoviev i Jemelianov sa neskôr stali sami obeťami revolúcie, ktorú pomáhali rozdúchať. Grigorija Jevsejeviča Zinovieva dal Stalin zastreliť za „kontrarevolučnú činnosť“ a trockizmus v roku 1936. Kondratijovi Lenin pomohol s prijatím do Vojensko-technickej akadémie, ale Stalin ho v roku 1934 nechal zavrieť. Leninov obľúbený „chlapec“ zahynul za nejasných okolností pri pokuse o útek z tábora nútených prác v roku 1937. Ani to nám však vtedy, pred tridsiatimi rokmi, sprievodca nepovedal.

O hrôzach boľševického a neskôr stalinského teroru sa iba začínalo hovoriť a písať. Bolo to vôbec prvýkrát po krátkom období chruščovovského odmäku po Stalinovej smrti v roku 1953 a odsúdení Stalinovho kultu osobnosti.

V druhej polovici 80. rokov sa rodila Gorbačovova perestrojka, otvárali sa archívy a ľudia doslova hltali noviny, časopisy i knižky, aby sa dozvedeli pravdu o vlastnej minulosti. O tej, ktorá sa síce začala osudným 25. októbrom (7. novembrom) 1917, ale ktorej predchádzal dlhý a nesmierne zložitý vývoj skomplikovaný navyše prvou svetovou vojnou.

Nadľudská úloha

Keď som sa do Razlivu po tridsiatich rokoch vrátil, našiel som tu opustené a chátrajúce „autobusové nádražie“, oplotený senník, hlavu Lenina a zatvorené múzeum. Nikde nikoho. Ideálne miesto na uvažovanie o prevrate roku 1917.

Oplotený senník, hlava Lenina a zatvorené...
Oplotený senník, hlava Lenina a zatvorené múzeum. Pohľad na Razliv súčasnosti. Autor: saint-petersburg.com

Okolo ruskej februárovej a októbrovej boľševickej revolúcie sa nakopilo toľko mýtov, lží a poloprávd, že dopátrať sa aspoň elementárnych istôt je nadľudská úloha aj pre skúseného historika. Dodnes vlastne nemáme presnú predstavu, čo sa vtedy v roku 1917 odohralo, a najmä, prečo sa tak stalo. O nás však ani tak nejde, oveľa horšie je, že ju nemá ani súčasná ruská verejnosť.

Ako mi povedal ruský filozof Igor Čubajs, Jeľcinovo obdobie slobody a liberálnej demokracie 90. rokov bolo príliš krátke na to, aby si ľudia naozaj uvedomili, k čomu v roku 1917 došlo a aké závery by z toho mali vyvodiť pre dnešok. Pripomína to biblické podobenstvo o dverách, ktoré boli určené len pre vás, ale vy ste nimi nedokázali prejsť.

Rovnako tak ani Rusko po sto rokoch nevie, či má udalosti z októbra (novembra) 1917 sláviť ako začiatok novej veľkej epochy, alebo ho zatracovať ako počiatok najväčšej tragédie národa, a nielen toho ruského.

Faktor Lenin

Rusi majú problém, ako hodnotiť príčiny a následky revolúcií roku 2017. Toto tápanie verne odráža sociologický prieskum, ktorý na konci októbra urobil fond Verejná mienka: 28 percent opýtaných uviedlo, že Októbrová revolúcia priniesla viac úžitku ako škody, 26 percent si myslí, že to bolo opačne a 27 percent je presvedčených, že to bolo tak pol na pol. Zvrhnutie dočasnej vlády označilo za pozitívne 38 percent opýtaných a ako negatívne to vidí 31 percent. Zaujímavé je, že 39 percent opýtaných považuje Októbrovú revolúciu za zákonitý dôsledok vzniknutej situácie, zatiaľ čo 42 percent si myslí, že sa udalosti mohli vyvíjať aj inak.

Celá polovica respondentov je presvedčená, že hlavnú úlohu v prevrate zohral už spomínaný Vladimír Ulianov zvaný Lenin a že bez neho by k revolúcii nedošlo. Šéfredaktor časopisu Historik Vladimír Rudakov pripomína, že touto otázkou sa svojho času teoreticky zaoberal aj druhý muž Októbra Lev Bronstein zvaný Trockij. Dospel k záveru, že bez Lenina by udalosti nabrali iný spád. Bez neho by dezorientovaná a vnútornými spormi zmietaná strana boľševikov premárnila revolučnú šancu na mnoho rokov, možno navždy.

Podľa Trockého to bol práve „Faktor Lenin“, ktorý predurčil vývoj ruskej revolúcie a ďalej i osud celej krajiny. „Úloha osobnosti tu pred nami vystupuje v skutočne gigantickom meradle,“ napísal o Leninovi jeho najbližší spolupracovník Lev Trockij, ďalší strojca aj obeť októbrového prevratu. A tým sa opäť vraciame do Leninovho senníka v Razlive neďaleko Sankt Peterburgu. Tu na onom pni Vladimír Iľjič údajne napísal svoje prelomové dielo Štát a revolúcia, niekedy označované aj ako traktát o rozvracaní štátu alebo príručka mladého anarchoteroristu. Musím priznať, že v Razlive na sviežom vzduchu, v lesoch a medzi jazerami sa premýšľa naozaj dobre.

Premyslene a nemilosrdne

Možno súhlasiť s názorom, že Leninova úloha bola v príprave aj uskutočnení prevratu naozaj kľúčová a rovnako tak aj podstatná časť zodpovednosti a viny za nasledujúci vývoj padá na jeho lysú hlavu. Kým vlastne bol onen nevysoký človek s neeurópskymi črtami, ktorý pohol súkolesím Európy a vlastne celého sveta tak mocne, že otrasy cítime aj dnes, po sto rokoch?

Internetové stránky lenin.tilda.ws odhadujú, že ešte dnes stojí v Rusku asi 6-tisíc pomníkov Vladimírovi Iľjičovi. Jeho hlava v Razlive je jedným z nich. A okolo ich odstránenia, prípadne prenesenia na iné miesta sa vedú búrlivé diskusie. Zatiaľ víťazí názor, že Leninove sochy, busty, hlavy či iné časti tela majú zostať na svojom mieste, pretože sú súčasťou histórie.

Väčšina z nich však nepredstavuje žiadnu významnejšiu umeleckú hodnotu. Sú to diela napospol šablónovité a nepekné. Lenina môžete vidieť v každom ruskom meste aj na väčšej dedine v rôznych rozmeroch, vyhotoveniach a farbách. Nie každá dedina však mala peniaze na bronzového vodcu proletariátu, takže dodnes mnohé mestečká a dediny zdobia Leninovia z pozláteného či postriebreného betónu či iného lacného materiálu.

Jedna z najvyšších Leninových sôch stojí neďaleko centra jadrového výskumu v Dubne, majestátna a celkom osamotená na brehu Ivaňkovskej priehrady. Nikto k nej nechodí, ale stojí tam dodnes a zamyslene hľadí do vĺn. Predsa nie sme takí barbarskí ako Ukrajinci, hovoria Rusi. Na Ukrajine totiž po oranžovej revolúcii došlo k takzvanému Leninopádu, teda živelnému strhávaniu Leninových sôch. Do revolúcie ich tam bolo viac ako 5-tisíc, dnes zostala necelá pätina. Aj to je prejav úplne odlišného hodnotenia októbrového prevratu. Ten Ukrajine priniesol tuhé sovietske jarmo, hladomor, červený teror, rozkulačovanie a na 70 rokov zablokoval prirodzený politický a kultúrny vývoj.

Gorbačovova perestrojka a glasnosť síce otvorili cestu k verejnej demokratickej diskusii o povahe októbrových udalostí, debaty sa však vtedy väčšinou končili spoločným záverom, že Lenin to myslel v podstate dobre a Stalin všetko pokazil. Ostatne, sám Gorbačov svojho času hlásal návrat k autentickým koreňom marxisticko-leninského učenia.

Debata pokračovala v 90. rokoch a logicky dospela aj k otázke Leninovej zodpovednosti pri formovaní sovietskeho spoločenského systému. Liberálna časť spoločnosti sa priklonila k názoru, že bez Lenina by nebolo ani Stalina a jeho tyranie. Kto aspoň zbežne nahliadol do diel Vladimíra Iľjiča, toho neprekvapí, že všetky deformácie spoločnosti, legalizované štátne násilie v podobe diktatúry proletariátu premyslel a presadzoval už samotný Lenin. A veľmi nemilosrdne.

Aktuálna výstava organizácie Memorial, ktorá sa zaoberá ľudskými právami a históriou i súčasnosťou politických represií, odhaľuje, že prvé čistky a represie sa začali prakticky okamžite po októbrovom prevrate. Prvými obeťami sa stali ruskí aristokrati, vedci, profesori vysokých škôl aj obyčajní ľudia.

Škrípanie uťahovaných skrutiek

Vladimír Ulianov bol vnútorne rozporuplným človekom. Revolučný romantik, utopista a zároveň nesmierne cynický pragmatik. Bojovník proti štátu a zároveň zástanca toho najtvrdšieho štátneho vládnutia a zoštátnenia všetkých výrobných prostriedkov. Militantný ateista, ktorého učenie sa stalo novou vierou. Odporca cárskej totality v podobe samoderžavia, ktorú nahradil totalitou stokrát horšou. Obeť cárskeho policajného prenasledovania, ktorá vytvorila špicľovský a udavačský systém, proti ktorému bola cárska tajná polícia len detskou škôlkou.

S Leninovou osobou a jej odkazom si ruská spoločnosť dodnes nevie rady. Horšie však je, že sa Rusi podľa prieskumov spoločnosti Levada Center začínajú prikláňať k Stalinovi, ktorého takmer polovica opýtaných považuje za veľkého štátnika a geniálneho manažéra. Stalin podľa tejto časti ruskej spoločnosti dokázal industrializovať krajinu a zaviesť poriadok. A že boli prechmaty? To sa predsa pri takej dejinnej úlohe stáva.

Prvá svetová vojna a neskôr Lenin a Stalin zasiali v ľuďoch predstavu, že ľudský život v Rusku nemá veľkú cenu. A milióny mŕtvych vo väzniciach alebo táboroch GULAG? To sú len vedľajšie straty na ceste k lepším zajtrajškom. V Rusku niet rodiny, ktorá by pri politických represiách neprišla o jedného alebo aj viacerých členov. Rusi dnes napriek tomu čoraz hlasnejšie znovu volajú po vláde silnej ruky, ktorú už v podstate majú. Škrípanie uťahovaných skrutiek znie odvšadiaľ. Liberálne vlády v 90. rokoch nielen že nedokázali dotiahnuť očistu historického vedomia do konca, ale nemali dosť času ani na to, aby rozloženú a dezorientovanú spoločnosť poskladali do nového a pevnejšieho tvaru.

A tak sa Rusko dodnes pohybuje na vratkých nohách, ktoré vzišli z Októbra 1917. Jedno ponaučenie si však Rusi predsa len vzali. Väčšina spoločnosti odmieta revolúciu v akejkoľvek podobe.

Martin Dorazín (1968)

Od roku 2013 je stálym spravodajcom Českého rozhlasu v Ruskej federácii a krajinách Spoločenstva nezávislých štátov. Predtým pôsobil ako stály spravodajca v Poľsku a dlhoročný osobitný spravodajca na Balkáne, v Líbyi a na Blízkom východe. Na konci 90. rokov bol spravodajcom Českej televízie v Rusku. Nositeľ Ceny Karla Havlíčka Borovského, ceny Karola Kyncla a chorvátskeho vyznamenania Zlaté pero. Narodil sa roku 1968 vo Valašskom Meziříčí, v roku 1990 absolvoval štúdium na Leningradskej univerzite (dnes Sankt-Peterburská štátna univerzita). Od roku 1991 bol zamestnaný v Československom a neskôr Českom rozhlase s výnimkou rokov 1998–2004, keď bol zamestnancom Českej televízie.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#VOSR #Lenin
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk