Vydali by ste sa v noci na cestu po zľadovatenej hladine mora – potme a potichu, aby vás nezačuli pohraničné stráže – za cieľom, ktorý je vzdialený 50 kilometrov? Aj keď to bolo veľmi nebezpečné, našli sa ľudia, ktorí to riziko podstúpili.
Možností, ako sa ilegálne dostať z NDR, bolo totiž čoraz menej. Až do augusta 1961 utekali východní Nemci na Západ doslova v húfoch. Od vzniku štátu v roku 1949 až po postavenie Berlínskeho múru emigrovalo z NDR vyše 3,1 milióna ľudí. Viac ako polovici z nich sa to podarilo cez západný Berlín.
Potom však komunisti východný a západný Berlín rozdelili múrom a úteky boli čoraz ťažšie. Odvážlivci to skúšali, kde sa dalo, no často za to zaplatili životom. Veď len za štyri mesiace od vybudovania múru zastrelili stráže na hraniciach NDR asi 50 ľudí.
Trúby na ľadoborce
V zime 1962 poskytlo nečakanú príležitosť počasie. Baltské more bolo toho roku chladné, dokonca i v letných mesiacoch teplota vody neprekračovala 16 stupňov Celzia. V novembri sa na hladine objavili prvé ľadové kryhy, a keď 19. decembra zaduli polárne vetry z Arktídy, more začalo pomaly zamŕzať.
Pred Vianocami 1962 sa na jeho povrchu napokon vytvorila súvislá vrstva ľadu. Na pobreží južného Dánska a severnej NDR „zamrzol“ život. Ani najvyššie denné teploty nepresiahli päť stupňov pod nulou a námorné lode zostali uviaznuté v prístavoch.
Nebolo to prvý raz, čo Baltské more kompletne zamrzlo. Podobná situácia nastala i v zime 1928/1929 a potom počas nesmierne chladného obdobia na prelome rokov 1946/1947, keď sa teplota prepadla až na mínus 32 stupňov. Deti sa vtedy na stuhnutú hladinu chodili sánkovať a korčuľovať, väčšinou si však nikto netrúfal zájsť ďalej ako niekoľko sto metrov od brehu.
Tentoraz to bolo inak. Zatiaľ čo rybári a obchodníci, ktorí more využívali na prepravu tovaru, boli z nevľúdneho počasia zúfalí, iní sa tajne radovali. Otvorila sa im totiž nová, aj keď veľmi riskantná cesta na Západ. More medzi Dánskom a NDR bolo široké asi len 50 kilometrov. Čo tak využiť ho ako zamrznutý most k vytúženej slobode?
Povedali si to aj hudobníci z ľudového divadla vo východonemeckom Rostocku. Na cestu po ľadových kryhách vyrazili za tmy. So sebou si zobrali dychové nástroje, ktoré im mali pomôcť. Plánovali prejsť potichu do vzdialenosti zhruba 20 kilometrov od pobrežia, kde ešte mohli naraziť na pohraničné stráže, no keby potom uvideli nejakú zahraničnú loď, trúbením svojich nástrojov si chceli privolať pomoc.
Tento zámer im naozaj vyšiel. Ventily na trúbkach síce trocha primrzli, no našiel ich ľadoborec, ktorý ich zachránil.
S bicyklami na more
Ešte s odvážnejším plánom prišli dva mladé páry, ktorých príbeh nedávno opísal nemecký denník Die Welt. Na strážené pobrežie NDR sa vybrali za tmy s obyčajnými bicyklami. Pomocou šikovnej drôtenej konštrukcie a posteľných plachiet si ich zamaskovali na bielo, aby ich medzi kryhami nebolo vidieť.
Ani dátum úteku si nevybrali náhodne – cestu podnikli 24. decembra 1962. Predpokladali, že na Štedrý večer bude v službe menej pohraničníkov a nebudú takí ostražití ako inokedy. Štyria sprisahanci – mladí muži a ich priateľky – vysadli odvážne na bicykle a šliapli na pedále, aby sa čo najrýchlejšie dostali na druhú stranu mora – na dánsky ostrov Falster.
Spočiatku všetko prebiehalo dobre. Brehy ich socialistickej vlasti pomaly zmizli v diaľke, no ich strach z odhalenia bol i potom veľký. Postupovali bez svetla, a tak ani nezbadali, že sa asi v polovici cesty ocitli v pasci. Na jednom mieste sa totiž zjavila „brázda“. Zrejme tadiaľ prešiel ľadoborec, ktorý vyhĺbil priechod. Ten síce znova zamrzol, ale iba povrchne.
Keď sa na tú tenkú plochu dostali štyria utečenci, ľad sa pod nimi prelomil. Len čo sa všetci aj s bicyklami ocitli v ľadovej vode, zachvátila ich panika. Pud sebazáchovy im radil, aby pustili bicykle a radšej si zachránili život. Rovnako rozumnejšie sa zdalo plávať naspäť k južnému okraju preboreného ľadu, ktorý bol oveľa bližšie. Keby to však spravili, všetko by bolo stratené. Museli by sa vrátiť do NDR a možno by ani neprežili.
Napriek ťažkej situácii si zachovali chladnú hlavu. Bicykle nepustili z rúk, namáhavo ich vyložili na veľkú kryhu, ktorá okolo nich plávala, a držiac sa jej prebrodili sa až na druhý okraj prelomeného ľadu. Tam vyliezli z vody, vyzliekli sa, vyžmýkali si šaty, opäť sa obliekli a trasúc sa od zimy pokračovali v ceste.
Premrznutí v cieli
Mali neuveriteľné šťastie. Keď už mleli z posledného, zbadali svetlá dánskeho pobrežia. Dietrich Rohrbeck, 26-ročný študent architektúry zo západného Berlína, trávil práve Vianoce u rodiny svojej dánskej manželky, keď okolo pol jedenástej v noci niekto zaklopal na dvere ich chaty v ospalom mestečku Marielyst.
Rohrbeck šiel otvoriť a takmer spadol z nôh – vonku stáli dvaja muži a dve ženy, ktoré nemali viac ako 20 rokov. Boli do nitky premočení a premrznutí na kosť, veď bolo takmer osem stupňov pod nulou. Rohrbeckova svokra však neváhala ani minútu. Hostí rýchlo vyzliekla, pripravila im horúci kúpeľ a čaj s rumom.
Keď sa mladí utečenci upokojili a zahriali, privolali Rohrbeckovci dánsku políciu. Prišla si po nich po Vianociach a zakrátko zariadila, aby sa všetci štyria bez problémov dostali do západného Nemecka. Riskantná cesta priniesla zaslúženú odmenu.
Ako uviedol denník Die Welt, presný počet tých, ktorým sa vtedy z NDR pošťastilo ujsť po zamrznutom mori, nie je známy. Niektoré zdroje hovoria až o 200 ľuďoch, ale také množstvo je určite zveličené. Rovnako ako informácie, že takto „zbehlo“ aj 18 príslušníkov východonemeckej pohraničnej stráže.
Ako triezvy sa zdá skôr odhad, ktorý predpokladá, že v tú zimu po mori emigrovalo približne 40, väčšinou mladých ľudí.
Diera v hraničnom systéme trvala vyše dva mesiace. 5. marca 1963 priniesla tlaková níž do Baltského mora teplý vzduch a ľadová plocha sa definitívne roztopila…