Obľúbená historka z tých čias hovorí o holandskom námorníkovi, ktorý si cibuľku tulipánu pomýlil s cibuľou a zjedol ju s rybacím sendvičom. Za to ho vraj obvinili zo zločinu a uvrhli do žalára. V 30. rokoch 17. storočia mali totiž tulipány v Holandsku cenu zlata.
To, čo sa vtedy dialo, vošlo do histórie ako „tulipánová horúčka“ či „tulipánová kríza“. Z tejto kvetiny sa stala komodita, ktorej ceny ustavične rástli, lenže po 43 mesiacoch sa trh „prehrial“ a ceny tulipánov za šesť týždňov klesli až o 95 percent.
Odborníci v tom vidia predobraz toho, čo možno pozorovať i v súčasnosti – napríklad pri nehnuteľnostiach alebo virtuálnej mene bitcoin. Jednoducho, keď sa naruší rovnováha medzi dopytom a ponukou. Príbeh „tulipánovej horúčky“ však nie je taký jednoznačný, ako sa zdá.
Tri cibuľky za dom
Tulipány majú pôvod v ázijskom pohorí Ťanšan na hraniciach Kirgizska a Číny. Rástli tam nadivoko, kým sa niekoľko cibuliek v polovici 11. storočia nedostalo do Turecka. Tam ich skultivovali a začali pestovať vo veľkom.
Turci kvety milovali. Sultán Mehmed II. mal v 15. storočí napríklad až 12 záhrad, o ktoré sa staralo 920 záhradníkov. Turci dali tulipánu i meno – podľa turbanu, ktorý im pripomínal kvet tejto uctievanej rastliny.
V 16. storočí priviezli námorníci tulipány do Holandska, kde si tiež získali veľkú obľubu. Tamojší záhradníci navyše zistili, že pestovanie tulipánov dokážu urýchliť. Pôvodne sa totiž šírili ich semená a trvalo sedem až 12 rokov, kým z nich vyrástli cibuľky a rozkvitli kvety.
Holanďania prišli na to, že aj samotné cibuľky tulipánu dokážu v čase pokoja – od jesene do jari – vytvoriť akési dcérske cibuľky, ktoré už nasledujúcu sezónu rozkvitnú.
Vďaka tomu sa tulipány rýchlo rozširovali, vznikali nové druhy a tie, ktoré boli vzácne, lebo ich bolo málo, naberali na hodnote. Paradoxom je, že sa tak cenili aj kvety, výnimočné svojím zafarbením, o ktorých dnes vieme, že boli vlastne choré – napadnuté vírusom.
Spočiatku bolo obchodovanie s tulipánmi len výsadou niekoľkých zberateľov, milovníkov kvetov, ktorí to brali ako záľubu. Už vtedy sa však niektoré zriedkavé druhy predávali za horibilné sumy. Cibuľka najslávnejšej sorty Semper Augustus – tulipánu s bielo-červenými lupienkami ponášajúcimi sa na plamene – mala v roku 1630 hodnotu asi 2 000 guldenov. To bola suma, akú si holandský tesár zarobil za osem rokov driny.
Keď sa cena tulipánov z roka na rok zvyšovala, začali sa o tento tovar zaujímať aj obchodníci. Zavetrili možnosť ľahkého zisku. V júni 1633 napokon v prístavnom meste Hoorn prvý raz predali dom za tri cibuľky tohto kvetu. Tulipánový ošiaľ sa začal…
Tulipánová horúčka
Či už za tým bola móda, snobizmus, túžba po bohatstve alebo jednoducho davová psychóza, z tulipánov sa postupne stala jedna z najcennejších komodít v Holandsku. Ako už v roku 1841 napísal škótsky novinár Charles Mackay, „horúčka“ zachvátila celú spoločnosť.
Do kšeftovania s tulipánmi sa zapojili nielen vyššie vrstvy obyvateľstva, obchodníci a špekulanti, ale aj remeselníci a sedliaci. Bohatší kupovali veľké množstvo, iní len jednu či dve-tri cibuľky. Pripadalo im to ako dobrá investícia, lebo ceny tulipánov každú sezónu stúpali. Ak ich aj draho kúpili, o nejaký čas ich ešte drahšie predali.
V roku 1635 sa napríklad za 100-tisíc guldenov dalo kúpiť asi 40 cibuliek tulipánov. Len na porovnanie: tona masla stála približne sto a dobre vykŕmená ošípaná zhruba 30 guldenov, pričom zručný robotník zarobil 150 až 350 guldenov ročne.
Podľa prepočtov mal vtedy gulden asi takú hodnotu ako dnešných 11–12 eur. To znamená, že šlo o podobné obchody, ako keby sa teraz cibuľka tulipánu predávala za 30-tisíc eur.
Je zaujímavé, že ľudia ľahkovážne investovali do cibuliek, ktoré nakupovali bez toho, aby si mohli byť istí, či im naozaj prinesie to, čo chcú. Keďže trh zaplavili rôzne druhy tulipánov, začali pravidelne vychádzať aj akési katalógy s aktuálnou ponukou a vývojom cien.
Zo začiatku sa obchodovalo iba počas sezóny, teda od júna do septembra, ale tlak na trhu tak narastal, že sa od jesene 1635 tulipány napokon predávali celoročne. Zašlo to tak ďaleko, že sa už neobchodovalo iba s ich cibuľkami, ale vydávali sa i cenné papiere. Zákazníci zaplatili len časť sumy a zvyšok uhradili, keď sa tovar odovzdal.
Neskôr sa cibuľky tulipánov dokonca predávali podľa hmotnosti – podobne ako pri zlate bola základnou jednotkou unca. Jedna obyčajná, 250 uncí vážiaca cibuľka mala v roku 1636 podľa druhu cenu päť až 2 500 guldenov.
Prasknutá bublina
Problémom bolo, že zatiaľ čo obchodovanie so zlatom, striebrom alebo ďalšími významnými komoditami podliehalo prísnej kontrole amsterdamskej burzy, pre tulipány to neplatilo. Tie sa predávali na novovytvorenom trhu, kde bolo podnikanie oveľa riskantnejšie.
Bolo jasné, že ceny týchto kvetov nemožno zdvíhať donekonečna. Veď jeden vzácny tulipán Gouda predali za takmer 3 750 guldenov, čo sa vyrovnalo hodnote libry zlata, a tulipán druhu Viceroy dosiahol dokonca hodnotu piatich domov. Absurdné? V tom čase sa to nezdalo.
A potom to prišlo. Začiatkom februára 1637 prestali ceny tulipánov rásť. Vlastníkov to znepokojilo, a tak sa ich začali rýchlo zbavovať. Na trhu vypukla panika a 5. februára 1637 bol s obchodovaním koniec.
Odrazu sa nenašiel nikto, kto by mal o tulipány záujem. Nebolo kupcov a hodnota predtým takej cennej komodity závratne rýchlo klesala. Mnohí, čo mali ešte pred pár dňami rozprávkové bohatstvo, prišli o všetko.
Zo zmeniek, ktoré sa na jar mali splatiť, sa stali bezcenné zdrapy papiera, uzavreté dohody nik nedodržiaval. Holandská vláda sa do toho nechcela miešať, a tak nechala na jednotlivých mestách, aby situáciu riešili. Niektoré mestské rady sa rozhodli vyhlásiť staršie zmluvy za neplatné a odpustiť časti narobených dlhov. Zmätku však nezabránili.
Holandská vláda nakoniec v apríli 1637 nariadila, aby sa s tulipánmi mohlo obchodovať už len v hotovosti, nie zmenkami, a tento tovar nemohol už slúžiť ani ako záloha na pôžičky.
Keď spory pokračovali, amsterdamský súd nakoniec rozhodol, že dlhy, ktoré vznikli na základe špekulácií, nie sú v súlade s právom a dlžníci ich nemusia vyrovnať.
Trest za chamtivosť?
Názory na to, aký bol skutočný dosah prasknutia spomínanej „bubliny“, sa líšia. Prakticky až donedávna sa tradovalo, že po zrútení trhu s tulipánmi nastala vážna kríza, ktorá postihla celú spoločnosť v Holandsku a zruinovala desaťtisíce obyvateľov.
Niektorí odborníci však spochybňujú, že „tulipánová horúčka“ naozaj mala také katastrofálne následky. Jedným z nich je napríklad Anne Goldgarová, profesorka histórie na King’s College v Londýne, ktorá celú udalosť skúmala a napísala o nej knihu.
„Vždy som žartovala, že tá kniha by sa mala volať Tulipánová mánia: Nudnejšia než ste si mysleli,“ citoval jej slová americký portál Smithsonian.com. „Ľudia sa preto tak zaujímajú o túto udalosť, lebo si myslia, že sa z toho môžu poučiť. Nemyslím si, že je to ten prípad.“
Podľa historičky sa obchodovaniu s tulipánmi vôbec nevenovalo toľko ľudí, ako sa všeobecne predpokladá. Bola to vraj iba úzka skupina obchodníkov a zámožnejších remeselníkov. Ako Goldgarová priznáva, je pravda, že sa tulipány predávali za astronomické ceny a trh s nimi sa jedného dňa zosypal. Následky však údajne neboli také hrozné.
Historička, ktorá prezrela holandské archívy, tvrdí, že sa jej podarilo identifikovať veľa prominentných kupcov a predajcov, no našla len necelého pol tucta z nich, ktorí sa v tom čase dostali do finančných problémov – a ani to vraj nie je isté, či bolo na vine ich obchodovanie s tulipánmi.
„Nedokázala som nájsť nikoho, kto by zbankrotoval. Keby vtedy naozaj prebehla hromadná deštrukcia ekonomiky, ako to tvrdí mýtus, museli by sa s tým vyrovnávať oveľa horšie,“ zdôvodnila profesorka.
Prečo sa však potom celé stáročia rozprávalo o ťažkých následkoch „tulipánovej krízy“? Podľa Goldgarovej za to môže dobová propaganda a následne plagiátorstvo – keď ostatní autori len odpisovali to, čo sa o „tulipánovej horúčke“ uvádzalo predtým.
Historička je presvedčená, že legenda o ťažkých následkoch tejto krízy pochádza z vtedajších propagandistických pamfletov holandských kalvínov, ktorí na tomto príklade chceli ukázať, že chamtivosť a túžba po konzume vedie k rozkladu spoločnosti.
Ako Goldgarová pripomína, dnes už síce nikto neverí, že na hriešnych ľudí Boh zošle mor, ako tomu verili v 17. storočí, no niektoré myšlienky pretrvávajú dodnes. Napríklad, že trest postihne tých, čo zašli priďaleko: „Stále to počujete: Pýcha predchádza pád.“