Dnes sú v oficiálnych štatistikách zahrnuté len osoby mladšie ako 39 rokov. Podľa poslednej vládnej štúdie na túto tému z roku 2016 sa však počet ľudí odrezávajúcich sa od spoločnosti odhaduje na pol milióna. Aby úrady lepšie obsiahli rozsah tohto problému, rozhodli sa tento rok realizovať prvé celoštátne vyšetrovanie týkajúce sahikikomori vo veku od 40 do 59 rokov.
Pán Ikeida patrí do kategórie hikikomori, ktorá označuje osobu, ktorá viac ako pol roka zostala zavretá doma, nechodila do školy alebo do zamestnania a neudržiava kontakt s nikým, ani s členmi vlastnej rodiny.
Čas izolácie je čoraz dlhší. Podľa štúdie z roku 2016 viac ako tretina opýtaných osôb uvádzala, že sa uzavrela pred spoločnosťou na dlhšie ako sedem rokov, zatiaľ čo v roku 2009 to bolo len 16,9 percenta.
Pán Ikeida je absolventom prestížnej Tokijskej univerzity a v 80. rokoch, v období ekonomického rastu, pracoval pre niekoľko veľkých firiem. „Šiel som na dobrú univerzitu, ako si priali rodičia, snažil som sa prispôsobiť spoločnosti,“ zveruje sa. „Keď som však dostal ponuky na prácu, uvedomil som si, že sa budem musieť celý život prispôsobovať, a bol som zúfalý. Nemohol som nosiť oblek. Mal som pocit, že moje srdce je zlomené,“ hovorí. Neschopný zniesť tento tlak rozhodol sa zatvoriť vo svojej izbe. Už tak žije tridsať rokov.
Prečo sa človek stáva hikikomori? Tento jav zostáva málo zrozumiteľný, ale štúdie uvádzajú, že sa tak deje v dôsledku zlých vzťahov na škole alebo v zamestnaní alebo v dôsledku toho, že človek nenašiel prácu.
„Vieme len, že títo ľudia boli týraní alebo šikanovaní alebo mali problémy vo vzťahoch v zamestnaní,“ hovorí psychologička Kayo Ikedová, ktorá vedie poradňu pre rodičov.
Pán Ikeida trávi väčšinu dní pri počítači, kde rediguje blog a píše články o svojej situácii. Opisuje, ako ho matka bila, keď nebol dosť usilovný v štúdiu a vyvíjala na neho silný psychický tlak. Nestýka sa so svojou rodinou, ale mnoho hikikomori zostáva u rodičov, a tým ich dostávajú do problematickej situácie tak z hľadiska finančného, ako aj emočného.
„Rodiny hikikomori pociťujú veľkú hanbu. Skrývajú svoju situáciu a izolujú sa, nie sú schopné požiadať o pomoc,“ uvádza psychologička Rika Uedová, ktorá pracuje pre združenie rodičov. „Myslím, že také okolnosti prispievajú k ďalšiemu uzatváraniu sa pred spoločnosťou,“ dodáva.
Pán Ikeida žije zo sociálnej podpory a z písania článkov. Trpí depresiou a zúfalo si praje dostať sa zo svojej situácie. V minulosti požiadal rodičov, aby ho odviedli k psychiatrovi, ale tí to odmietli. „Chcem, aby spoločnosť pochopila, že nie sme blázni,“ povzdychne si. Najväčší strach má z toho, že zomrie osamelý. To je ďalší problém označovaný v starnúcom Japonsku ako kodokuši. „Nechcem tak zomrieť. Nechcem, aby ma našli v rozklade. Možno by som mal požiadať o viac návštev zdravotníckych služieb. Zároveň si to ale neprajem,“ hovorí.