Foto: Robert Hüttner, Pravda
Nevedomosť je sila. Touto vetou George Orwell ešte v roku 1949 vysvetlil, prečo sme my ľudia takí zraniteľní. Prečo tak ľahko uveríme. Stačí pár kvetnatých slov, pár „nepopierateľných dôkazov“… Stačí postupne utopiť vlastné chyby v nedostatkoch konkurencie. Prifarbiť, zhyperbolizovať a zrazu nezáleží na tom, že ten človek spochybňuje holokaust. Odrazu je úplne jedno, že tá osoba sa otvorene hlási k neonacizmu.
V dobe, keď sa extrémistické prejavy a myšlienky plné xenofóbie a rasizmu šíria nezastaviteľnou rýchlosťou, je nesmierne dôležité nezabúdať na minulosť. Práve ona totiž pripomína, čo z prejavov extrémizmu môže vzrásť. Koľko životov bolo navždy stratených len kvôli ľudskej nenávisti? Koľko ľudských práv bolo pošliapaných, akoby vôbec nič neznamenali?
Jedno z práv, ktoré bolo extrémistami porušované predtým a je porušované i teraz, je právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti. Toto právo je jedno z prvých, ktoré extrémista hodí do smetného koša. Zdehonestuje osobu, zavesí na ňu všetky možné negatívne prívlastky, ktoré nájde, a spraví z nej svojho najväčšieho nepriateľa. Koniec koncov každá doba extrémizmu mala svojho nepriateľa.
Keď už je teda stanovený nepriateľ, začínajú extrémisti surovo útočiť na ďalšie ľudské práva a slobody. Jedným z nich je aj právo na osobnú bezpečnosť. Koľkokrát sa stalo, že extrémisti bez pomyslenia napadli človeka? Koľkokrát ohrozovala netolerancia extrémistov nielen osobnú bezpečnosť, ale už aj život samotný? Slová a urážky sa vtedy menia na údery a fyzické násilie. A tak končí aj také dôležité právo, akým je právo na život, zabudnuté kdesi v transporte pošliapaných a ponížených ľudských slobôd, nechané napospas smrti.
Čo extrémizmus popiera, je princíp, že ľudské práva patria každému. Kategorizuje, škatuľkuje, zvýhodňuje a dosádza isté skupiny nad ostatné. Diskriminuje a neznáša. Či už ide o neznášanlivosť rasovú, náboženskú, či národnostnú, každá z nich nakoniec vedie k diskriminácii a k poníženiu ľudskej dôstojnosti. I tu sa nevedomosť prejavuje ako sila. Práve z nej sa rodia predsudky. Ona dáva život stereotypom, na ktorých sa nenávisť priživuje. Ale proti nevedomosti, ktorá toto všetko spôsobuje, bojovať vieme.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
O prevencii nárastu extrémizmu sa rozpráva často. Hovorí o nej prezident, poslanci v Národnej rade i verejná ochrankyňa práv. Práve ona, ombudsmanka, na túto tému reaguje okrem iného aj oslovením študentov počas Olympiády ľudských práv. Keďže extrémizmus narastá najmä na stredných školách, myslím si, že tento krok je správny. Odkiaľ dostať lepší ohlas ako z prostredia, kde tento nárast prebieha?
Osobne vnímam problém extrémizmu ani nie tak v počte hodín, ktoré sú tejto téme venované na hodinách dejepisu alebo občianskej výchovy, ale v ich prevedení. Ja som mala šťastie na učiteľky, ktoré túto tému vedeli podať pútavo, zaujímavo a jasne. Na mnohých školách také šťastie nemajú. Učiteľ len prednesie učivo, študenti si zapíšu poznámky a dohodnú si termín testu. Doslova sa nabifľujú pojmy (dovolím si tvrdiť, že pri mnohých ani to nie je istota), napíšu test a o týždeň nevedia, že na Slovensku platil Židovský kódex. To, že učivu neporozumeli, netrápi ani ich, ani učiteľa.
Preto by som navrhla oslovenie ministerstva školstva, no nie s požiadavkou nasúkať do osnov ešte viac hodín či učiva. Moja predstava ochrany proti extrémizmu a proti porušovaniu ľudských práv by spočívala v boji proti nevedomosti. Študenti stredných škôl by mali reálne pochopiť, čo sa stalo a prečo demokratická spoločnosť extrémizmus odmieta. Mali by pochopiť, aké dôsledky môže prítomnosť extrémizmu mať. Ak má žiak niečomu porozumieť, ak v ňom chceme vzbudiť záujem o danú tému, nemala by byť vnucovaná dátumami a testami. Tieto hodiny by mali byť vedené formou diskusie a vyjadrenia názoru. Vtedy sa dozvieme, prečo sa mladí utiekajú k extrémizmu. Nie z tabuliek a čísel, ktoré tento alarmujúci nárast vyjadrujú.
My mladí sme totiž viac ohrození hrozbou manipulácie ako starší. Či už ide o manipuláciu davom, alebo médiami, mladý človek, ktorý si svoje názory ešte len vytvára, je v tomto ohľade veľmi zraniteľný. Nie nadarmo som spomenula vetu z knihy Georgea Orwella: „Nevedomosť je sila.“ Túto nevedomosť extrémisti využívajú.
Najlepším príkladom sú pravdepodobne sociálne siete, ktoré sa pre mladých stali druhým domovom. Stránky extrémistov majú aj 80 000 fanúšikov a každý jeden fanúšik dokáže posúvať tieto extrémistické myšlienky ďalej a ďalej. Extrémizmus tak vie šíriť svoje chápadlá bez nejakej väčšej námahy.
Je ťažké povedať, ako by sa dala táto problematika riešiť bez toho, aby nebola obmedzená sloboda prejavu. Pravdou však ostáva, že opäť je možné posilniť študentské povedomie aj v oblasti ohrozenia a manipulácie na internete. To však vyžaduje nielen oslovenie ministerstva školstva, ale aj komunikáciu s učiteľmi a so samotnými žiakmi.
Extrémizmus bezprostredne ohrozuje ľudské práva. Ohrozoval ich v minulosti, ohrozuje ich dnes a určite s tým zo dňa na deň neprestane. Je to skutočnosť tejto doby. Je to však skutočnosť, ktorej ďalšie smerovanie vieme ovplyvniť.
Prevenciou, zvýšením povedomia, pochopením dôvodov, komunikáciou a vyslovením jasného NIE myšlienkam diskriminácie, netolerancie a nenávisti.
