Foto: Profimedia
V uliciach je rušno. Popri francúzskej hymne znie Internacionála. Navôkol sa to hmýri húfmi ľudí. Sú oblečení celkom bežne, akoby sa práve vracali z práce alebo zo školy. Zástupy sú však hustejšie a všetko je v pohybe. Dvíhajú ruky ako pri hlasovaní, skandujú heslá, zaplavujú ulice. Nepôsobia podráždene či zúfalo, udalosti majú skôr slávnostný ráz a vzduch je naplnený odhodlaním.
Rok 1968. V baštách priemyselného kapitalizmu to vrie. Po dvoch dekádach rastu a prosperity prepukajú v mestských centrách kultúry nepokoje. Tokio, Berkeley, New York, Rím, Miláno, Berlín. V rozvinutých krajinách sa prebúdzajú revolty voči panujúcemu poriadku, konečne tak, ako si to v 19. storočí predstavoval Karol Marx.
Paríž čaká. Prezident Charles de Gaulle je po desiatich rokoch ekonomického rastu, politickej stability a budovania medzinárodnej prestíže aj prostredníctvom dekolonizácie na vrchole moci. Opozícia je rozdelená, inštitucionalizovaná a ľahko kontrolovateľná. Kvôli modernizácii krajiny sa de Gaulle rozhodne výrazne rozšíriť univerzitné priestory bez toho, aby uvoľnil ich autoritárske štruktúry. Kampusy sa presunú aj do okrajovej oblasti Paríža – Nanterre, jedného z najhorších slumov krajiny. To sa ukáže ako chyba.
Študenti začínajú
Prostredie vyšších stredných tried, z ktorého študenti vzišli, sa v kombinácii s jednotvárnosťou univerzít a biedou rozprestierajúcou sa popri nich stalo rozbuškou. Ako predloha im slúžili študentské protesty v Berlíne a New Yorku. Burácajúce výbuchy mladých sa dostávali do kolízie s prísnym paternalizmom. V snahe zmeniť vyhliadky na ničotnú budúcnosť začínajú premýšľať nad tým, ako využiť svoje vzdelanie na ovplyvnenie sociálneho prostredia, v ktorom sa ocitli.
Podľa Élisabeth Roudinesco, historičky a priamej účastníčky májových protestov, boli univerzity skostnatené a uviaznuté v minulosti. Máj '68 poskytoval príležitosť striasť sa zlých učiteľov a objaviť nových, ktorých kurzy by nespočívali iba v opakovaní tej istej látky, ale poskytli by študentom nové spôsoby vedenia a učenia. Tieto požiadavky predznamenalo v roku 1966 vydanie kníh Slová a veci od Michela Foucaulta a Écrits Jacqua Lacana. Obe knihy na jednej strane priniesli nové čítanie dejín na základe štruktúr, na druhej strane poskytovali jednotnú teóriu humanitných vied.
Foucault ukázal, že to, čo je v rámci určitej inštitúcie či vedy možné hovoriť, je prísne kodifikované mocou. A Lacan upozornil na to, že za zdanlivo neutrálnym poznaním sa vždy ukrýva príslušnosť k určitej moci.
V rukách študentov sa tieto teórie dovolávali oslobodzujúcej praxe. Po tom, čo sa skupinke študentských agitátorov podarilo koncom apríla prepojiť revolučné príklady medzinárodných protestov s miestnymi, lokálnymi zdrojmi nespokojnosti a pritiahnuť davy nasledovateľov, rozhodol sa rektor Nanterre kampus začiatkom mája zatvoriť. Na druhý deň sa asi 300 študentov presunulo do parížskej univerzity Sorbony v Latinskej štvrti, aby tam získali podporu pre znovuotvorenie svojej školy.
Privolaná polícia sa však s pomocou poriadkových jednotiek pustila do ich zatýkania, čo vyvolalo násilný odpor okoloidúcich, ktorí ich začali zasypávať dlažobnými kockami z chodníkov a stavať zábrany. Polícia opäť reagovala slzotvorným plynom, obuškami a ďalším zatýkaním. Študentskí lídri preto na 10. máj zvolali veľký protestný pochod, ktorým žiadali otvorenie Sorbony, prepustenie študentov zadržiavaných políciou a koniec zastrašovania v Latinskej štvrti. Noc barikád sa stala v dejinách povojnového Francúzska legendou. Počet protestujúcich v meste dosiahol 40-tisíc ľudí. K najväčším konfliktom došlo z noci na ráno, keď polícia po zablokovaní trás znova zaútočila rovnakými zbraňami. Päťsto študentov zatkli, stovky okoloidúcich vrátane policajtov hospitalizovali, no sympatie verejnosti k študentom ešte väčšmi vzrástli.
Robotníci sa pridávajú
Univerzitný protest za reformu vzdelávania zaplavil celú krajinu. Ašpirácie študentov narastali a otvárali možnosti radikálnejšej zmeny, ku ktorej patrilo rozloženie autoritárskych politických štruktúr a demokratizácia spoločenských a kultúrnych inštitúcií – od vzdelávacích po mediálne a ďalšie. Nasledujúce dni boli svedkami najväčšieho divokého generálneho štrajku v dejinách Francúzska. Do ulíc na podporu študentov a stanovenie svojich vlastných požiadaviek vyšlo 10-miliónov pracujúcich. V priebehu štrajku sa mnohých fabrík – napríklad aj automobilky Renault – zmocnili zamestnanci.
Ako na danú dobu spomína politický aktivista Tariq Ali, keď sa odborárski predáci víťazoslávne vrátili z rokovaní s vládou, že vydobyli 20-percentné zvýšenie platov, robotníci odpovedali, že si to môžu nechať. Na otázku, čo teda chcú, odpovedali mnohí zvolaním: „Chceme fabriku!“ Štrajkom sa podarilo zastaviť chod celej krajiny: prestalo sa pracovať i publikovať. Nadobudnutý čas sa využíval na premýšľanie nad alternatívami. Okrem reformistických postojov sa objavovali aj myšlienky samosprávy, v ktorých rezonovali otázky ako: „Načo potrebujeme šéfov, keď si to môžeme riadiť sami?“
Na pretras sa podľa intelektuála Bernarda-Henriho Lévyho dostalo samotné vnímanie vzťahu medzi tými, ktorí riadia, a tými, ktorí sú riadení. Znova vyvstala dilema, či by sa mal tento vzťah zmeniť, či by mali tí, ktorí sú riadení, prevziať miesta tých, ktorí riadia, a pod. Táto politická otázka sa tiahla celými dejinami filozofie od Aristotela až po Heglovu dialektiku pána a raba. Počas mája '68 po prvý raz padla požiadavka na to, aby sa tento vzťah zrušil. Takýto pohľad ilustruje aj jeden z početných grafitov, ktoré sa objavovali na stenách Paríža: "Od roku 1936 som bojoval za zvýšenie platu. Môj otec predo mnou bojoval za zvýšenie platu. Teraz mám TV, chladničku a Volkswagen. Napriek tomu môj život nestál za nič. Nevyjednávajte so šéfmi. Zrušte ich.“
„Retour à la normale…“
Pre upokojenie celkovej situácie sa prezident de Gaulle po krátkom stiahnutí sa do nemeckého Baden-Badenu rozhodol vrátiť nazad do Paríža. 30. mája vo svojej dramatickej reči, vysielanej rozhlasom, postrašil poslucháčov dobre známym „strašidlom komunizmu“, ktoré sa podľa neho údajne chystalo v krajine uchopiť moc. V skutočnosti však Komunistická strana Francúzska (PCF) zanechala revolučnú cestu. Napriek miliónom podporovateľov, vlastným novinám, týždenníkom a vydavateľstvám nechcela hovoriť o revolúcii. Namiesto toho uprednostňovala špecifickú francúzsku cestu k socializmu prostredníctvom reformistického hnutia, ktoré by vo voľbách spojilo všetky ľavicové organizácie.
Foto: Profimedia
PCF síce prešla destalinizáciou a otvorila sa vnútornej kritike, napríklad zo strany spisovateľa Louisa Aragona či filozofa Louisa Althussera, no politicky ostala sociálno-demokratická. Althusser stranu označil za „teoreticky humanistickú“, pretože pod pozlátkom humanizmu naďalej ukrývala nevyriešené triedne rozpory a myšlienky Stalinovej éry. Hlásať humanistické ideály totiž ešte neznamená vyriešiť reálne pomery každodenného života, brániace naplneniu ľudského potenciálu.
Keďže PCF nebola revolučná a bála sa občianskej vojny, pristúpila na de Gaullov návrh, ktorým chcel ukončiť štrajky, rozpustiť národné zhromaždenie a usporiadať nové voľby. Verila totiž, že by ich mohla vyhrať, keďže v roku 1967 mala víťazstvo na dosah.
Stranu zároveň s de Gaullom spájalo víťazstvo nad fašizmom. Keď počas druhej svetovej vojny participoval na hnutí odporu, jeho krídlo kolaborovalo s komunistickou stranou. Po vojne sa pre mnohých jeho podporovatelia – gaullisti – stali prijateľnejšou verziou vládnucej triedy. Prezident pred novými voľbami ešte pohrozil povolaním armády, ktorá by v prípade, ak sa nestiahnu sily „zastrašovania“ a „teroru“, zabezpečila poriadok. I keď štrajky a študentské demonštrácie prebiehali aj v júni, hnutie postupne stratilo svoj hnací pohon a de Gaullova strana zaznamenala výrazné víťazstvo. O 10 mesiacov nato však skončila aj generálova kariéra, keď zlyhal jeho pokus o reformu riadenia štátu. Vo voľbách roku 1969, nasledujúcich po odchode generála de Gaulla, bola ľavica porazená. Duch roku '68 však prenikol do francúzskej spoločnosti a stal sa jej súčasťou.
Teória a masové demonštrácie
Podľa časti ľavice sa odkaz 60. rokov prepojil so súčasným kapitalistickým myslením a pomohol ho ospravedlniť. Pravica si zas myslí, že máj 1968 bol príčinou rozpadu hierarchie, autority, rodiny a vzdelania – slovom, podkopal či zničil francúzsku veľkoleposť. Čo sa teda vlastne udialo?
Medzi početnými revolučnými sloganmi ako „Barikády blokujú ulice, no otvárajú cestu“ či ironickými „Buď mladý a drž hubu!“ sa objavila aj veta „Štruktúry nepochodujú ulicami“. Poukazovala na názor časti protestujúcich, že početné študentské a robotnícke demonštrácie nemožno vysvetliť analýzou spoločenských či jazykových štruktúr. Táto univerzitná teória bola pre niektorých naďalej priveľmi odtrhnutá od dynamiky reálneho diania. Aj z toho dôvodu považujú niektorí historici rok 1968 za dátum oddeľujúci štrukturalizmus od postštrukturalizmu, teórie, ktorá je premenlivejšia a náchylnejšia na politické zásahy.
Odpoveďou francúzskeho psychoanalytika Jacqua Lacana bolo, že práve k tomu došlo: štrajkujúci, nespokojní so vtedajšími pomermi, vyšli do ulíc a táto udalosť spôsobila (štrukturálnu) premenu sociálnych základov modernej Európy. Centralizované štruktúry výrobného procesu nahradili nové, sieťové formy organizácie, založené na iniciatíve zamestnancov a pracovnej autonómii. Došlo k posunu od hierarchického riadenia, vychádzajúceho z pyramídy moci, k horizontálnej prepojenosti nezávislých participantov, ktorí svoju prácu organizujú v tímoch alebo projektoch.
Iniciatívu prebrali zamestnanci orientovaní na spokojnosť zákazníka, mobilizovaní víziou svojho lídra. Ako poznamenáva Slavoj Žižek, tento nový, uvedomelejší druh kapitalizmu si s nadšením privlastnil rovnostársku a antihierarchickú rétoriku roku '68 a začal sa prezentovať ako úspešná libertariánska revolta proti utlačovateľským organizáciám tak korporátneho kapitalizmu, ako aj reálne jestvujúceho socializmu.
Protest roku 1968 sa zameral na tri piliere kapitalizmu: fabrika, škola a rodina. Namiesto celkovej či radikálnej zmeny sa všetky tri domény podrobili formálnej transformácii. Vyplnil sa teda opak hesla „Žiadna nová fasáda, krovy sú prehnité“ (Pas de replâtrage, la structure est pourrie). Namiesto prevzatia fabrík do správy pracujúcich sa práca stále viac a viac outsourcovala do rozvíjajúceho sa sveta, prípadne sa reorganizovala podľa nehierarchizovanej a interaktívnej tímovej práce. Pracujúci sa v takej situácii síce podieľajú viac na pracovnom procese, no len dovtedy, pokiaľ sú dôležití ako jeho súčasť.
V oblasti školstva začali úlohu všeobecného verejného vzdelávania so spoločným vedomostným základom vytláčať súkromné a flexibilné formy vzdelávania, zodpovedajúce momentálnej potrebe. Poznatky si tak môžu jednotlivci dopĺňať sériami školení a získavaním certifikátov a nových zručností, často bez vzájomného súvisu. V súkromnej sfére nahradili tradičnú rodinu rozličné formy sexuálnych vzťahov. Zatiaľ čo inštitút manželstva zaznamenal úpadok, vzťahy sa stali voľnejšími, no kvôli stále väčšiemu tlaku zabezpečiť sám seba nie vždy dobrovoľne.
Aká bude ďalšia revolta?
Ľavica tak prehrala práve vo chvíli, keď zvíťazila. Integrovanie niektorých liberálnych požiadaviek do praxe vzalo vietor z plachiet ďalšiemu pokroku. Rozšírenie individuálnej slobody sa využilo v prospech nových, priamejších podôb nadvlády. Dalo by sa tiež zamyslieť nad tým, či si túto povrchovú transformáciu nevyžiadal posun na hlbšej systémovej úrovni.
Ak bol moderný kapitalizmus založený predovšetkým na zisku z pracovnej sily, postmoderný kapitalizmus, ktorý prišiel po ňom, prenikol do sfér, ktoré boli dovtedy považované za domény štátu, napríklad vzdelávanie, väznice či bezpečnosť. Zisk sa už negeneruje len výrobou, stal sa permanentnou súčasťou našich životov. O to ťažšie je vystúpiť z jeho múrov a stanoviť ďalšiu cestu.
Po päťdesiatich rokoch od prepuknutia síce krátkej, no významnej ľavicovej revolty sa objavujú hnutia posúvajúce veci radikálne doprava. Nárast populizmu ťahá nielen ľud Francúzska väčšmi ku krajne pravicovým politikom typu Marine Le Pen, ako aj k radikálnej ľavici. Pre pravicové strany, ku ktorým sa ideovo radí aj bývalý prezident Sarkozy, sa máj '68 stal absurdným víťazstvom. Terajší prezident Emmanuel Macron z obáv pred prebiehajúcimi protestmi voči technokratickej reforme, ktorú spustil, zatiaľ čaká. Ak túto revoltu, v ktorej šlo a ide aj o zlepšenie podmienok na pracovisku, porovnáme s našimi pravicovými protestmi na Slovensku, bojujúcimi o lepšie podmienky pre podnikanie a individuálnu budúcnosť, je to predsa len niečo iné.
Dnes sme svedkami toho, ako sa kapitalizmus zbláznil a jeho jedinou hranicou sa stali čísla. Takáto hranica nemá konca. Napriek tomu pamätníci mája '68 vravia, že by sme sa nemali vzdávať. Ekonómia nie je jediným rozhodujúcim faktorom nášho života. Tak ako noví majstri univerzít demaskovali jazyk expertov, aj my by sme si mali viac uvedomiť, že pod nálepkou toho, čo sa vydáva za vedu, sa ukrývajú niečie mocenské záujmy. Vláda odborníkov, našťastie, nedokáže predvídať dlhodobejší vývoj, a práve preto ju môže všeličo prekvapiť.
Peter Takáč (1984)
Filozof a publicista.
Zameriava sa na problém ideológie a filozofiu Slavoja Žižeka.
Publikoval pre české Združenie pre ľavicovú teóriu SOK, poľský Political Critique, pre Nové Slovo a kultúrno-spoločenský blog Pole.
Je pravidelným spolupracovníkom denníka Pravda.