Horor, ktorý sa odohrával v Malom Trostinci, patrí k najtemnejším kapitolám hitlerovskej mašinérie. „Bol to najväčší tábor smrti na území niekdajšieho Sovietskeho zväzu. Počtom obetí zaostáva iba za Auschwitzom, Treblinkou a Majdanekom,“ upozornil server Delfi.
Prvý transport so Židmi vypravili 11. mája 1942 z Viedne. Neskôr pribudli aj deportácie židovských Čechoslovákov z Protektorátu Čechy a Morava. Miestni vidiečania, ktorí si z detstva pamätajú na transporty, vo videodokumente bieloruského ministerstva kultúry spomínajú, že vlaky prichádzali väčšinou v piatok a v každom bolo zakaždým približne tisíc Židov.
Zavlečenie do Malého Trostinca znamenalo takmer istú smrť. „Prežili len niektorí – nacistickí zločinci ich využívali na nútených prácach. Nebola to však šanca zachrániť sa. Privážali ich sem vraždiť. Mohli ich využiť a potom aj tak zabiť,“ povedal bieloruský historik Alexandr Dolgovskij pre server TUT Novosti. Nažive zostali tí, ktorým sa podarilo utiecť, keď boli nasadení na nútených prácach. Skončenia vojny sa dočkalo len 22 deportovaných.
Nacistický koncentrák v Malom Trostinci
- Nemci ho postavili na okupovanom území pri rovnomennej obci 12 kilometrov juhovýchodne od Minska.
- Založený bol koncom roku 1941 v areáli bývalého kolchozu a najprv v ňom internovali sovietskych vojnových zajatcov.
- Od jari 1942 sa v ňom začalo s masovým vraždením. Nacisti zabíjali nielen bieloruských Židov, ale aj mnohých deportovaných zo západnejšej časti Európy (vrátane z Protektorátu Čechy a Morava).
- Na jeseň 1943 esesáci spustili akciu zameranú na zahladenie stôp po zločinoch – exhumované zvyšky tiel spaľovali.
- Keď červenoarmejci začiatkom júla 1944 vkročili do tábora, zistili, že Nemci povraždili viac ako 205-tisíc ľudí.
V koncentráku vraždili hlavne Židov, nielen tých, čo prešli ďalekú cestu za popravou, ale aj miestnych z blízkeho geta v Minsku. Rad prišiel aj na bieloruských Nežidov. „V septembri 1943 nacisti obkľúčili vybrané minské ulice a zajali civilných obyvateľov,“ poznamenal Dolgovskij. Všetkých odviezli do koncentráku, aby ich zastrelili. Nie je jasné, koľko ich bolo – odhady sa pohybujú v rozpätí 300 až 1 000 obetí. Bola to pomsta za akciu bieloruských odbojárov, ktorým sa podarilo vyhodiť do vzduchu nemeckú jedáleň a pritom zabiť významného dôstojníka.
Mašinéria likvidácie fungovala tak, že deportovaných rýchlo po príchode zastrelili, prípadne udusili v pojazdných plynových komorách. Mŕtvoly hádzali do masových hrobov. „Jamy dlhé 50 metrov a hlboké 3 metre sa plnili telami obetí,“ napísala česká historička Jana Šplíchalová na webe Českého rozhlasu.
Keď nacisti vytušili, že ich sen o svetovláde sa môže rozplynúť, rozhodli sa zahladzovať stopy po otrasných vojnových zločinoch. Väzni museli exhumovať zvyšky tiel a spaľovať ich. Popravy pritom pokračovali, Nemci zabíjali deportovaných v lesíku, kde ich už nezakopávali, ale tiež menili na popol. Tieto zločiny proti ľudskosti boli tragickou súčasťou holokaustu, počas ktorého zahynulo dovedna približne až šesť miliónov Židov.
Foto: Reuters, VASILY FEDOSENKO
Do transportu smrti si nevzal ani vreckovku, dožil sa takmer sto rokov
Hanuš Münz bol jedným z mála Čechoslovákov, ktorý prežil deportáciu do Malého Trostinca. Jeho svedectvo zaznamenala videonahrávka americkej Nadácie holokaustu.
Müncha, židovského rodáka z Prahy, v decembri 1941 najprv odvliekli do geta v Terezíne a neskôr nasadili na nútené práce do bane. V auguste 1942 ho naložili do transportu, o ktorom netušil, kam smeruje. "Rýchlikové vozne boli preplnené, veľa napchatej batožiny, že sa nedalo kam posadiť.“
Vlak, ktorý stál na železničnej stanici už od rána, sa pohol až večer. "Šírili sa fámy, že možno ideme upratovať do rozstrieľaných miest.“ Keď transport zastal, všetkých surovo vyhnali von a museli odovzdať batožinu. Akúkoľvek, aj príručnú. "Ja som bol bez ničoho, lebo keď ma zobrali, nemal som ani vreckovku.“
Väzňov preložili do dobytčiakov. "Horúčava, nemali sme vodu ani jedlo. Šíril sa zápach, lebo ľudia vykonávali potrebu vo vagónoch.“ Po niekoľkých dňoch nakoniec vlak dorazil do Malého Trostinca.
Esesáci vyzvali deportovaných, aby odovzdali všetky cennosti, čo ešte mali u seba. "Varovali, že za pašovanie okamžite hrozí trest smrti.“ Prázdny kufrík na stole sa zrazu naplnil. "Ženy vyťahovali z podprseniek šperky, obrúčky, náramkové hodinky.“
Nemci sa každého pýtali, čo robí. "Intuitívne som nepovedal, že som pracoval v bani.“ Vymyslel si, že je vyučený zámočník. Klamstvo mu jednoznačne zachránilo život, lebo ho oddelili od ostatných. Spolu s ním sa postavilo bokom ešte niekoľko ďalších.
Pár hodín čakal, čo bude ďalej. Vyzvedal sa, či sa dostane ku kamarátovi z transportu. Vypočul si šokujúcu odpoveď: "Je po nich, už sú v nebi,“ prezradil jeden zajatec, čo otročil pre Nemcov. Münz nevedel pochopiť, ako by nacisti dokázali tak rýchlo zavraždiť takmer tisíc deportovaných. "Celú noc som potom nevedel zaspať, veď všetci sa viezli vo vlaku so mnou.“
Zámočnícky majster Münzovi oznámil, že bude jazdiť každý deň do neďalekého Minska. Až vtedy sa dozvedel, že sa ocitol v Bielorusku. Pohľad na bieloruskú metropolu bol katastrofický – takmer celé mesto zrovnané so zemou, zostalo stáť len niekoľko budov.
Počas nútených prác v Minsku sa Münz spoznal so slovenskými vojakmi, ktorí bojovali po boku wehrmachtu. Mnohí, čo sa museli nedobrovoľne pridať k hitlerovcom, si zaumienili, že prebehnú na druhú stranu, čo nakoniec urobili a zaradili sa k partizánom. Münza sa pýtali, či tiež zvažuje útek.
Možnosť utiecť sa naskytla, keď ho preložili do niekdajších Puškinových kasární, kde pomáhal vybudovať ústredné kúrenie, lebo areál mal slúžiť jazdeckému oddielu SS. Práve tam došiel do kontaktu so slovenskými vojakmi. Vidina úteku však nevyzerala jednoducho. Priniesť si strelnú zbraň (nestačili granáty) bola podmienka, aby sa prebehlík mohol zaradiť k partizánom. Lenže ako sa dostať k takej výzbroji?
Slováci boli ochotní vyjsť v ústrety, ale nikto by nepomohol zadarmo. "Zbrane sa dali získať jedine výmenou za zlato.“ Viaceré väznené Židovky museli rozrezávať batožinu deportovaných, aby zistili, či sa v nej skrývajú cennosti. Münz, ktorý dochádzal do Minska z Malého Trostinca, poznal jednu z nich; volala sa Erika. Súhlasila, že mu dodá zlato, ak jej prinesie chlieb a tabak, lebo podstúpila riziko. Obchod vyšiel a Münz sa dostal k automatickej zbrani. Keď nemecká hliadka nedržala v Minsku stráž, ale zastúpili ju Slováci, umožnili mu utiecť. S pomocou bieloruskej spojky prešiel po dlhej ceste k partizánom.
Zaradili ho do diverznej skupiny. "Náš oddiel zničil štyri nemecké vlaky.“ Nakoniec nielenže unikol z nacistických chápadiel smrti, ale ako bojovník sa dožil aj skončenia vojny. Urobil si dentistické skúšky, začal sa živiť ako zubár.
Münz, ktorého by nacisti určite zavraždili v momente, keď by sa stal pre nich nepotrebný, žil od úteku ešte niekoľko desaťročí. Zomrel vo februári 2010, keď mu chýbali len dva mesiace do oslavy stých narodenín.
