Majstri svojho remesla: Oheň mení chladný kov na šperky i zvonkohru

Denník Pravda prináša letný seriál Majstri svojho remesla. Každý týždeň postupne predstaví pôvod, históriu deviatich remesiel a výnimočných slovenských ľudových výrobcov pokračujúcich v tradíciách našich predkov. Seriál pokračuje umeleckým spracovaním kovu.

13.07.2018 06:00
Horák, kováč Foto: ,
Majster Cyril Horák vo svojej kováčskej dielni.
debata

Do rozžeravenej vyhne majster vkladá studené železo, ktoré sa zahrieva na 1 200 stupňov. Takmer tečúci kov putuje na nákovu a dá sa formovať silou úderov kladiva či rôznymi nástrojmi na ohýbanie alebo vytáčanie. Majstrovská zručnosť a oheň dokážu chladný kus kovu premeniť na šperky, vkusné dekorácie, kozubové náradie, ba dokonca ho donútia i hrať.

Od koní k umeleckému kováčstvu

Už ako školák nevedel odtrhnúť oči od rozžeraveného železa, lietajúcich iskričiek a najviac sa mu páčilo, keď kováč strčil načerveno rozhorúčený kov do studenej vody na schladenie. „Ako to len krásne syčalo a prskalo. Videl som to na kováčskych dňoch na hrade Helfštýn, ktorý sa nachádza na Morave pri Lipníku nad Bečvou, kde ma brávali starí rodičia. Páčilo sa mi to, len som bol smutný, že ku kováčstvu sa sotvakedy dostanem,“ začína svoj príbeh 57-ročný umelecký kováč Cyril Horák, žijúci v Ruskove pri Košiciach.

Na svoju robotu som hrdý vtedy, keď sa mi podarí vytvoriť niečo nové.
Cyril Horák, umelecký kováč

K práci so železom sa napokon dostal cez kone. Po maturite na gymnáziu sa dostal na košickú technickú vysokú školu, na banícku fakultu. Cyril popri tom pretekársky jazdil a staral sa o kone. Často sa prizeral, keď prišiel kováč podkúvať koníky, neskôr si na košickej veterine urobil podkúvačský kurz.

Zo školy odišiel po troch rokoch. Priznáva, že ho nenapĺňala. K železu ho to ťahalo viac. „Jedného dňa ma kamarát upozornil na inzerát, kde hľadali umeleckého kováča. Nereagoval som na to, veď som vedel vyrobiť akurát tak podkovy. O pár týždňov som sa tam však predsa len zastavil. Bolo to stavebné výrobné družstvo. Popravde som povedal, že nie som umelecký kováč. Asi nemali nikoho iného, tak ma vzali,“ smeje sa Cyril Horák.

V družstve pracoval päť rokov. Za ten čas sa veľa naučil od staršieho a veľmi šikovného majstra umeleckého kováčstva. „Vtedy nebol internet ani google, aj kníh bolo málo. Doučoval som sa sám metódou pokus-omyl,“ pokračuje. Po zmene režimu družstvo zaniklo. Načas preto odišiel do Nemecka podkúvať kone, kde je toto remeslo veľmi vážené a cenené. Ťahalo ho to však domov.

Paleta výrobkov umeleckého kováča Cyrila Horáka. Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Kováčske výrobky Cyrilla Horáka, kováčska dielna Paleta výrobkov umeleckého kováča Cyrila Horáka.

Vysnívané železné remeslo

Istý čas trvalo, kým sa dostal k tomu, čo má rád. Uspel vo verejnej súťaži a získal priestory pre dielňu i malú predajňu svojich výrobkov v košickej Uličke historických remesiel. Pôsobil tam osemnásť rokov, teraz sa venuje svojmu vysnívanému remeslu ako záľube.

Cyril Horák vyrába interiérové doplnky, kozubové náradie, plastiky, kované misy či svietniky. Osviežením sú náramky, prívesky, rôzne ozdoby. Exteriérovým výrobkom ako napríklad kovaným plotom sa nevenuje, ani podkúvaniu koní. Svoje výrobky nefarbí, necháva vyniknúť čaro kovaného železa. Iba ich drôtenou kefou jemne prešmirgľuje, aby vznikla patina. Proti korózii používa fermež, náter potom vyutiera dosucha.

Má studený kov dušu? „Nikdy som nad tým takto nerozmýšľal. Jednoducho sa mi toto remeslo páči. Básniť o tom neviem, ale mám túto prácu rád. Vždy ma veľmi poteší, keď sa moje výrobky niekomu páčia a kúpi si ich. Na svoju robotu som hrdý vtedy, keď sa mi podarí vytvoriť niečo nové,“ odpovedá umelecký kováč.

Tradičné kované výrobky sa nedajú vyrábať vo veľkých množstvách. Každý si vyžaduje trpezlivosť a čas. Cyril Horák s pobavením spomína na začiatky 90. rokov minulého storočia. „Prišiel jeden v takom fialovom saku, čo vtedy nosili podnikatelia, vraj, akú mám kontajnerovú cenu na výrobky. Iba som sa zasmial. Toto predsa nie je pásová výroba a keby aj ten kontajner pristavil, tak ho do konca života nenaplním,“ smeje sa.

Umelecký kováč Cyril Horák získal v roku 2013 prestížny titul majster ľudovej umeleckej výroby.

Unikátna zbierka zvoncov

Na začiatku bolo šesť zvoncov od starého otca. Štyri plechové, dva z liatiny, nazývané spiežovce. Dnes má unikátna zbierka 72-ročného Mikuláša Gigaca zo Šumiaca viac ako dvetisíc zvoncov. Gro tvoria slovenské z rôznych kútov krajiny, zahraničné raritky pochádzajú zo všetkých svetadielov. Zbieral ich viac ako pol storočia. Koľko kilometrov precestoval po Slovensku a koľko za ne zaplatil, nikdy nerátal.

„Zbieral som zvonce nie preto, že by som chcel byť najväčší zberateľ, ale pre svoje potešenie. Je to nielen moja pýcha, ale najmä obrovské duševné bohatstvo celého nášho národa, ktoré má svoje miesto v mojej rodnej dedine, v Šumiaci,“ vyznáva sa známy slovenský folklorista spod Kráľovej hole.

Zvuk zvoncov dobytka a oviec sa mu vryl do srdca už v útlom detstve. „Starý otec bol v Šumiaci obecný pastier. Ako malý chlapec som s ním počas prázdnin chodil pomáhať pri pasení dobytka. Mal na starosti stádo asi 25 kráv a každá mala zvonec. Ten zvuk mi zostal v hlave, aj keď som študoval na Strednej lesníckej škole v Liptovskom Hrádku. Už vtedy som ku zvoncom od starého otca začal zháňať ďalšie,“ spomína Mikuláš Gigac, dlhoročný člen folklórneho súboru Šumiačan.

Unikátne Múzeum zvoncov Mikuláša Gigaca v Šumiaci. Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Múzeum zvoncov Mikuláša Gigaca v Šumiaci, zvonce Unikátne Múzeum zvoncov Mikuláša Gigaca v Šumiaci.

Svoju výnimočnú zbierku obohatil starodávnym pastierskym i bačovským náradím a nástrojmi, opaskami či ľudovými hudobnými nástrojmi. Múzeum zvoncov sa nachádza v samostatnej drevenej stavbe pri jeho dome v Šumiaci a je prístupné verejnosti. Mikuláš Gigac s hrdosťou ukazuje už ôsmu zapísanú kroniku, v ktorej sú slová obdivu a vďaky z tých najrôznejších kútov sveta. Ako lesník pôsobil viac ako štyridsať rokov. Láska k prírode, folklóru a bačovstvu sa v ňom naplno prejavila najmä v penzii. Má vlastný salaš i zopár kusov dobytka.

Jedinečná zvonkohra zo Šumiaca

Mikuláš Gigac priznáva, že kompletne nevyrobil ani jeden zvonec. Zameral sa predovšetkým na ich kompletizáciu, neskôr tiež na ladenie. Prišíval pracky, upevňoval remene, zakladal do nich srdiečka. Základ plechových zvoncov kedysi vyrábali v Jelšave, liatinové spiežovce odlievali v maďarskom Kečkeméte, od čoho ich aj nazývali kečkemétky.

„Starý otec mi vždy hovoril, že zvonce nemajú mať rovnaký zvuk, aby sa stáda odlišovali. Musí byť aj hrubší, aj tenký a niečo medzi tým. Vtedy mi ani len nenapadlo, že sú to vlastne tóny hudobnej stupnice. Nikdy som predtým nepočul nikoho hrať na zvoncoch. Ako som im dával rôzne zvuky, došlo mi to. V roku 1960 som na svet priviedol svoju zvonkohru, ako ja hovorím, zvonkohru zo Šumiaca,“ hovorí.

Mikuláš Gigac vytvoril v roku 1960 unikátnu... Foto: Dagmar Teliščáková, Pravda
Gigac, zvonkohra Mikuláš Gigac vytvoril v roku 1960 unikátnu zvonkohru.

Gigacovu zvonkohru majú renomované slovenské folklórne súbory, medzi ktorými sú Lúčnica, SĽUK, Gymnik či Technik, ale aj napríklad súbory v Chicagu, Toronte, Paríži. Ešte i dnes sa pán Mikuláš dá prehovoriť, aby zahral na zvonkohre na rôznych folklórnych festivaloch.

V čom je vlastne kumšt ladenia zvoncov? Tajomne sa pri odpovedi pousmeje: „Viem, čo viem, niečo aj nepoviem. Sú veci pri oprave a úprave hlasu zvonca, ktoré sa nemôžu len tak prezradiť. Mám tieto grífy odložené v obálke pre svoje deti. Ak by sa to niekto chcel naučiť, budem rád, ale dopredu upozorňujem, že sa to nedá za hodinu, dve. Treba na to veľa, skutočne veľa času a trpezlivosti,“ uzatvára Mikuláš Gigac.

Zo zákulisia remesla

Ťažba medi a železa pozmenila vývoj ľudstva. Na Slovensku sa nachádzali bohaté náleziská rúd. Chýry o nich sa dostali ďaleko za hranice Uhorska. Bronz, zliatina medi a cínu, umožnil výrobu pevnejších nástrojov, neskôr pomohol vzniku kováčstva. Banské mestá získali aj svoje prívlastky – zlatá Kremnica, strieborná Banská Štiavnica, medená Banská Bystrica. Spracovanie kovov dodnes potvrdzujú názvy obcí, napríklad Kováčová, Kováčovce, Košické Hámre, Medené Hámre, Huty, Maša, ale aj priezviská Kováč, Kováčik či Kovarík. Do ľudového umenia kov vstupuje najmä v čase cechových remesiel. Mečiari, nožiari, výrobcovia brnení, cinári, zlatníci a zámočníci sa sústreďovali v mestách. Kováči sa viac spájali s dedinou. V ľudovej kultúre nachádzame množstvo drobných kovových predmetov, ktoré si robili zručnejší roľníci a pastieri sami. Vyhotovenie výrobkov a predmetov z kovu ako časti náradia je dôkazom, že kov bol v roľníckom prostredí vzácny.

Kováčstvo

Je najstarším špecializovaným remeslom slovenskej dediny. Kováčske vyhne, nazývané aj šmikne alebo kuzne, boli spočiatku majetkom obcí a kováčom ich dávali do prenájmu. Tak vzniklo pomenovanie obecný kováč. Kováčska vyhňa stála osobitne na voľnom priestranstve, pri dome kováča. Vyhňa mala aj vonkajší prístrešok na podkúvanie koní. Kováči boli vážení občania. Do polovice 18. storočia vzniklo na Slovensku 82 kováčskych cechov. K najstarším patril cech v Štítniku z roku 1448. Sortiment kováčskej výroby bol široký. Kované časti zvyšovali výkon a odolnosť poľnohospodárskeho náradia. Kovové podkovy chránili kopytá ťažných koní, niekde podkúvali aj kravy. Vyrábali tiež reťaze, obruče, ráfy, kariky, klince, kľúče, zámky, motyky, náhrobné a prícestné kríže. Vlastná kováčska práca vyžadovala veľkú fyzickú zdatnosť, silu a zručnosť. Patrónom kováčov bol svätý Egídius, kováč mučeník. V novodobej ére k nim pribudli umeleckí kováči.

Zvonkárstvo

Na Slovensku prekvitalo zvonkárstvo najmä pred 1. svetovou vojnou. Bolo úzko späté s chovom oviec a dobytka. Do 20. storočia bolo rozšírené na Orave, v Liptove, na Pohroní, v Turci a Gemeri. Remeselnou výrobou kutých zvoncov zo železného plechu sa od 16. storočia zaoberali zvonkári v Jelšave. Vyrábali sa zvonce rôznych veľkostí a tvarov. Zhotovovali sa zo železného plechu, zriedkavejšie z mosadze. V dielni pracovali okrem majstra štyria až piati učni. Konečnú fázu práce, ladenie, vykonával len majster zvonkár. Známa bola tiež výroba liatych zvoncov, zvlášť v Zázrivej, Ochtinej a vo Vlachove. Venovali sa jej spravidla zvonkári samoukovia.

Šperkárstvo

Väčšina šperkov ako sponky, háčiky, pracky, ozdobné ihlice a gombíky patrila k funkčným doplnkom ľudového odevu. Zhotovovali ich z mosadze, pakfónu, železa a olova. Drobné kovové predmety vyrábali väčšinou samoukovia. Prvé začalo do šperkárstva prenikať striebro. V ľudových šperkoch sa uplatnil celý rad techník: odlievanie, rytie, výzdoba razidlami, vyklepávaním, tepaním, prepilovaním a vytláčaním. Na tieto práce si výrobcovia zhotovovali pomôcky sami.

Autor: Vojtech Majling

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #šperky #zvon #kov #Leto s Pravdou #Majstri svojho remesla