Cenným zdrojom informácií sa Černému stala dizertácia obhájená na pražskej univerzite v roku 1720. Jej autor, profesor lekárskej praxe Leonard Ferdinand Meisner z Löwenberku, v nej opísal vtedajšie užívanie niektorých nápojov, ale aj tabaku. Historik Černý sa pri tejto dizertácii nezastavil, ale pozrel sa ešte ďalej do minulosti.
Najstaršiu zmienku o čokoláde na českom území našiel zo 40. rokov 17. storočia, v nej však ide o pokrm a nie nápoj. „Je to recept na niečo, čo by som opísal ako čokoládové pyšteky,“ opísal historik. Z dnešného pohľadu je kuriózne, že takou vecou ako čokoláda sa úplne vážne zaoberal z hľadiska morálnej teológie i generálny vikár pražského arcibiskupstva Juan Caramuel z Lobkovíc.
Počas pôstu kňazi čokoládu jesť nesmeli
Hľadal odpoveď na otázku, či kňazi a príslušníci rehoľných rádov môžu požívať čokoládu počas pôstu. Kým tuhú čokoládu rehoľníci a kňazi jesť nesmeli, pitím čokolády pôst neporušili.
Chuť čokolády bola však zrejme iná ako dnes. „Kakao sa vždy miešalo s korením, bola tam vanilka, farbivo a čili. Čokoláda bola zrejme veľa korenená a mala hrubú textúru,“ opísal Černý. Na rozdiel od ďalších dvoch nápojov sa čokoláda uchytila najmä v Španielsku.
Českej chuti viac vyhovovala káva. Vo Viedni vznikla prvá kaviareň v roku 1685, v Prahe až v roku 1714. Piť sa však začala už skôr, aspoň v niektorých kruhoch. „Juhočeskí archeológovia našli v klenbových zásypoch vo Vladislavskej sále na Pražskom hrade zrnko kávy, ktoré datovali do konca 16. alebo začiatku 17. storočia,“ povedal historik.
Pôvodná káva podľa tureckého vzoru bola veľmi silná, obsahovala jeden diel kávy na desať dielov vody. Recept opísal v roku 1685 taliansky gróf Luigi Marsigli, ktorý sa ako vojak dostal do tureckého zajatia. Musel pracovať v kuchyni na príprave kávy pre dvor temešvárského pašu. „Po tom, čo sa dostal zo zajatia, odobral sa do Viedne, kde sa spamätával zo svojich zážitkov pomocou slivovice,“ uviedol historik. Vo svojich pamätiach potom gróf opísal okrem iného aj prípravu kávy.
Kým stredné vrstvy poznali kávu najmenej od začiatku 18. storočia, medzi najvyššou rakúskou a českou šľachtou sa objavila až o niekoľko rokov neskôr. "V inventári Schwarzenbergovcov z roku 1705 nie je na prípravu kávy nič. A v roku 1717 už majú celú zbierku riadu na prípravu kávy.
Počas tých 12 rokov sa z toho musela stať módna záležitosť medzi najvyššou šľachtou," uviedol historik.
Čajom liečili dnu a rozpúšťali obličkové kamene
Čaj si našiel do Európy cestu najneskôr, a spočiatku bol veľmi drahý. Ten, ktorý sa podával na cisárskom dvore v Japonsku, by dnes podľa Černého stál v prepočte na aktuálne ceny stovky eur za desať dekagramov. Už naši predkovia si podľa neho všimli, že čaj pôsobí na nespavosť.
„Istý jezuita dokonca experimentoval s čajom tak, aby zrušil spánok. Domnieval sa, že keď bude piť čaj celú noc, nebude spať a stihne viac práce. Podľa vlastných správ vydržal nespať týždeň,“ povedal historik.
Čaju ľudia pripisovali priaznivé účinky na trávenie, ale aj liečbu dny a rozpúšťanie obličkových kameňov. Aj keď ich očakávania boli často premrštené, určitý reálny základ podľa Černého mať mohli. Európania totiž pili málo tekutín, a navyše alkoholických – pivo alebo víno.
„Alkoholické nápoje mierne odvodňovali, a keď si k tomu pridáte jedálny lístok, ktorého základ tvorilo mäso a chlieb, mohlo to zvyšovať incidenciu obličkových kameňov,“ uviedol Černý. Zaradiť do pitného režimu čaj preto skutočne mohlo prispieť k prevencii niektorých chorôb.
K histórii kávy, čaju a čokolády Černého priviedla príprava kurzu o dejinách výživy, ktorý bude súčasťou chystaného študijného odboru nutričná terapia. Černý sa histórii medicíny venuje dlhodobo. V najbližšom čase vyjde jeho odborná monografia o more v strednej Európe.