Zuzana Neubauerová sa narodila cez vojnu v Michalovciach. Príbeh to bol priam románový. Jej mama pochádzala z troch detí, ktoré mali otca farára, a tak ju vychovávali v kláštore. Získala dobré spôsoby, bola pôvabná, vydala sa za miestneho notára a porodila dvoch synov. Do idylky vtrhol mladý inžinier chémie z Bratislavy, ktorý prišiel na východ vďaka umiestenke. Začal pracovať v pivovare, stretol osudovú ženu, tá sa rozviedla, vydala sa za mladého elegána a v roku 1944 porodila dcéru Zuzku. Synov mala odrastených, zdalo sa, že všetko pôjde bez problémov. Prišli však politické podrazy päťdesiatych rokov a postihli aj Zuzkiných rodičov.
Mladý inžinier sa zdal novej moci podozrivý – pôsobil sebavedome, svetácky, v danom prostredí cudzorodo. Také typy boli raz-dva obvinené z toho, že ohrozujú republiku. Pán Fridrich Neubauer mal „šafáriť“ s droždím, s ktorým v pivovare pracoval, a navyše mal nemecké vzdelanie. „Záškodnícka“ činnosť sa neodpúšťala a milý chemik išiel do basy.
Žena s dieťaťom zostala sama, v obavách, čo sa bude diať. Odišla teda do Bratislavy k dospelému synovi. Bolo to v roku 1951, Zuzka mala deväť rokov. Po čase sa otec z väzenia vrátil, zamestnali ho v Dimitrovke (Chemické závody Juraja Dimitrova), kde pracoval s nebezpečným materiálom. Zároveň však dostali od závodu byt (paradoxy doby) a mohli začať nový život. Mama pracovala v Červenom kríži, Zuzka chodila do školy. Popri tom navštevovala balet, gymnastiku, krasokorčuľovanie, tenis, bola modelkou a priekopníčkou módy v Bratislave.
Vzdelávala sa aj v jazykoch. Tie chcela ísť po maturite študovať – ale neprijali ju. Pôvod bol pošramotený. Musela ísť do výroby, navíjala cievky v Tesle, aby získala robotnícky kádrový posudok. Potom ju na vysokú školu prijali, nie však na vytúžené jazyky, ale na ekonómiu. Aj to vzdelanie sa jej zišlo – po roku 1989 si trúfla mať realitnú kanceláriu a darilo sa jej. Ale vráťme sa o polstoročie späť, keď v roku 1967 účinkovala na svetovej výstave v Montreale. Bola súčasťou tímu, ktorý realizoval veľký tvorivý triumf Československa pred okupáciou v roku 1968.
Hviezdou v Kanade
Československo na výstave EXPO 67 silno bodovalo a Zuzka bola hviezdou československého pavilónu. Spolu s Miroslavom Horníčkom sprevádzala Kinoautomat, ktorý bol jednou z najväčších atrakcií svetovej výstavy. Vymyslel ho Radúz Činčera a išlo o predchodcu dnešných multimediálnych projektov a interaktívnych filmov. Príbeh na plátne sa rôzne menil podľa želania divákov. Na javisku dvaja živí herci dej glosovali a rozprávali sa s obecenstvom, ktoré rozhodovalo o tom, ako sa bude dej ďalej odvíjať.
Svet vtedy obdivoval Dubčekov úsmev a podobne sa usmievali aj Zuzka Neubauerová a Miroslav Horníček. Čakali na divákov v našom pavilóne, spolu s ďalšími atrakciami, ktoré vyrážali dych – s českým sklom, so slovenskou kuchyňou, s rôznymi súčasnými dielami a aj s výjavom poslednej večere z oltára Majstra Pavla v Levoči. Na expozícii sa podieľal výkvet výtvarníkov a architektov – zo Slovenska napríklad Laluha, Guderna, Brunovský, Milučký, Masarovičová, Kompánek atď. Bratislavská reštaurácia a slovenská Koliba prekvapovali lahôdkami, všetci ich chceli ochutnať, ale hosťom sa páčilo aj prostredie. Bolo nápadité a svedčilo o tom, že Československo je bohaté aj duchom a talentom.
Už na predchádzajúcej svetovej výstave v Bruseli upútala Laterna magika, na ktorej spolupracoval aj Miloš Forman. Aj táto atrakcia bola v čase výstavy v Montreale, ale na EXPO kraľovala novinka – Kinoautomat. Premietali film Človek a jeho dom (podobenstvo s názvom výstavy Človek a jeho svet). V tejto hodinovej situačnej komédii hral Miroslav Horníček istého smoliara, pána Nováka (bol teda aj na plátne, aj na pódiu), ktorý sa vracia dosť neskoro v dobrej nálade z práce domov. V činžiaku, kde býval, sa však práve začali diať neočakávané veci. Susedia vybiehali na chodby, zmätkovali. Dáma v osuške si zabuchla dvere od bytu a polonahá sa uchýlila k susedovi… Vznikali rôzne napäté situácie, núkali sa viaceré riešenia.
Foto: ARCHÍV ZUZANY NEUBAUEROVEJ
Práve na možnosti voľby vývoja príbehu bol Kinoautomat postavený. Diváci mali na sedadlách červené a zelené tlačidlá, cez ktoré sa rozhodovali. Pokračovalo sa podľa toho, čo chcela väčšina divákov. Ľudí hravosť bavila, Kinoautomat sa stal hitom.
Okrem Činčeru a Roháča sa na projekte podieľali ďalší výnimoční muži – herec, režisér, scenárista Vladimír Svitáček a spisovateľ Pavel Juráček. A ako sa dostala do tejto partie Zuzka? Na konkurze pre hostesky na EXPO 67 bolo asi 300 ľudí, vybrali dvanásť. Z nich určili štyri hostesky pre Sieň kultúry a vzali aj Zuzku. Tam si ju vyhliadol Ján Roháč, a to rovno ako partnerku pre Horníčka do Kinoautomatu.
Miroslav Horníček bol už vtedy populárny umelec, študentka Zuzka z Bratislavy nemala ešte ani 25. Vtedy (v roku 1967) sa mi v rozhovore zdôverila, že ju z toho rozbolela hlava aj brucho. Mala strach, či obstojí. „Miroslav Horníček ma pozval na obed a o chvíľu som vedela, že je to človek, ktorého sa netreba báť. Je šarmantný a rád žartuje aj v súkromí. Povedal mi, že ak už nebude v Montreale vládať, príde za svojím šéfom a naleje si na hlavu fľašku atramentu. To určite postačí, aby ho viac na javisko neposielali…“ Ale to nebolo treba. Horníček exceloval. A to vôbec nevedel po anglicky! Text sa naučil foneticky, vyzeralo to však prirodzene a všetci mu rozumeli. Obecenstvo sa bavilo.
A kto im tlieskal? V hľadisku Kinoautomatu sedel napríklad Robert Kennedy s rodinou, vdova Jackie Kennedyová, Kirk Douglas, Jack Lemmon, Michelangelo Antonioni, Marlene Dietrichová a ďalší významní ľudia tej doby. Pre zaujímavosť – Marlene Dietrichová mala manžela z Československa, Rudolf Sieber pochádzal z Ústí nad Labem a pracoval vo filmovom priemysle. Vzali sa v roku 1923. Marlene bola iste zvedavá, čo za filmové čudo to predvádza vlasť jej – vtedy už nebohého – manžela.
Automat mal po chlebe
Zuzka pracovala v Kinoautomate aj po výstave, bola s ním v Texase a potom účinkovala v pražskom kine Světozor, kde ho inštalovali. Netrvalo dlho a cenzúra rozmarný film o pánovi Novákovi v roku 1972 zakázala, čím Kinoautomat skončil. Iste to nebolo kvôli veselohernému obsahu diela, ale kvôli jeho tvorcom. Všetci boli totiž proti okupácii a robili problémy. Pavel Juráček neskôr podpísal aj Chartu 1977, bol ako autor vylúčený z verejného života a dokonca musel napokon emigrovať do NSR.
Foto: ARCHÍV ZUZANY NEUBAUEROVEJ
Vladimír Svitáček bol divákom v Československu známy aj z televíznej obrazovky. Vystupoval v obľúbenej relácii Hovory H práve s Miroslavom Horníčkom, kde mu „prihrával“ na žartíky. Bol hercom, scenáristom, režisérom, spolupracoval aj na projekte Laterna magika a spolu s Jánom Roháčom režíroval kultový film Kdyby tisíc klarinetů. Po roku 1968 sa musel odmlčať. Zahral si však epizódku vo Formanovom Amadeovi a vo filme o Járovi Cimrmanovi. No a v Kinoautomate hrala jednu z hlavných úloh Karla Chadimová, manželka Jana Třísku. Tento pár režimu vzdoroval a neskôr emigroval do USA. Na to, aby mal Kinoautomat po chlebe, to celkom stačilo.
Miroslav Horníček a Ján Roháč pracovali doma. Režim nedosiahol na niektoré autority. Fungovala aj oná profesionálna a kamarátska súdržnosť medzi ľuďmi, takže všetko sa potlačiť nedalo. Ľudia si tichou dohodou vytvárali priestor na tvorbu. Možno je šťastie, že sa Horníček nevedel naučiť po anglicky, a tak zostal doma, aby povznášal ubitý národ.
A Zuzka? Po anglicky síce vedela, s okupáciou, samozrejme, nesúhlasila, poznala Ameriku, zahraničie, ale šťastná vedela byť len na Slovensku. Priateľstvo s Horníčkom pokračovalo po celý jeho život a veľmi veľa jej dalo. Zuzka sa aj neskôr objavovala na televíznej obrazovke, napríklad s Přemkom Podlahom v súťaži Desať stupňov ku zlatej. Istý čas v Prahe pracovala v Dome slovenskej kultúry. V Česku jej hovorili „naše zlatá Zuzanka“. A k tomu sme im ešte poskytli aj krásne poháre so zlatou guľkou, nazvané Zlatá Zuzana, ktoré tiež boli zo Slovenska…
Zuzana Neubauerová
- Narodila sa 19. septembra 1942 v Michalovciach.
- Vyštudovala Vysokú školu ekonomickú v Bratislave.
- Moderovala televízne relácie Lastovička, Televízny klub mladých, Desať stupňov ku zlatej a iné.
- V roku 1967 moderovala s Miroslavom Horníčkom Kinoautomat na Svetovej výstave EXPO 67 v kanadskom Montreale. S týmto programom vystupovala aj v Texase a neskôr v kine Sětozor.
- Istý čas pracovala v Dome slovenskej kultúry v Prahe.
- Žije v Bratislave a jej manželom je chirurg Fridrich Zaťko.