Netušila som, že to bude až taká citlivá téma. Tú ženu som osobne nepoznala, ale zdala sa mi v slovenských pomeroch pozitívne nápadná. Už dávnejšie som zistila, že sa proti nej dvíhajú hlasy z profesionálneho prostredia, ale že zároveň je jednou z našich – medzi ľudom – najznámejších vedkýň. Inšpirovala mnohých vedcov. Čítala som ale aj, že to bola chamtivá karieristka, ktorá išla len za svojou kariérou, a to cez mŕtvoly, vykopávala kolegov a vraj nebola ani až taká odborníčka. Zaskočilo ma to, lebo slovník bol mimoriadne príkry.
Pomohol jej inzerát
Pravda, existuje aj iná strana mince. Rodáci nedajú na Ľudmilu dopustiť a, samozrejme, sú na ňu pyšní. A je aj na čo: Nebolo asi ľahké vymaniť sa z neprajnej situácie, ktorú mala na začiatku. Ľudmila Pajdušáková sa narodila 29. júna 1916 v Radošovciach pri Senici, chcela študovať prírodné vedy, ale rodičia jej skoro zomreli, a tak sa musela starať nielen o seba, ale aj o súrodencov. Stala sa učiteľkou, ale v roku 1944 nastúpila do Štátneho observatória na Skalnatom plese (hvezdáreň), ktoré sa v roku 1953 stalo jedným zo zakladajúcich pracovísk novovzniknutej Slovenskej akadémie vied s názvom Astronomický ústav. Pracovala tam až do 31. mája 1979, v rokoch 1958 – 1979 ako riaditeľka. Na atraktívne miesto sa dostala na základe inzerátu, ktorý našla v novinách. Vtedy už študovala astronómiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského.
„Štúdium dokončila diaľkovo, vedeckú hodnosť kandidáta fyzikálno-matematických vied získala v roku 1966 obhajobou dizertačnej práce Asymetria slnečnej koróny,“ spomína jej spolupracovník, astronóm Vojtech Rušin a pokračuje: „V roku 1949 sa vydala za kolegu Antonína Mrkosa, ktorý v rokoch 1946 – 1950 tiež pracoval na hvezdárni a bol aj vedúci meteorologickej stanice na Lomnickom štíte. V roku 1953 sa im narodil syn Ivan. Rozviedli sa a druhé, šťastné, manželstvo uzavrela v roku 1963 s Tiborom Hrčekom. Pretrvalo až do jej smrti 5. októbra 1979.“
Do povedomia slovenskej verejnosti sa Ľudmila Pajdušáková zapísala najmä objavom komét: Pajdušáková – Rotbart – Weber (30. máj 1946), Pajdušáková – Mrkos (15. február 1948), Honda – Mrkos – Pajdušáková (3. december 1948), Pajdušáková (4. február 1951), Pajdušáková (3. december 1953). (Kométy sa volajú po objaviteľoch, niekedy je preto mien viac.) V štúdiách o práci Ľudmily Pajdušákovej sú jej vedecké výsledky podrobne opísané a je ich naozaj hojne. Sama veľa publikovala, prednášala a napísala aj knihu o M. R. Štefánikovi a jeho vzťahu k astronómii.
Úspešná bola však najmä ako manažérka, organizátorka, vedela sa postarať aj o technický rozvoj pracoviska a vedela zapaľovať pre vedu i prírodu. Je jej „plný internet“, a kto sa o ňu bude podrobnejšie zaujímať, nájde množstvo informácií a sám si urobí záver.
Predbehli ju iné
Bola som zvedavá, čo mi o tejto kontroverznej postave povie Jiří Grygar, ktorému dôverujem a mám ho rada, vážim si jeho názory. Vidí to „zpovzdálí“ z Česka, ale o to práve ide, lebo náš pohľad je sentimentálnejší a – skrátka – chválime si svoje. Astronóm Jiří Grygar mi teda o Ľudmile Pajdušákovej na moje otázky, kam sa pripája v jej hodnotení, napísal: "Zažil som ju osobne na mojej praxi na Skalnatom plese v roku 1956. Nemala vôbec prehľad o tom, čo sa v astronómii odohráva, bola to naozaj politická dráha, ktorá ju vtedy zviditeľňovala. I voči slovenským astronómom na Observatóriu sa správala hrozne, najmenej dvoch prepustila z politických dôvodov a ďalší pred ňou utiekli do Bratislavy alebo do Košíc.“
Ďalšia otázka znela: Zanechala stopu v astronómii? Má to hodnotu? „Zanechala svoju stopu objavmi piatich komét, ktoré sú po nej pomenované. Neviem o žiadnych ďalších objavoch, ktoré by počas svojej astronomickej činnosti urobila. Podľa svetovej databázy astronomických prác publikovala štyri pôvodné práce o slnečných škvrnách a erupciách, ktoré až dodnes boli citované 12-krát. To sú prakticky zanedbateľné výsledky.“
Má v českej a slovenskej astronómii nasledovníčky? Bola v tomto smere priekopníčkou? Jiří Grygar ma oberá aj o ilúzie v tomto smere: „Napodiv, astronómia nie je výsadnou doménou mužov a v niektorých štátoch (Francúzsko, Taliansko) majú viac astronómok než astronómov. Pred Dr. Pajdušákovou dosiahli veľmi dobré vedecké výsledky Pavlína Šafaříková (1836 – 1920), ktorá bola manželkou prof. Vojtěcha Šafaříka (syna Pavla Josefa Šafaříka), ďalej Bohumila Bednářová (1904 – 1985) a Eliška Chvojková (1914 – 1988), z ktorých posledná menovaná dosiahla mimoriadne výsledky s celosvetovým ohlasom. Dr. Pajdušáková rozhodne priekopníčkou nebola; jej kariéra bola dôsledkom horlivej činnosti v KSS a v propagácii ateizmu. Na svoje miesto riaditeľky sa dostala, keď zariadila v roku 1948 prepustenie zakladateľa a prvého riaditeľa Observatória na Skalnatom plese, dr. Antonína Bečvářa.“
No tu to máte! Myslela som si, že Ľudmila Pajdušáková si zvolila povolanie, ktoré dovtedy patrilo skôr mužom. A je to inak. Ale tak či tak sa dostala do prevažne mužského prostredia a navyše – bolo to v romantických Tatrách. Je to povolanie, pri ktorom sa v noci pozorujú hviezdy, otvárajú sa hĺbky vesmíru a na človeka padá majestát neba. Iste to má aj romantické úskalia.
Foto: TASR
Láska, zbližovania, sklamania, rozchody… Niečo môže vyzerať ako karieristický ťah, ale môže ísť aj o zúfalý čin zranenej, opustenej duše. Aj o tom si šepkajú tatranské štíty, aj to sa stáva, ale do oficiálnych životopisov to nepatrí, len do románov, ale ako si o Ľudmile Pajdušákovej čítam a pozerám si jej fotografie, predstavivosť mi pracuje. Bola mladá, pekná, musela sa dostávať aj do krážov vzťahov. Znamená to, že do jej postojov a činov sa iste premietali aj citové vášne, rozchody pracovné mohli súvisieť s rozchodmi vzťahovými.
Observatórium na Skalnatom je len jedno, je to pracovisko uprostred kamennej prírody, len pre niekoľko „vyvolených“. Spolužitie je tam tesnejšie, málo miesta na rivalitu a možno aj na lásku, všetko sa prejavuje vypuklejšie.
Vzletný čas družíc
Čím človeka viac poznáme, tým mu lepšie rozumieme a spoznávame sa najlepšie v bežnom každodennom živote. Bola som teda zvedavá, ako Ľudmilu Pajdušákovú hodnotia ľudia, ktorí s ňou pracovali. Bola napríklad dobrou šéfkou? Akou kolegyňou bola v každodennom toku života? Aj o tom mi porozprával Vojtech Rušin z Astronomického ústavu SAV v Tatranskej Lomnici, ktorý Ľudmilu Pajdušákovú dobre poznal. Aj jemu dôverujem.
„Závisí od pohľadu na človeka. A nijaký riaditeľ to nemá ľahké. Nebolo to inak ani v Astronomickom ústave SAV na Skalnatom plese, kam som prišiel pracovať v roku 1959 ako technik. Okamžite po maturite v Kežmarku. Jedným z impulzov boli práve nádherné prednášky Ľudmily Pajdušákovej a jej kolegov zo Skalnatého plesa v bývalom Robotníckom dome v Kežmarku. Bolo to obdobie letu prvých družíc do vesmíru a my mladí študenti, plní energie a smelých plánov, sme chceli byť kozmonautmi.
Slová o vesmíre sme hltali a dávali sme zákerné otázky, čo poznám dnes už aj z vlastnej praxe. Po mojom príchode na Skalnaté pleso nás bolo asi 12 a situácia bola priaznivá. Riaditeľka bola vo funkcii ešte len rok a pomery v hvezdárni sa – po turbulentnom období, ktoré tu bolo asi od roku 1951 – začínali upokojovať. Na pracovných poradách bola nielen káva, obložené chlebíky, ale aj pohárik vína! Sem-tam pre nesplnenie úloh padlo aj kritické slovo, ale mienilo sa dobre. Ľudmila Pajdušáková bola veľmi priateľská a pohostinná. Často pozývala hostí aj domov na pirohy či bryndzové halušky, výborne varila."
Neznášala klamstvo
Rušin pokračuje: "Astronomický ústav začínal byť zásluhou Dr. Pajdušákovej veľmi dobre vnímaný nielen po stránke vedeckej, ale aj po stránke spoločenskej, čo vlastne trvá doteraz. Pribúdali pracovníci a začalo sa pracovať aj na dobudovanom Observatóriu na Lomnickom štíte (od r. 1961), pribudla administratíva vo vile Tatry v Tatranskej Lomnici a päť ľudí pracovalo od roku 1955 aj v Bratislave.
Členili sa oddelenia, a ako to chodí, každý si chcel pre seba zo spoločného koláča odtrhnúť čo najviac – financií i výhod. To všetko vtedy spôsobilo štiepenie kolektívu, ale nie s tragickými dôsledkami. Riadiaca práca bola ale, samozrejme, zložitejšia. V 70. rokoch občas došlo aj ku konfliktom. Dnes to vidím tak, že osobné konflikty niektorých jednotlivcov s riaditeľkou vyplývali z problémov doby. Nech bola Dr. Pajdušáková, aká chcela – bola občas naozaj dosť prudká, čo neskôr aj oľutovala, nebola zlou riaditeľkou.
Neznášala klamstvo a podvody, mala zmysel pre rodinné problémy pracovníkov a veľmi sa starala o sociálne istoty ľudí, o rozvoj pracoviska – boje o byty, o vybudovanie nového astronomického stánku v Tatranskej Lomnici a podobne. Ako riaditeľka podporila každú dobrú myšlienku a vehementne ju presadzovala. Mladí pracovníci pribúdali, a spomínam si, že raz mi jeden z nich, dnes už nebohý kolega, povedal: Bola nám druhou mamou. A mal pravdu. Zažil som v ústave doteraz sedem riaditeľov, a či sa to bude niekomu páčiť, alebo nie, Pajdušáková sa mi zdala, zohľadňujúc jej prednosti i slabosti, jednou z najlepších.
Pýtate sa, čo mi dala po profesionálnej stránke? Pracoval som pre ňu. V noci som pomáhal napríklad pri pozorovaní hviezd či zákrytov hviezd Mesiacom. Hvezdáreň na Skalnatom plese bola v počiatkoch kozmickej éry zapojená aj do sledovania družíc – dnes to robia už radary. Dr. Pajdušáková mi dala voľnosť, čo je pre vedca mimoriadne dôležité. Jej húževnatosť pri hľadaní komét – štatistiky tej doby hovorili, že na nájdenie jednej bolo treba presedieť za binárom okolo 300 hodín, v noci, v chlade – ako aj pri fotografickom mapovaní hviezdnej oblohy, ktorú robila s Antonínom Mrkosom, neskorším manželom. Astronómia pre ňu znamenala všetko, od nástupu na Skalnaté pleso v roku 1944 po jej smrť.
Začala najprv pracovať ako pozorovateľka – technička, dokončila si ale vysokú školu a pozorovala vesmírne objekty. Bola obetavá. V čase, keď bola so synom Ivanom doma sama (Mrkos bol v Antarktíde alebo v službe na Lomnickom štíte), brala si dieťa so sebou na pracovné cesty. Venovala sa popularizovaniu vedy, prednášala, publikovala, napísala knihu o Štefánikovi.
Zo všetkých síl bojovala o výstavbu dôstojného stánku astronómie v Tatranskej Lomnici. Podarilo sa to až po jej smrti, ale všetky podklady pre výstavbu pripravila ona a podarilo sa to aj vďaka jej známostiam na vyšších miestach. Presadzovala tiež výstavbu ľudových hvezdární a planetária v Bratislave. Hvezdárne sa postavili – niektoré po roku 1990 aj zlikvidovali, žiaľ – ale planetárium v Bratislave nie. A to je obrovská škoda pre naše hlavné mesto. Ľudmila Pajdušáková žila v duchu slov M. R. Štefánika, ktorý povedal: Astronómia je mierou kultúry národa! Verila tomu,“ uzatvára Vojtech Rušin.
Po sto rokoch života v republike či v republikách, si už môžeme lepšie uvedomiť, že nie sú dôležité len definície, striktné rozsudky či jednoznačné posudky. Dôležitý je aj proces uvažovania o ľuďoch, ktorí boli prvolezci. Hovorí sa, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta. Z cesty môžeme najviac vyčítať. Aj v prípade Ľudmily Pajdušákovej: Dokázala sa vymaniť z priemeru, chcela sa uplatniť v mladej republike. Vybrala si zaujímavú kariéru, snažila sa niečo vybudovať a udržať sa na vrchole, čo je vždy problematické. Práve cez takéto kontroverzné osudy spoznávame lepšie seba a svoje dnešné možnosti: Pozor! Niekto nás sleduje. Nie je to len „Orwellovo oko“, ale najmä vlastné svedomie a svedomie doby. Raz sa nám všetko spočíta, ako my zratúvame predchodcom.