Skákala bol známy tanečník na ľade, neskôr športový funkcionár, 17 rokov stál na čele Slovenského krasokorčuliarskeho zväzu. V rokoch 1963 až 1980 dokonca pôsobil v prestížnej medzinárodnej krasokorčuliarskej komisii ISU. Do Bratislavy pritiahol Viedenskú ľadovú revue aj americkú Hollyday on Ice.
Hoci v súčasnosti je už pre každé významné krasokorčuliarske podujatie úplne prirodzená bohatá kvetinová výzdoba, málokto vie, že prvý raz bol pri športovej súťaži plný kvetov práve „zimák“ v Bratislave, a to vďaka Skákalovi. V roku 1958 vítal účastníkov európskeho šampionátu. A kvetmi zavoňal aj pri európskych majstrovstvách v roku 1966, aj pri majstrovstvách sveta v roku 1973, keď sa Nepela titulom majstra sveta rozlúčil v rodnom meste so svojou bohatou športovou kariérou, ovenčenou aj olympijským víťazstvom.
Skákala ako šéf ZARES-u vtedy roky obchádzal veľtrhy kvetín v celej Európe. Jazdil aj do moravského Olomouca, kde si tamojšie populárne kvetinové výstavy, organizované od roku 1958, získali už veľké renomé. V roku 1967 sa prvá konala pod novým oficiálnym názvom Flora Olomouc. Skákalu nadchla a okamžite zatúžil ukázať čosi podobné aj doma. Premiérovú Flóru Bratislava v meste na Dunaji predstavil v roku 1968.
Odvtedy sa obe mestá v usporadúvaní výstav pravidelne striedali. V Bratislave bola každý párny, v Olomouci každý nepárny rok.
Zlaté časy v PKO
Počiatočné Flóry pravidelne farbili nielen sivé útroby najstaršieho bratislavského zimného štadióna, ale aj okolie bazénov blízkeho kúpaliska Tehelné pole. Pozostatky po nich vidno na kúpalisku doteraz, kto má vnímavé oči, cíti sa tam stále ako v botanickej záhrade.
V roku 1974 sa výstavy presťahovali do priestorov PKO na dunajskom nábreží. Tú zmenu si vyžiadali najmä kolízie s potrebami hokejistov. Federálna liga sa totiž začala naťahovať až do májových dní. A Flóra bola viazaná práve na ten mesiac. Aj PKO však vtedy vyzeralo celkom inak, ako si ho pamätáme z nedávnych čias, tesne pred zbúraním. Bol to skutočne živý a pre obyvateľov aj návštevníkov mesta lákavý verejný priestor, ktorý takémuto významnému podujatiu nesmierne svedčal.
„Boli to hodiny ťažkej a zodpovednej driny,“ opísal kedysi Pravde atmosféru bratislavských Flór už zosnulý Jozef Bezák, v ZARESE-e jeden z najbližších Skákalových spolupracovníkov. Jeho úlohou bolo pripraviť pred každou výstavou všetko potrebné, teda navoziť stovky ton rašeliny, kamennej drviny a ďalšieho materiálu, urobiť elektroinštalácie, zavlažovanie a podobne.
„Flóry za zlatých čias trvali až desať dní. Návštevnosť výstav bola denne asi 60-tisícová a ľudia chceli kvetiny vidieť naozaj tip-top. Každú noc sme všetko zvädnuté vymieňali za čerstvé. Často spomínam, ako si herec, národný umelec Viliam Záborský chodil každé ráno nové záhony fotografovať, mal úžasnú fotozbierku flóry,“ spomínal Bezák. Všetko, čo vydržalo, podľa neho ZARES po skončení Flóry od vystavovateľov odkúpil za zvyškové ceny a použil na skrášlenie mesta či ponúkol do kvetinárstiev.
Význam Flóry Bratislava každoročne rástol. Postupne sa vykryštalizovala na jedno z najprestížnejších podujatí v strednej Európe. Okrem domácich oslovila aj vystavovateľov z Maďarska, Nemecka, Holandska, Francúzska, Rumunska a ďalších krajín. Haly PKO počas výstav obliehali desaťtisíce návštevníkov, prichádzali zo všetkých kútov ČSSR aj zahraničia. Pomedzi kvetinové záhony sa kráčalo pomaly a v zástupoch. Zastaviť sa pri niektorom exponáte bolo takmer nemožné, zozadu sa už tlačili ďalší záujemcovia. Z pestrej nádhery sa každoročne vyberali víťazné kvety Flóry – Strelitzia, Alstromeria, Protea, Heliconia, Phaeomeria, Gardenia, Nerine… Vstupenky pracujúcim zabezpečili odborári z ROH a miliónové náklady, ktoré Flóra zakaždým pohltala, štedro uhradila štátna pokladnica.
Podobne s každým ďalším ročníkom rozkvitala a minulé rekordy prekonávala aj Flora Olomouc, ktorej hlavným centrom boli Smetanove sady v srdci hanáckej metropoly, s výstavnou plochou vyše 4 000 štvorcových metrov a niekoľkými krytými výstavnými pavilónmi.
Po rozdelení štátu nové začiatky
Hneď po roku 1989 však federálny štát finančné dotácie pre slávne kvetinové výstavy rázne okresal. V roku 1990, keď Skákala umrel, sa Flóra Bratislava vôbec nekonala. Olomouc sa navyše odmietol ďalej so slovenským mestom striedať ako usporiadateľ, chcel mať svoju výstavu každý rok, dokonca vo viacerých etapách v jednotlivých ročných obdobiach. Zachrániť bratislavskú tradíciu sa napokon podujal Skákalov žiak Andrej Kulla. V roku 1991 Flóru posledný raz zorganizoval s čiastočnou štátnou pomocou.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Rozdelenie federácie pochovalo spoločné česko-slovenské výstavy definitívne. V roku 1993 tú bratislavskú Kulla usporiadal už ako prvú súkromnú a dvojročný interval konania skrátil na ročný. O ďalší rok sa Flóra z PKO opäť sťahovala na zimný štadión, kde zotrvala do ročníka 2000. Rok nato sa premiérovo predstavila vo veľtržnom areáli Incheby na pravom brehu Dunaja, kde sa odvtedy každoročne koná až doteraz.
Dobre sa ďalej darí aj Flore Olomouc, hoci aj v jej prípade už prerazil skôr komerčný aspekt. Pravidelne, dokonca viackrát ročne, sa na nej stretávajú pestovatelia kvetov a výrobcovia sadovníckeho materiálu či záhradníckej mechanizácie nielen z Česka, ale aj z okolitých krajín, Poľska, Slovenska, Maďarska, s bohatou ponukou tovaru na predaj. Výhrady k terajšiemu rázu výstav už vzniesla aj olomoucká radnica, niekedy podľa nej pripomínajú „vietnamské trhovisko“.
Čo-to sa však predsa len zachovalo aj z niekdajšej olomouckej kvetinovej atmosféry. Hlavný pavilón A tamojšieho výstaviska prešiel v rokoch 2012 až 2014 veľkou rekonštrukciou a na výstave sa každoročne predstavujú nové kvetinové odrody, ktorých krstnými rodičmi bývajú známe osobnosti, napríklad aj herečky Emília Vášáryová či Hana Maciuchová. Výstavu v Olomouci navštevuje zakaždým 30– až 60-tisíc ľudí. Čo je to však proti minulosti, keď sa aj tam počty hostí uvádzali v státisícoch.