S trochou poverčivosti by sa dalo povedať, že sú „osmičkové roky“ pre Slovensko osudové. Ak aj opomenieme známy „meruôsmy rok“ (1848), tak i v uplynulom storočí je takých príkladov niekoľko – vznik Československa v roku 1918, „mníchovská zrada“ v roku 1938, nastolenie totalitného režimu v roku 1948, okupácia vojskami štyroch krajín Varšavskej zmluvy v roku 1968, potlačenie sviečkovej manifestácie v roku 1988 či koniec „mečiarizmu“ v roku 1998.
Napriek tomu, že od týchto udalostí ubehlo už dosť času, názory na niektoré z nich nie sú dodnes jednoznačné. Potvrdzuje to aj prieskum, ktorý pred pár dňami predstavil Inštitút pre verejné otázky. Napríklad komunistický prevrat v roku 1948, kedysi označovaný ako Víťazný február, stále vníma pozitívne až 17 percent opýtaných, 46 percent ho vidí negatívne a takmer tretina ho považuje súčasne za pozitívnu i negatívnu udalosť. Na porovnanie: v Česku tento puč odsúdilo až 67 percent opýtaných.
Foto: LADISLAV BIELIK
Na druhej strane rastie počet ľudí, ktorí v dobrom hodnotia spoločný štát Čechov a Slovákov. „To, že vďaka prvej Československej republike Slováci prežili ako národ, si v roku 1990, v čase česko-slovenského napätia, myslelo len 41 percent respondentov, v roku 2018 to takto vníma už 71 percent odpovedajúcich,“ porovnala autorka analýzy, sociologička Zora Bútorová.
Pokiaľ ide o význam „osmičkových výročí“, ľudia na Slovensku kladú do popredia založenie prvej ČSR spolu so sviečkovou manifestáciou. Tieto udalosti vníma kladne až 47 percent oslovených. Pozitívne však hodnotia i pád Vladimíra Mečiara pred 20 rokmi a v prevažne dobrom svetle vidia Pražskú jar z roku 1968. Za negatívne pokladajú podpísanie Mníchovskej dohody pred 80 rokmi a inváziu cudzích vojsk do ČSSR pred polstoročím.
Udalosti „osmičkových výročí“
- 1918 – Skončila sa prvá svetová vojna, na troskách bývalého Rakúsko-Uhorska vznikol spoločný štát Čechov a Slovákov Československá republika. Pre Slovákov, ktorí nikdy predtým nemali vlastný štátny útvar, to bola prvá možnosť žiť slobodne v demokratickom štáte.
Zatiaľ čo v Česku je deň vyhlásenia ČSR (28. október) štátnym sviatkom, na Slovensku sa mu tejto pocty napriek viacerým snahám nedostalo. 28. október, ako aj 30. október (výročie Martinskej deklarácie, ktorou sa pred sto rokmi Slováci de facto prihlásili k spoločnému česko-slovenskému štátu) u nás zostávajú iba pamätnými dňami. Keďže však tohto roku išlo o sté výročie, poslanci Národnej rady spravili výnimku a schválili jednorazový štátny sviatok na 30. októbra.
- 1938 – Hoci Hitler Československo pôvodne plánoval zničiť vojenskou silou, napokon súhlasil s diplomatickým riešením. Pod zámienkou, že ČSR utláča trojmiliónovú nemeckú menšinu, požadoval, aby ČSR Nemecku odstúpila rozsiahle územie v pohraničí.
Na konferencii v Mníchove 29. – 30. septembra sa predstavitelia Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska dohodli, že ČSR musí nemecké podmienky prijať. Československá vláda sa diktátu podrobila. V novembri sa následne konala tzv. Viedenská arbitráž, ktorá podobne oklieštila aj Slovensko. Okrem Nemecka si veľkú časť územia zobralo Maďarsko a menšia pripadla i Poľsku.
- 1948 – po voľbách v roku 1946 viedla ČSR vláda pod vedením Klementa Gottwalda, zložená z členov KSČ a demokratických strán. Komunisti však podkopávali demokratické princípy štátu, a keď začali s čistkami v rezorte vnútra, 20. februára sa 12 nekomunistických ministrov rozhodlo podať na protest demisiu. Keďže v 26-člennej vláde bolo len deväť komunistov, predpokladali, že sa k nim pridajú ďalší. Keby ich bola väčšina, podľa ústavy by vláda padla a prezident by musel vymenovať novú, resp. museli by sa konať predčasné voľby.
Foto: Fotoarchív Silvia Ruppeldtová
Demisiu však podalo len 12 ministrov, čo nestačilo. Keď ju o štyri dni neskôr podali ďalší dvaja ministri, bolo už neskoro. Navzdory tomu, že splnili podmienky na rozpustenie vlády, prezident Edvard Beneš pod nátlakom Gottwalda ustúpil a demisiu ministrov prijal. Namiesto nich si Gottwald do vlády zobral svojich ľudí, čím fakticky prevzal moc v štáte. Poistil si to zmobilizovaním ľudových milícií, zatýkaním oponentov a organizovaním masových demonštrácií.
- 1968 – Reformy obrodného procesu pod vedením Alexandra Dubčeka, známe ako Pražská jar, nenašli pochopenie u predstaviteľov Sovietskeho zväzu a ďalších socialistických krajín. Výsledkom bolo, že v noci na 21. augusta vojská ZSSR, Poľska, Maďarska a Bulharska prekročili hranice ČSSR, údajne, aby zabránili „kontrarevolúcii“. Okupácia si vyžiadala desiatky obetí a znamenala koniec snov o „socializme s ľudskou tvárou“.
- 1988 – Cieľom sviečkovej manifestácie, ktorú 25. marca v Bratislave zorganizovala tzv. tajná cirkev, bolo upozorniť na nedodržiavanie náboženských a občianskych práv a slobôd v ČSSR. Hoci akcia mala pokojný priebeh, totalitný režim proti tisícom účastníkov tvrdo zakročil vodnými delami, obuškami a hromadným zatýkaním. Tento protest patrí medzi najdôležitejšie vystúpenia občanov a veriacich proti komunistickej diktatúre.
- 1998 – Koniec éry Vladimíra Mečiara. Jeho Hnutie za demokratické Slovensko, ktoré s krátkou prestávkou vládlo takmer šesť rokov, v septembri 1998 s 27 percentami hlasov síce opäť vyhralo voľby, ale nebolo schopné zostaviť vládu. Tej sa ujala koalícia strán SDK, SDĽ, SMK a SOP, premiérom sa stal Mikuláš Dzurinda. „Mečiarizmus“ sa spájal s nedemokratickými metódami vládnutia, korupciou, rozkrádaním štátu či zneužívaním tajných služieb. Slovensko sa ocitlo v medzinárodnej izolácii, čo ohrozilo jeho integráciu do EÚ a NATO.