Je to päťsto kilometrov dlhá hranica a ako väčšina hraničných čiar na mape Európy nie je nakreslená podľa pravítka. Krúti sa podľa toku riek, prechádza ich stredom, ale pretína aj mnohé farmy či dokonca dediny. Na jej trase sú domy, ktoré majú jeden vchod z írskej strany a druhým sa vyjde do Severného Írska. Sú na nej mestá, kde na jednom brehu rieky platíte britskou librou a povolená rýchlosť sa udáva v míľach, ale za mostom na druhej strane rieky – v Írsku – sa už nakupuje v eurách a rýchlosť je označená v kilometroch.
Zdá sa, že ak nie sú hranice viditeľné, nemusí to byť až taký problém. Preto väčšina obyvateľov Severného Írska v referende pred troma rokmi nesúhlasila s odchodom z EÚ. Severné Írsko jednoznačnou väčšinou odmietlo odchod z colnej únie a zo spoločného trhu s EÚ, teda aj s Írskom.
Stredná generácia a staršia generácia si dobre pamätajú časy, keď medzi Írskom a Severným Írskom bolo 20 oficiálnych hraničných priechodov strážených britskými vojakmi. Prechod z jednej strany na druhú znamenal čakanie v dlhých kolónach. Pred hraničným priechodom vítali pasažierov nápisy typu: „Prosím, čakajte. Bezpečnostná kontrola. Zostaňte vo vozidle. Vypnite predné svetlá.“ Nasledovala kontrola britským vojakom: "Odkiaľ idete? Kam idete? Vystúpte a otvorte kufor.“ "Neznášal som to. Mohli ste tam čakať desať minút alebo aj dve hodiny. Ak ste sa im nepáčili, boli to dve hodiny,“ spomínal pre agentúru Reuters Brian Adamson z prihraničného mesta Clones.
Pašovaniu tovaru, ale aj zbraní a výbušnín to však úplne nezabránilo. A obnovenie či rozšírenie „živnosti“ pašerákov hrozí aj teraz.
Írska poistka
Vláda v Londýne po šoku z výsledku referenda, keď sa ukázala jej absolútna nepripravenosť na možnosť brexitu, sa totiž napokon rozhodla, že budúce vzťahy Británie s EÚ nebudú také úzke ako by si odporcovia brexitu želali. Premiérka Theresa Mayová sebavedome vyhlásila, že Británia nezostane v colnej únii a nebude ani súčasťou jednotného trhu EÚ. K úprave budúcich vzťahov s EÚ chcela pristupovať „tvorivo“ a pamätné zostali jej slová: radšej nijaká dohoda ako zlá dohoda…
Na Severné Írsko a potrebu zachovania jeho úzkeho prepojenia s Írskom akoby v Londýne zabudli… Nie však v írskom Dubline. Írska vláda už od prvých dní po referende žiadala Londýn, aby pristúpil na to, že budúca zmluva s EÚ bude hovoriť o zachovaní otvorenej hranice. Je to predsa v obojstrannom, a to nielen v ekonomickom záujme. Nik si neželá návrat do čias konfliktu, ktorý si v rokoch 1968 – 1998 vyžiadal vyše 3 700 mŕtvych a vyše 47-tisíc zranených často s doživotnými následkami.
Za Írsko, veľkosťou a počtom obyvateľov podobné Slovensku, sa postavili všetky zostávajúce malé aj veľké štáty EÚ. Európska dvadsaťsedmička pri rokovaniach s Britániou ukázala až obdivuhodnú jednotu. A tak sa po dlhých rokovaniach v Bruseli napokon zrodil komplikovaný konštrukt tzv. írskej poistky. Tá má v prípade, ak sa Británia a EÚ nedohodnú na inom riešení, zabrániť vzniku viditeľnej hranice medzi Severným Írskom a Írskom. „Iné riešenie“ sa však hľadalo už dva roky. Aj preto írska poistka, ktorá v zásade znamená, že Severné Írsko a v podstate aj Británia zostanú v colnej únii, je tŕňom v oku stúpencom tvrdého brexitu.
Ale k jej hlavným odporcom patrí aj radikálna Demokratická unionistická strana. Jediná strana v Severnom Írsku, ktorá v referende podporovala brexit. Strana, ktorá je považovaná za politické krídlo probritských radikálov, ktorí počas konfliktu útočili na proírsku menšinu. A od tichej podpory tejto malej strany závisí konzervatívna vláda v Londýne, ktorá nemá v parlamente väčšinu.
Už aj tým je podľa analytikov narušená dôvera v to, že Londýn (tak ako to bolo dohodnuté v mierovej Veľkopiatkovej dohode z roku 1998) nebude nadržiavať nijakej strane konfliktu. Teda ani tej, ktorá sa za každú cenu drží zväzku s Britániou a proírskej menšine každoročne v júli pripomína, kto vyhral historickú bitku o to, kto tam vládne. Aj keď od 17. storočia sa toho dosť zmenilo…
Foto: Reuters, CLODAGH KILCOYNE
Severné Írsko či Ulster
Oficiálny názov krajiny, ktorá opúšťa EÚ, je Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Severné Írsko je v rámci kráľovstva špecifické a názov tejto provincie je vlastne umelý. Doteraz mnohí tamojší obyvatelia nehovoria Severné Írsko, ale Ulster.
Severné Írsko tvorí šesť z deviatich ulsterských grófstiev na severe ostrova. Po získaní nezávislosti Írska od Británie v roku 1922 šesť grófstiev s prevahou probritských protestantov zostalo Spojenému kráľovstvu, tri ďalšie v tesnom susedstve, kde bolo viac írskych katolíkov, sa stali súčasťou novej republiky – Írska. Nie každý sa s tým zmieril.
Spory medzi republikánmi, ktorí sa nevzdali nádeje na zjednotenie Írska, a unionistami, ktorí trvajú na zachovaní únie s Britániou, sa vyostrili už koncom 60. rokov minulého storočia. Ale v januári 1972 prišiel šok. „Nemôžem uveriť dnešným správam. Nemôžem zatvoriť oči a nechať to prejsť. Ako dlho, ako dlho musíme spievať túto pieseň?“ spieval o dekádu neskôr Bono z írskej kapely U2 v slávnej skladbe Bloody Sunday (Krvavá nedeľa). Pripomína obete násilia a je zároveň naliehavou výzvou na prekonanie nenávisti.
Bola nedeľa, keď na dav demonštrantov za občianske práva katolíckej menšiny v meste Londonderry (pre republikánov Derry), spustili streľbu britské vojenské sily. Na mieste zomrelo 13 neozbrojených ľudí. Ďalšia obeť podľahla zraneniam v nemocnici. Pocit krivdy na strane menšinových katolíkov znásobili aj výsledky vyšetrovania. Nik vtedy nebol potrestaný, pretože demonštranti boli vraj nebezpeční. Len nedávno, teda až po vyše 40 rokoch od masakry, bolo na základe nového vyšetrovania vznesené obvinenie voči jednému bývalému vojakovi, pri 16 ďalších nebol dostatok dôkazov.
Krvavá nedeľa a necitlivosť Britov však vtedy pritiahli do radov polovojenskej Írskej republikánskej armády (IRA) aj ľudí, ktorí predtým o tom neuvažovali. Aktivizovali sa aj polovojenské skupiny druhej strany konfliktu, napätie medzi oddelene žijúcimi komunitami katolíkov a protestantov sa vyostrilo. Pribúdali mŕtvi a zranení, bombové útoky. Terčom IRA sa stali predovšetkým príslušníci britských bezpečnostných síl, ale aj obchody. Mestá v Severnom Írsku pripomínali vojnové zóny – v uliciach boli obrnené vojenské vozidlá, nebo križovali vojenské vrtuľníky, niektoré zóny pripomínali pevnosti.
Medzi obeťami krvavej nedele bol aj Patrick Doherty. Jeho syn Tony mal vtedy deväť rokov. Keď podrástol, stal sa členom IRA. „Vyrastal som v strachu z polície, v ktorej boli prevažne protestanti. Sedemdesiate roky boli plné hnevu. Vyrastal som s vedomím, že jedného dňa sa pridám k IRA,“ povedal nedávno pre reportérku francúzskej televízie Tony Doherty. Mal sotva osemnásť, keď mal odpáliť bombu v istom obchode. Našťastie nevybuchla. O týždeň ho zatkli a odsúdili na štyri roky väzenia. Dnes svoj čin vníma ako dôsledok pociťovanej krivdy.
Takýchto príbehov je v Severnom Írsku veľmi veľa. A to na oboch stranách konfliktu. Pocit krivdy majú aj príbuzní obetí útokov IRA. „Nenájdete tu človeka, ktorého by to obdobie nejako nezasiahlo. Každý tu má nejakého príbuzného, ktorý bol zranený alebo zabitý,“ povedal protestant Graham Warke z radnice v Londonderry.
Derry/Londonderry je po Belfaste druhým najväčším mestom Severného Írska, leží tesne na hranici s Írskom. Turisti, ktorí tu nežijú, alebo novousadlíci považujú delenie na proírskych katolíkov a probritských protestantov za minulosť. Veď konflikt predsa ukončila mierová dohoda z roku 1998. Obe komunity si tu v pokoji spolunažívajú.
Alebo skôr v pokoji žijú vedľa seba. Na jednom brehu rieky Foyle žijú prevažne proírski katolíci, na druhom protestanti. Ich deti chodia do iných škôl. V inej časti mesta obe komunity oddeľuje „mierový múr“ s bránou, ktorá je v noci zamknutá. To, v akej časti mesta ste, vidno aj podľa toho, aké vlajky majú ľudia pri domoch – írsku alebo britskú. Podobne je to aj v Belfaste a iných mestách.
K miestnemu koloritu patria aj maľby na múroch. Sú signálmi nálad polovojenských skupín, ktoré mierovou dohodou úplne nezanikli. Tie staršie sú často o výzvach na boj, prípadne odkazujú na napáchané krivdy. Po mierovej dohode pribudli maľby s mierovými odkazmi. Po referende o brexite sa zas objavili odkazy, ktoré varujú pred obnovením hraníc. Neskôr, keď sa vláda v Londýne rozhodla, že Británia vystúpi z colnej únie a jednotného trhu EÚ, začali pribúdať nápisy, ktoré vyzývajú na zjednotenie Írska. Takéto odkazy už vidno aj na „neviditeľnej“ hranici medzi Írskom a Severným Írskom. Pri prechode z írskej strany je na niektorých nápisoch „Vitajte v Severnom Írsku“ zamaľované slovo „severnom“.
Foto: WIKIPEDIA
Brexit ako zámienka?
Andrew Montgomery má svoj obchod s potrebami pre domácich miláčikov len kúsok od polorozpadnutej búdky pre colníkov na hranici medzi Severným Írskom a Írskom. Jeho obchod prospieva odvtedy, čo bola zrušená hraničná kontrola medzi mestom Strabane v Severnom Írsku a Liffordom v Írsku. Asi polovica jeho zákazníkov je z Británie, druhá z Írska. On žije s rodinou v Strabane v Severnom Írsku, jeho zamestnanci prichádzajú z Írska. „Strabane a Lifford sú jedno mesto. Teraz nie sú clá, ale obávam sa, že po brexite ich budeme musieť platiť,“ povedal pre britský denník Guardian 38-ročný Montgomery. „Ak tu budú opäť hranice, bude to problém. Obchod to zabije,“ dodal.
Práve EÚ a zrušenie hraničných kontrol po podpise mierovej dohody v roku 1998 z veľkej časti pomohli prekonať pocit rozdelenia ostrova. Írski nacionalisti, ktorí chcú zjednotenie ostrova, majú pocit, že sú súčasťou Írska. Pre unionistov sa zas nezmenil pocit, že patria k Spojenému kráľovstvu. Denne podľa BBC prechádza hranicu 35-tisíc ľudí – nielen tých, čo dochádzajú za prácou, ale aj školákov či pacientov, ktorí cestujú za ošetrením tam, kde je to bližšie. Je jedno, či sú katolíci, alebo protestanti.
Návrat násilia si nik nevie predstaviť. Miestni ľudia sa však obávajú, že práve brexit sa môže stať zámienkou. Nepokoje nemusia vzniknúť hneď po brexite, ale napríklad v súvislosti so zhoršením ekonomickej situácie v Severnom Írsku. To je inak aj teraz najchudobnejšou časťou Spojeného kráľovstva.
Ak by boli zavedené clá, pocítili by to obe strany. Severné Írsko exportuje do Írska 31 percent svojho vývozu, dovoz z Írska predstavuje 27 percent. Clá by postihli najmä poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel. Cez hranicu teraz prúdia tisíce kamiónov. Tretina produkcie mlieka v Severnom Írsku ide na spracovanie do Írska, kde sa z neho vyrába maslo, syr, sušené mlieko pre batoľatá aj zmrzlina. Ročne sa zo Severného Írska vyvezie na juh približne 400-tisíc oviec.
Zavedenie ciel celý obchod naruší a povzbudí pašerákov. Podnikatelia a farmári už varovali britskú vládu, že s pašovaním by to mohlo byť dokonca horšie ako s niekdajším nelegálnym cezhraničným obchodom, ktorý podporovali polovojenské skupiny v časoch nepokojov. Hrozí totiž pašovanie nielen írskeho tovaru do Severného Írska a odtiaľ do Británie, ale aj tovarov z iných štátov EÚ, ktoré by sa tak cez írsku hranicu mohli bez cla dostať okľukou do Škótska, Anglicka či Walesu. Zatiaľ sa takto pašuje nafta, ktorá je pre farmárov v Írsku lacnejšia ako v Severnom Írsku. Hoci nateraz sa to údajne až tak neoplatí, keďže libra sa kvôli brexitu prepadla.
Zavedenie viditeľných hraničných a colných kontrol si neželá ani Británia. Práve kontroly a bezpečnostné sily na hraniciach boli častým terčom útokov IRA. Lenže čo ak práve kvôli rozšíreniu nelegálneho obchodu a pašovania k tomu bude musieť pristúpiť?
Nik v tejto chvíli nevie, čo bude o pár rokov, keď sa naplno prejavia dôsledky brexitu. Mierový proces v Severnom Írsku je už teraz akoby zaseknutý. Podľa mierovej dohody Severné Írsko nemá spravovať Londýn, ale samospráva, ktorú na základe regionálnych volieb majú tvoriť zástupcovia probritských aj proírskych strán. Zmiešaná regionálna vláda však už dlho nefunguje. Voľby vyhrali radikáli oboch strán konfliktu – probritská Demokratická unionistická strana a proírska Sinn Féin. Na zostavení spoločnej vlády sa už dva roky nevedia dohodnúť.