Štefánik a fašisti? Ako legendu očiernil popredný český novinár

Prívrženec diktatúry so záľubou v okázalosti, trpiaca hromádka nervov, chorobne ctižiadostivý muž, ktorý chcel, aby ho iní ľutovali... Aj takto Milana Rastislava Štefánika už v roku 1933 ohovoril známy český publicista Ferdinand Peroutka.

05.05.2019 12:00
debata (42)

Zhadzovať modly z piedestálu je vždy riskantné a slová, ktoré vtedy Ferdinand Peroutka (1895 – 1978) zvolil, boli naozaj drsné. Z dnešného pohľadu by sa dalo povedať, že nemali ďaleko od bulváru. Štefánik bol 14 rokov po smrti a Peroutka na ňom videl iba negatíva.

Paradoxom je, že v súčasnosti práve tohto publicistu u našich západných susedov pokladajú za legendu a pomenovali po ňom i prestížnu novinársku cenu. Jeho postoj k Štefánikovi pritom dokazuje, že sa nie vždy držal etiky a pravdivosti, ktorú by mal dodržiavať.

O čo vlastne išlo? V decembri 1933 vyšiel v Lidových novinách Peroutkov článok s názvom Štefánikova smrt, ktorý o rok neskôr prevzal i do druhej časti svojho veľkolepého diela Budování státu. Spoluzakladateľa prvej ČSR v ňom opisuje nanajvýš tendenčne.

Pochybná psychoanalýza

Ako Peroutka naznačil, Štefánik si za "štýlový“ koniec pri leteckej havárii mohol viac-menej sám, pretože mal záľubu v pátose. Slováci vraj verili, že sa vráti ako ich záchranca a znesie sa z neba – preto si na rozdiel od Masaryka na cestu domov nevybral vlak, ale lietadlo.

„Bol presvedčený o primitívnej a sviežej obrazotvornosti svojho kmeňa a zamýšľal ochotne mu poskytnúť látku pre mýtus… Aeroplán mal nahradiť beluša, na ktorom sa predtým vracali víťazi,“ zdôvodňuje neľútostný kritik.

Kreslená pohľadnica s portrétom M. R. Štefánika... Foto: Archív
pophľadnica, M. R. Štefánik Kreslená pohľadnica s portrétom M. R. Štefánika z roku 1938

Štefánika vykresľuje ako romantika, ktorý sa rád pozoroval, miloval vyznamenania, tituly, pocty a vyšnurované uniformy, skrátka „lesklý zovňajšok“. Podľa Peroutku bažil po sláve, bol mimoriadne ctižiadostivý, sebavedomý a očarený sám sebou.

Údajne bol presvedčený o svojej neodolateľnosti, popritom však trpel výkyvmi nálad. Ako český novinár naznačuje, Štefánikove „tajuplné“ choroby mohli vyplývať z toho, že si ich sám nahováral, lebo podľahol autosugescii a cítil potrebu, aby ho ľutovali.

"Bol taký citlivý, že sa niekedy sťažoval na silný a značný stisk ruky, ktorým ho častovali ruskí legionári,“ pokračuje v jednostrannom hodnotení Peroutka.

Zlodej Benešových nápadov?

Keby bol Peroutka zostal iba pri opise Štefánikovej rozorvanej povahy, možno by sa to dalo odbiť tým, že ide o špekulácie, na ktoré má právo, hoci mu chýbajú dôkazy. Významný český novinár so stykmi na Pražskom hrade však v ostrej kritike zašiel oveľa ďalej.

Odvolávajúc sa na spomienky francúzskeho generála a Štefánikovho priateľa Mauricea Janina či ľudí, ktorí nebohého Slováka nemali príliš v láske, prichádza s lživými tvrdeniami o tom, ako v skutočnosti nerozumel politike a poctivá práca ho nudila.

Uznáva síce, že Štefánik mal dar ľudí strhnúť a zatiaľ čo Edvard Beneš sa k francúzskym ministrom dostal až začiatkom roka 1918, on sa s nimi už dávno stýkal v spoločenských salónoch, podľa Peroutku však nikdy neprišiel s originálnym nápadom. Po rozumy údajne chodil k Benešovi, ktorý zostával v kancelárii a spisoval svoje memorandá.

„Štefánik ich obsah účinne rozširoval v dobrej spoločnosti. Ledačo o československej otázke sa dozvedel až pri čítaní Benešovho memoranda, ale osvojil si to rýchlo cez deň a večer už presvedčoval o tom svojich vznešených a vplyvných známych,“ upozorňuje Peroutka.

Dnes už, prirodzene, vieme, že to nie je pravda. Štefánik nebol iba nejakým štatistom šíriacim revolučné myšlienky Beneša či Tomáša Garriguea Masaryka, ale aktívnym účastníkom, ktorý sám prichádzal s mnohými návrhmi a iniciatívami.

Rovnako zaujatý je Peroutka aj pri posudzovaní Štefánikovej práce. Podľa neho mu chýbala vytrvalosť. "Pracovať osamote, sadnúť si a niečo napísať bolo preňho skoro nemožné; bol vôbec neschopný vydržať dlho na jednom mieste,“ usudzuje autor ignorujúc všetko, čo Štefánik dosiahol ako astronóm, meteorológ či armádny dôstojník.

Obvinenie z fašizmu

Akoby ohovárania nebolo dosť, Peroutka na tragicky zosnulého Štefánika vytiahol ešte ťažší kaliber. Nepriamo ho spojil s narastajúcim fašizmom v Taliansku a Nemecku. Argumentuje tým, že Štefánik nemal rád socialistov a sociálne požiadavky obyčajných ľudí mu vraj boli cudzie. Zato mal uznávať monarchiu a vznešenosť aristokracie.

"Ako všetci konzervatívci veril len v silnú armádu. Mal veľa predpokladov v sebe, aby sa stal prívržencom diktatúry a vodcovského princípu. Na akú stranu by sa bol postavil, keď po rokoch začali tieto myšlienky rozrušovať Európu?“ položil si Peroutka rečnícku otázku.

Bez toho, aby sa oprel o nejaké hodnoverné dôkazy, svoju teóriu ešte vyhrotil: "Nepovstal by tu proti demokratom, pokrytým slávou zo zahraničného odboja, fašista, pokrytý rovnakou slávou? A aké by z toho vznikli zmätky?“

Vzápätí si aj sám odpovedá: „Najpravdepodob­nejšia možnosť je tá, že bojovná pravica by bola po rokoch v ňom našla vodcu nad iných energického a ozdobeného revolučnými zásluhami.“

Ako preto Peroutka pripomína, za to, že sa prvá ČSR zrodila ako demokratický štát, treba poďakovať Masarykovi a Benešovi. O tom, že o monarchii ako možnom spoločenskom usporiadaní spočiatku uvažoval i sám Masaryk, však český novinár radšej pomlčal.

Nabúraný pomník

Niet pochýb, že Peroutka, ktorý sa so Štefánikom nikdy nestretol, musel čerpať iba z toho, čo o ňom počul alebo čítal. Keďže ho ako novinára zo začiatku podporoval sám prezident ČSR, predpokladá sa, že ako zdroj použil práve Masaryka, no najmä Beneša.

"V čase, keď Budování státu vznikalo, vzbudila z celej knihy asi najväčšie emócie práve táto kapitola,“ uviedol pre Pravdu Martin Groman, predseda Spoločnosti Ferdinanda Peroutku. Ako však zdôraznil, autor takto „nešetrne“ skritizoval i viaceré ďalšie osoby.

„Slováci na to reagovali veľmi agresívne a podráždene. Niet divu, tá kapitola je k Štefánikovi skutočne nekompromisná. Peroutka to však spravil veľmi realisticky a zobrazil aj tie negatíva, o ktorých sa vtedy verejne vôbec nikde nehovorilo,“ upozornil Groman.

Podľa neho bol ohlas na tie vyjadrenie taký silný, že to dokonca viedlo k interpelácii v československom parlamente a politické kruhy sa od toho dištancovali.

„Vyvolávalo to veľké politické trenice, lebo všetci, samozrejme, vedeli, že Peroutka patrí ku skupine okolo Hradu, teda k ľuďom okolo Masaryka a Beneša. Slováci vtedy dokonca mali dojem, že je to nejaká dodatočná pomsta voči Štefánikovi. Preto sa to rýchlo hasilo,“ priblížil Groman.

Oficiálne sa však Masaryk ani Beneš k hanobeniu svojho bývalého druha nevyjadrili. Podľa Gromana Peroutka neskôr v exile spomínal, že to bola jediná kapitola z jeho rozsiahleho diela, ktorá sa stretla s takou búrlivou odozvou.

„Za tým, čo napísal, si však stál. Vyhlasoval, že jednoducho iba napísal kapitolu, ktorá bola k Štefánikovi tvrdá a ukazovala to, čo vtedy nebolo zvykom ukazovať – jeho negatíva a isté charakterové rysy, o ktorých sa nerozprávalo, lebo do prvej republiky vstúpil ako obeť. Pre jeho predčasnú smrť sa preto nič z toho neriešilo,“ objasnil Groman.

Za takých okolností sa podľa neho v Československu nevykresľovala celá Štefánikova osobnosť, ale vyzdvihovali sa len jeho zásluhy, akýsi pomyselný pomník. „A Peroutka ten pomník nabúral,“ vysvetlil predseda spoločnosti, ktorá udeľuje známu novinársku cenu.

Ako dodal, treba tiež zohľadniť, že Peroutka v tom čase nemal k dispozícii potrebné listiny a archívne materiály, preto musel vychádzať predovšetkým z toho, čo sa dozvedel od iných.

Otázkou, prečo inak uctievaný novinár Štefánika zobrazil tak čierno-bielo, sa zaoberal i Peroutkov životopisec Pavel Kostatík. Dospel k názoru, že jeho hlavným zdrojom bol zrejme Beneš, lebo jeho názory na Štefánika zodpovedali práve tomu, čo tvrdil Peroutka.

Podľa Kostatíka bola reakcia na celú aféru taká prudká, že sa ju Beneš rozhodol urovnať a vydal sa na cestu po Slovensku, kde sa kritizovaný článok snažil vysvetliť.

Tvrdenia vytrhnuté z kontextu

To, že Peroutka Štefánika nepoznal, zdôraznil aj známy slovenský historik Dušan Kováč. Zdrojom pre Peroutku bola podľa neho i kniha spomínaného generála Janina, jeho tvrdenia však český novinár údajne dotiahol až do absurdity.

„Vybral z nej niektoré momenty – napríklad to, že je Štefánik monarchista a že o sebe tvrdí, že je konzervatívny. Vytrhol to zo súvislostí a Štefánika vykreslil ako nejakého budúceho fašistu. V tom zmysle, že tá pravica, ktorá sa v Československu začala tvoriť okolo Radolu Gajdu, by v Štefánikovi našla významného predstaviteľa,“ zhodnotil pre Pravdu Kováč.

Ako doplnil, na také neodôvodnené špekulácie zareagoval i samotný Janin. Vyhlásil, že to nie je v súlade s tým, ako slávneho Slováka sám videl a opísal. Neskôr to uviedol na pravú mieru aj ďalším svojím dielom.

Kováč síce pripustil, že keď sa Štefánik vrátil zo Sibíri do Paríža, bol psychicky aj fyzicky vyčerpaný a naozaj mohol pripomínať „hromádku nervov“, lenže išlo len o „jednu epizódu z posledných rokov jeho života“. Podľa historika nebolo správne, ak sa Peroutka na základe niekoľkých stretnutí Beneša so Štefánikom pokúsil vykresliť jeho charakter.

Veľa tvrdení si navyše vymyslel. Napríklad to, že sa v politike nevyznal, a tak si osvojoval cudzie myšlienky. „S tým určite nemožno súhlasiť. Tú informáciu mal možno od Beneša,“ odhadol Kováč, ktorý v niektorých Peroutkových výhradách ani nevidí zmysel.

„Je pravda, že Štefánik bol romantik. Ale práve vďaka tomu dokázal mnohé veci, ktoré by reálne zmýšľajúci ľudia dávno zabalili,“ zhrnul historik.

Ako reagovali na Peroutku

  • Týždenník Československá vzájomnosť vychádzajúci v Trenčíne 16. 12. 1933 na titulnej strane zverejnil článok s nadpisom Bezočivá provokácia slovenského velikána. Autor v ňom tvrdil, že pri čítaní Peroutkovho článku sa musí „každému Slovákovi búriť krv“, lebo „ani ten najzarytejší osobný nepriateľ Štefánikov a nášho národa nevedel by zozbierať, vymyslieť a napísať v jednom článku viacej irónie a zloby, ako to urobil Peroutka.“
  • Štefánika sa zastal i český generál a bývalý legionár Rudolf Medek, ktorý Peroutku nepriamo obvinil z „hnidopišstva“.
  • Podľa českého spisovateľa Ladislava Zvěřinu, ktorý už v 30. rokoch o Štefánikovi písal knihy, sa Peroutka dopustil chyby, že sa spoľahol na ľudí, ktorí boli Štefánikovými nepriateľmi či konkurentmi.
  • Peroutkove vyjadrenia odsúdila i ľudácka tlač, no nie tú časť, ktorá sa zmieňovala o jeho sympatiách k radikálnej pravici či fašizmu.
  • V roku 1941 to do extrému priviedol minister vnútra slovenského štátu Alexander Mach, ktorý na verejnom zhromaždení v Rajci vyhlásil, že Štefánik by bol „prvým slovenským hlásateľom toho autoritatívneho systému, aký dnes uplatňuje v budujúcej sa novej Európe Adolf Hitler“. Mach dokonca uviedol: „Štefánik dnes kráčal by za Adolfom Hitlerom. Áno, bol by slovenským Hitlerom.“

© Autorské práva vyhradené

42 debata chyba
Viac na túto tému: #M. R. Štefánik #Ferdinand Peroutka #100. výročie úmrtia Štefánika