Malý krok pre človeka, veľká lož pre ľudstvo?

, 21.07.2019 12:00

Keď pred 50 rokmi na Mesiaci pristáli prví ľudia, bol to obrovský úspech. Zároveň však vznikli pochybnosti, či to celé nie je len dobre zinscenované divadlo - lož, pripravená americkou vládou, podfuk storočia. Prečo je táto konšpiračná teória dodnes taká podmanivá?

Let americkej posádky Apollo 11 sa začal ráno 16. júla 1969. Štart priamo na mieste sledovalo asi 3 500 novinárov z USA a ďalších 55 krajín sveta, televízny prenos sa naživo vysielal v 33 štátoch, kde k obrazovkám pritiahol najmenej 25 miliónov divákov.

Ďalšie masy ľudí sedeli pri rádiách, asi milión Američanov sa na raketu stúpajúcu k nebu pozeralo z blízkych ciest a pobrežia. Každý bol zvedavý, či sa astronautom Neilovi A. Armstrongovi, Michaelovi Collinsovi a Edwinovi E. Aldrinovi podarí splniť úlohu.

Po troch dňoch letu dosiahli obežnú dráhu Mesiaca, 20. júla o 20.17 h svetového času na ňom s lunárnym modulom Eagle (Orol) aj pristáli. Na druhý deň o 2.56 h napokon Armstrong ako prvý pozemšťan stúpil na zaprášenú pôdu mesačnej planiny.

„Je to jeden malý krok pre človeka, jeden obrovský skok pre ľudstvo,“ komentoval svoj čin slovami, ktoré vstúpili do histórie. Jeho prechádzku po Mesiaci si vďaka televíznemu prenosu pozrelo asi 600 miliónov ľudí na Zemi.

K veliteľovi posádky sa zakrátko pridal i Aldrin, prezývaný Buzz. Fotili všetko, čo ich zaujalo, zbierali vzorky z povrchu Mesiaca, skúšali rôzne spôsoby, ako sa v tom prostredí s malou gravitáciou pohybovať. Vztýčili aj americkú zástavu a prijali telefonát z Bieleho domu… Stanovený cieľ splnili. Doma na nich boli hrdí a svet im tlieskal.

Podvod za 30 miliárd?

Nie všetci však uverili. Konšpirátori boli presvedčení, že ide o podvrh. Vychádzali z toho, že vesmírny výskum v USA nedosiahol taký pokrok, aby Američania dokázali predbehnúť Sovietsky zväz.

Keďže však prezident John F. Kennedy už v roku 1961 určil ako cieľ vyslať Američanov na Mesiac ešte pred koncom desaťročia, Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) podľa pochybovačov nemal na výber – ak sa chcel vyhnúť hanbe a ďalšej porážke v studenej vojne, musel sa vraj uchýliť k podvodu.

Astronaut Edwin E. Aldrin Jr. (vľavo), pilot...
Astronaut Edwin E. Aldrin Jr. (vľavo), pilot lunárneho modulu, používa na zber vzoriek odmerku a kliešte. Astronaut Neil A. Armstrong, veliteľ Apollo 11, drží tašku na prijatie vzorky - simulácia používania mesačných nástrojov na povrchu Mesiaca. Skúška sa uskutočnila počas cvičenia v budove 9 22. apríla 1969. Autor: nasa.gov

Za zakladateľa tejto konšpiračnej teórie sa pokladá americký spisovateľ Bill Kaysing. Dovtedy neznámy autor vydal v roku 1976 knihu We Never Went to the Moon: America's Thirty Billion Dollar Swindle (Nikdy sme neboli na Mesiaci: Americký podvod za tridsať miliárd dolárov). V nej vraj odhalil jedno z najväčších sprisahaní na svete. Na základe údajných anomálií a protirečení sa snažil dokázať, že celá misia Apollo 11, ako aj nasledujúce lety na Mesiac, boli podvrhom.

O dva roky neskôr načal podobnú tému americký triler Kozorožec 1. Hrdinami filmu sú traja astronauti, ktorí majú letieť na Mars, no tesne pred štartom ich vytiahnu z raketoplánu. Na tajnej základni, kde ich väznia, musia potom pred kamerami predstierať pristátie na červenej planéte… Ako priznal režisér a scenárista filmu Peter Hyams, nápad mu vnukla práve misia Apollo 11.

„Bola to udalosť skutočne ohromného významu, ktorá takmer nemala svedkov. A jediné overenie, ktoré sme mali, prišlo z televíznej kamery,“ vysvetlil. Pripomenul, že astronauti pred letom veľa vecí trénujú v podobných podmienkach, aké vládnu vo vesmíre. „Sledoval som tie simulácie a bol som zvedavý, čo by sa stalo, keby niekto sfalšoval celý príbeh,“ priblížil Hyams.

Päsťou do brady

Konšpirácie, že astronauti nechodili po Mesiaci, ale po piesku v nejakom ateliéri či na tajnom mieste v púšti, zapustili také tuhé korene, že vydržali pol storočia. Podľa rozličných prieskumov im dodnes verí od šiestich do 30 percent Američanov.

V rokoch 1969 až 1972 pritom na Mesiaci pristálo celkovo šesť amerických posádok a dokopy naň vystúpilo 12 astronautov, z ktorých dnes žijú už len štyria. Ich činnosť vo vesmíre je však dobre zmapovaná, urobili mnohé testy, odobrali vzorky, nafotili a nakrútili množstvo záberov.

Bývalý americký astronaut Charles M. Duke, ktorý strávil v kozme 265 hodín, misiu Apollo 11 pozoroval z kontrolného strediska v Houstone a v roku 1972 ako desiaty človek sám kráčal po Mesiaci, tvrdí, že keby NASA potrebovala let na Mesiac sfalšovať, možno by to spravila raz, ale načo by to ešte päťkrát opakovala? Ako navyše zdôrazňuje, keby boli spomenuté misie naozaj podvodom, Sovieti by to určite odhalili. Všetky lety starostlivo sledovali, no ich pravosť nespochybňovali.

Mužov, ktorí „boli pri tom“, vedia preto provokácie poriadne rozčúliť. Príkladom je „Buzz“ Aldrin. Keď k nemu v roku 2002 spolu s filmovým štábom pristúpil „konšpirátor“ Bart Sibrel a vyzval ho, aby prisahal na Bibliu, že pristátie na Mesiaci nebol podvod, došlo k hádke, počas ktorej Sibrel vesmírneho veterána obvinil, že je zlodej, klamár a zbabelec. To už bolo priveľa aj na 72-ročného Aldrina – otravnému krikľúňovi zasadil úder priamo do brady.

A čím vlastne argumentujú prívrženci „mesačného sprisahania“? Z množstva tvrdení sme vybrali desať mýtov, ktoré sa objavujú asi najčastejšie.

Desatoro lunárneho konšpirátora

Na oblohe chýbajú hviezdy

Na snímkach, ktoré spravili astronauti, vôbec nevidno hviezdy, iba čierne nebo. Podľa skeptikov je to dôkaz, že zábery vznikli v štúdiu. Na Mesiaci bol však počas fotenia deň a svetlo, ktoré sa odrážalo od mesačnej krajiny, bolo také silné, že pri ňom zaniklo aj slabé žiarenie hviezd. Použitý filmový materiál mal navyše obmedzený kontrast.

Zástava veje i bez vetra

Bez atmosféry nie je vietor, tak prečo americká zástava, ktorú do mesačnej krajiny zapichol jeden z astronautov, veje? Pri dôkladnom sledovaní filmových záberov vidieť, že sa zástava chvela vždy len vtedy, keď sa astronauti dotkli jej žrde. To, že sa hýbe dlhšie, je dôsledkom toho, že na Mesiaci je šesťnásobne slabšia gravitácia ako na Zemi.

Šľapaje v prachu

Viaceré fotografie zachytávajú ľudské stopy v mesačnom prachu. Ten je však podľa kritikov taký jemný a suchý, že by nemal udržať „vyformovaný“ odtlačok obuvi. Vedci to vysvetľujú tým, že na tieto čiastočky prachu nepôsobil vietor ani voda, preto sa nezaoblili tak ako prach na Zemi. Zostali hranaté a držia dobre pokope.

Tiene krížom-krážom

Zábery z Mesiaca ukazujú tiene, ktoré dopadajú do rozličných strán alebo sa križujú, hoci jediným zdrojom osvetlenia bolo Slnko. Konšpirátori preto vyhlasujú, že sa nakrúcalo pri zapnutých reflektoroch niekde na Zemi. V skutočnosti sa dá všetko objasniť optickými efektmi pri projekcii a nerovnosťou mesačnej planiny, ktorá tiene skresľuje. Keby zdrojov svetla (reflektorov) bolo viac, z jedného predmetu by bolo i viac tieňov, čo na fotkách z Mesiaca nevidno.

Kde je kráter po pristátí

Keď lunárny modul pristával na Mesiaci, musel brzdiť z rýchlosti až 6 000 km/h, takže jeho motory dostali zabrať. Ako je možné, že nevytvorili kráter? Kde niet atmosféry, nemá ani čo klásť odpor. Neil Armstrong navyše pred pristátím prevzal ručné riadenie, takže modul na povrch dosadol skôr v horizontálnom sme­re.

Príliš krátke skoky

Ak má Mesiac šesťkrát slabšiu príťažlivosť ako Zem, ako je možné, že astronauti poskakujú len tak nízko po jeho povrchu, a nie až do dvojmetrovej výšky? Keďže okrem svojej váhy niesli aj 85-kilogramový výstroj, neboli práve najľahší. Kvôli bezpečnosti sa navyše pohybovali veľmi opatrne. Ostatne veliteľ letu Apollo 16 John Young v roku 1972 pri salutovaní americkej zástave vyskočil až do výšky 44 centimetrov.

Bez ujmy po žiarení

Zhruba každých 11 rokov sa následkom erupcií zvyšuje aktivita Slnka a práve počas nej sa konali misie Apollo. Nebezpečné sú najmä tzv. Van Allenove radiačné pásy. Dlhší pobyt v takom prostredí môže mať vážne zdravotné následky, no astronautom sa nič nestalo. Nebezpečenstvu však boli vystavení len asi hodinu, pričom ich chránil skafander a ochranný štít lode. Dávka žiarenia, ktorú dostali, bola preto nízka.

Sporný pôvod kameňov

Všetky americké lety Apollo priviezli na Zem spolu takmer 381 kg mesačnej horniny. Kritici tvrdili, že kamene pochádzajú zo Zeme alebo z meteoritov. Mesačný pôvod tejto horniny však medzitým potvrdilo veľa vedcov. Zistili, že má zloženie, aké na Zemi neexistuje.

Teleskop nič neodhalil

Ak boli Američania šesťkrát na Mesiaci a zanechali tam plno materiálu, prečo žiadny astronóm nič z toho nespozoroval? Ani najvýkonnejší Hubblov vesmírny teleskop nedokáže rozoznať predmety menšie ako 60 metrov. NASA však už v júli 2009 zverejnila snímky zo sondy na orbite Mesiaca (asi z 50-kilometrovej výšky), kde vidno päť zo šiestich miest pristátia misií Apollo. V marci 2012 pribudli aj zábery z 24-kilometrovej výšky, na ktorých je vidieť dokonca kameru a odtlačky šľapají astronautov z Apolla 11.

Diafilmy odolali horúčave

Astronauti používali upravené kamery s diafilmami. Tieto celuloidové filmy sa však roztápajú už pri teplote asi 64 °C. Ako to, že vydržali na Mesiaci, kde sa povrch zohrieva až na vyše 100 °C? Na Mesiaci je zdrojom tepla Slnko, a keď je preč, poriadne sa ochladí. Kamery teda stačilo chrániť pred slnečnými lúčmi, vďaka čomu sa nezohriali na vyššiu teplotu ako 30 °C. Okrem toho ich astronauti pravidelne ochladzovali v tieni.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#mesiac #NASA #konšpiračné teórie #Neil Armstrong #Apollo 11 #50 rokov od pristátia na Mesiaci
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku