V Povstaní bojoval ešte ako mladík, kamaráti mu umierali priamo pred očami

, 01.08.2019 06:00
Vladimír Strmeň
Vladimír Strmeň aktívne bojoval v Povstaní. Autor: ,

Kruté boje počas Slovenského národného povstania zažil dnes 91-ročný Vladimír Strmeň na vlastnej koži. Pamäť mu stále funguje perfektne a na ťažké chvíle, keď smrť v jeho okolí kosila ľudí rad za radom, si spomína veľmi presne. Časy, keď po boku partizánov odolával Nemcom, sú dávno preč, no rezký dôchodca trpezlivo a so železnou pravidelnosťou chodieva na besedy medzi mladých ľudí, ktorým rozpráva o hrôzach vojny. „Pripomínam im, aby si vážili, že už 75 rokov žijeme v mieri, môžu v pokoji študovať, vzdelávať sa a pracovať,“ hovorí.

Bývalého vojaka Vladimíra Strmeňa sme navštívili v jeho banskobystrickom dome. Privítal nás s heligónkou, na ktorej s chuťou zahral a popritom zaspieval partizánske pesničky. Keď sme sa opýtali na jeho životný príbeh, zvážnel. „Narodil som sa v Starých Horách v osade Richtárová. Vládla tam obrovská chudoba, ktorej sa nevyhla ani moja rodina,“ vracia sa o desiatky rokov späť v čase. Keď mal tri roky, jeho mama náhle ovdovela, čo ich situáciu ešte zhoršilo. „Otec robil v harmaneckých papierňach. Keď išiel z práce pešo domov, zavial ho sneh. Vyhrabali ho živého, ale na kosť premrznutého. Veľmi prechladol, následkom toho dostal zápal mozgových blán. O nejaký čas nato chorobe podľahol,“ vysvetlil.

Pravda prináša seriál s názvom Boli sme v Povstaní o osudoch, spomienkach a varovaniach účastníkov SNP.

Mama sa ho vraj snažila uživiť, ako vedela, no keď mal sedem rokov, miestny kňaz jej navrhol, aby dala syna do detského domova k rádovým sestrám vincentkám v banskobystrickej Radvani. Pod ťarchou životných pomerov súhlasila. „Nešlo o ľahké rozhodnutie, ale chcela ma chrániť. Veď v zime som sa zo školy musel domov brodiť snehom štyri kilometre, často ma zastihla tma,“ spomína obdobie, keď sa ako chlapček musel odlúčiť od najbližšej bytosti. Kontakt však úplne neprerušili a každé prázdniny sa k mame vracal.

Bolo to ako sen…

V domove ho naučili poriadku a samostatnosti. Práve tam prvýkrát „pričuchol“ aj k hudbe, keď na krytej terase objavil staré harmónium. Priam magicky ho priťahovalo a potajme na ňom chodieval hrávať. Keď na to prišla jedna zo sestier, začala mu dávať hodiny hudobnej výchovy. „Pre mňa to bolo ako sen. Učila ma čítať noty, mala so mnou obrovskú trpezlivosť,“ vraví s nostalgiou o svojej učiteľke. Práve vďaka hudobným schopnostiam sa potom jeho život začal uberať ďalším smerom.

Keď mal štrnásť rokov, stretol cestou z meštianky vojaka len o niečo staršieho od seba. „Opýtal som sa ho, ako je možné, že v takom veku je v armáde. Odvetil, že končí prvý ročník vojenskej hudobnej školy a práve na druhý deň sú skúšky pre nových záujemcov. Viac mi nebolo treba,“ podotkol s úsmevom.

Osud to zariadil tak, že ho prijali a v rámci štúdia zaradili k posádkovej hudbe. Nástroj si sám vybrať nemohol, a tak mu pridelili tubu. Písal sa rok 1942 a reverz so štátom podpísal na osem rokov. „Pravidelne sme v mestskom parku robievali koncerty. Samozrejme, popritom sme absolvovali aj tvrdý výcvik. Z Bystrice nás potom, ako plukovú muziku, preložili do Zvolena. Tam sme až do Povstania mali pokojný život,“ tvrdí veterán.

Divoké a drastické boje

V júni 1944 však ponad nich začali prelietavať roje spojeneckých bombardérov, ktoré smerovali na východný front. Spôsobovalo to obrovskú tlakovú vlnu, zem sa až triasla. Mladým vojakom nebolo všetko jedno, veď vo Zvolene boli strategické body – veľký železničný uzol, most, elektráreň a kasárne so skladmi. Ideálne mesto pre bombardovanie. Čierne scenáre, ktoré im vtedy prechádzali hlavami, sa našťastie nenaplnili.

Do armády vstúpil Vladimír Strmeň veľmi mladý,...
Do armády vstúpil Vladimír Strmeň veľmi mladý, 15-ročný. Autor: Archív Vladimíra Štencla

Potom však nastal letecký poplach, keď všetci museli vyjsť na lúku pred kasárňami. Veliteľ posádky im oznámil, že sa začalo Povstanie – na Nemcov sa strieľa a s partizánmi vyjednáva. Pre nejasnú situáciu poslal študentov domov s tým, že keď sa vojna skončí, majú sa vrátiť. „Naradostený som v uniforme išiel na Staré Hory v presvedčení, že sa tam budem zatiaľ učiť a pomáhať mame. V tom čase som mal už aj dvojročného bračeka Ivka, ktorý sa jej narodil v druhom manželstve,“ spomenul súrodenca, s ktorým má vraj dodnes krásny vzťah.

Po príchode domov však zostal vtedy 17-ročný Vladimír prekvapený – usadil sa u nich partizánsky štáb. Rusky hovoriaci bojovníci ho privítali so slovami, že trúbu nepotrebuje a radšej mu ju vymenia za flintu. Darmo im vysvetľoval, že je študent. Urobili si z neho spojku, pričom pendloval medzi Tureckou, Jelencom, Pieskami a Špaňou Dolinou. „Práve tam sa moja krátka kariéra spojky skončila – už ma odtiaľ nepustili. Zapojili ma do výcviku ako strelca z ľahkého guľometu, no učili ma tiež narábať s výbušninami. Potom ma zaradili do jednotky bojujúcej pri Veľkých Bieliciach, vo Veľkom Poli, pri Kremnici a na Turci,“ vymenoval lokality, v ktorých sa pohybovala špaňodolinská skupina.

„Koľkokrát sme ani nestihli povyskakovať z korby áut a už po nás strieľali. Kým my sme oslobodzovali dediny, nemecké vojská obsadzovali kopce, na ktorých si urobili pozorovateľne. Mali nás pod drobnohľadom a len čo nás zbadali, spustili guľometnú a mínometnú paľbu,“ spomína veterán.

Boje to boli divoké aj drastické. Pravidelne sa pred jeho očami odohrávali desivé scény. „Raz, na Turci, vyskočil veliteľ čaty a zareval – chlapci, vpred! Zrazu padla mína, odtrhlo mu bradu a vykrvácal. Ďalší z nás, keď sme menili palebné postavenie, skočil pri prebiehaní na nášľapnú mínu a odtrhlo mu nohy. Strašne pri tom kričal, aby sme ho zastrelili, lebo má veľké bolesti,“ opísal hrozné udalosti. V takýchto momentoch prišiel o množstvo kamarátov. „Jeden z nich, Samo Krnáč, chránil svojho syna, ktorý s nami tiež bojoval, vlastným telom. To sa mu stalo osudným,“ povedal so smútkom. Všetko zhoršovalo ešte aj počasie – často pršalo, muži mrzli a nemali pravidelný príjem potravy.

Pomstiteľ

Povstanie bolo pre jeho účastníkov náročné fyzicky aj psychicky, no azda najpamätnejším dňom z toho obdobia je pre Vladimíra Strmeňa 14. október 1944, keď poobede začali Nemci útok v obci Čremošné. V silnej prestrelke padla neďaleko neho mína, ktorá na mieste zabila dvoch partizánov. „Štyroch nás ťažko ranilo. V poslednej chvíli som si dal ruku na tvár a jedna z črepín uviazla na mojej ruke,“ ukazuje jazvu, ktorá mu nad prstami zostala dodnes. Je presvedčený, že keby nereagoval takto inštinktívne, bol by vtedy už tiež nebohý.

Rany utrpel aj na chrbte. „Kamaráti ma odtiaľ vliekli bahnom, unikajúc pred streľbou, až do horárne. Tam sme mali obväzište,“ doplnil. Odtiaľ ho previezli do banskobystrickej nemocnice, kde sa mu naskytol hororový pohľad. „Pod oknom som videl v kaluži krvi veľkú kopu rúk a nôh, ktoré chlapcom amputovali. Operačka fungovala na tri zmeny, nestačili ich odpratávať,“ hovorí s tým, že na chodbách aj schodoch nemocnice čakalo množstvo vojakov na ošetrenie. „Viacerí kričali pomôžte mi, zachráňte ma… No a ja som bol najbledší, tak ma brali medzi prvými,“ pokračoval zamyslene.

Už po dvoch dňoch ho znovu previezli k jeho jednotke. „Koncom októbra Nemci bombardovali Staré Hory, Donovaly a priľahlé osady. Bolo veľa mŕtvych, ranených, množstvo škôd na civilnom aj vojenskom majetku. Museli sme ustúpiť do Španej Doliny,“ dostáva sa k obdobiu, keď Nemci Povstanie potlačili. On však v boji pokračoval. Jeho jednotku včlenili do ruskej skupiny Pomstiteľ, ktorej velil major Morozov. Ich úlohou bolo zamedziť presunu nepriateľských síl a prostriedkov medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou. Do vzduchu preto vyhodili všetky mosty a urobili prekážky z vypílených stromov.

Všetky veže sveta

K dôležitým informáciám sa bojovníci dostali krátko pred Vianocami, keď chytili gardistického špióna. Na lyžiach prechádzal Partizánskou republikou (oblasť severovýchodne od Banskej Bystrice, v Starohorských vrchoch, v okolí Nízkych Tatier a v juhovýchodnej časti Veľkej Fatry), aby potom Nemcom podal správu, kde môžu zaútočiť. V strachu o svoj život špeh prezradil, že začiatkom februára – na Hromnice – príde trestné komando SS vypáliť Staré Hory a postrieľať ľudí.

Na ten deň sa teda dôkladne pripravili a urobili dobre. Naozaj tadiaľ prechádzalo komando. Keď v snehových závejoch narazilo na partizánov, strhla sa hodinová prestrelka. „Prežili to len siedmi nepriatelia, ktorých sme zajali. Odplata však na seba nenechala dlho čakať – 18. marca 1945 začali Nemci besnieť. Vypálili Kalište a vtrhli do Španej Doliny, kde strieľali hlava-nehlava.

Takto tam prišla o život aj žena s dieťaťom – práve ho dojčila,“ pripomína zverstvá vojny. Na druhý deň dostali povel presunúť sa cez front. „Ľudia utekali do hôr, prosili nás o záchranu. So sebou mali len to najnutnejšie – periny, riady, nejaké batôžky. Držiac za ruky svoje deti zúfalo plakali,“ opísal výjavy na bojových cestách.

Po päťdňovom pochode cez Krpáčovo, Bystrú a Vernár sa zhruba sedemsto partizánov dostalo do Popradu. Tam ich nakŕmili, prezbrojili, prezliekli a nasadili do Parížoviec (dnes zaniknutá obec zatopená Liptovskou Marou). „Tam boli škaredé boje, ale potom ma rotmajstri zo štábu zobrali do Banskej Bystrice, kde sme vytvorili prvú československú posádku. Odpratávali sme sutiny a do dvoch týždňov sme sa tam stretli takmer všetci z našej školskej vojenskej muziky. Dvaja nám padli,“ povedal. Trikrát do týždňa potom chodievali hrávať do lazaretu v Sliači.

„Keď sa skončila vojna, na všetkých vežiach sveta sa 9. mája, presne o dvanástej, rozozvučali zvony. Ľudia mali neopísateľnú radosť,“ zaspomínal Vladimír Strmeň a úsmev rozsvietil jeho tvár.

Televízny obhajca Gabčíka

Takto Vladimír Strmeň vyzeral tesne po vojne.
Takto Vladimír Strmeň vyzeral tesne po vojne. Autor: Archív Vladimíra Štencla

Po vojne sa život Vladimíra Strmeňa uberal úplne iným smerom, ako si pôvodne naplánoval. Minister obrany Ludvík Svoboda všetky záväzky uzavreté počas vojnového Slovenského štátu zrušil. Mladého hudobníka zlákali železiarne v Podbrezovej, kde vo voľnom čase robil aj kapelmajstra tamojšieho orchestra.

Krátko nato si založil rodinu – s manželkou Máriou mal syna a dcéru. V Banskej Bystrici si medzitým postavili dom a po takmer štvrťstoročí zmenil zamestnanie. „Začal som robiť v Tesle, neskorších Závodoch výpočtovej techniky, na oddelení marketingu. Neskôr som pôsobil na dokumentačnom stredisku,“ vymenoval pán Strmeň. Aj tam sa po pracovnej dobe venoval muzike – viedol veľký dychový orchester, s ktorým každú nedeľu vyhrávali na banskobystrickom námestí. Teraz je už tri desaťročia na dôchodku. „Manželka mi umrela pred dvadsiatimi rokmi, syn krátko po nej a pred troma rokmi aj dcéra,“ smutne sa zamyslí pri slovách o najbližších, ktorých mu zobrali vážne choroby.

Našťastie má vnúčatá s pravnúčatami a množstvo aktivít. V školách pravidelne beseduje o Povstaní a v zariadeniach pre seniorov hrá babičkám na svojej heligónke.

Na svojej heligónke dodnes hráva partizánske...
Na svojej heligónke dodnes hráva partizánske pesničky. Autor: Eva Štenclová, Pravda

Nedávno dokonca obhajoval v rámci televíznej súťaže Najväčší Slovák generála Jozefa Gabčíka. „Som nesmierne rád, že som mohol zastupovať takú veľkú osobnosť. Rovnako ma potešilo, že som počas nakrúcania videl všetky lokality súvisiace s operáciou Antropoid, teda atentátu na Heydricha, ktorej bol Gabčík účastníkom. Urobilo to na mňa úžasný dojem,“ tvrdí.

V Prahe sa s televíznym štábom dostal do Kostola sv. Cyrila a Metoda – priamo do krypty, v ktorej sa Gabčík ukrýval pred gestapom. Ocitol sa tiež na križovatke, kde došlo k samotnému atentátu. „Neobišli sme ani dom, v ktorom Heydrich býval,“ podotkol. Je presvedčený, že Gabčík si úctu zaslúži, lebo v období, keď sa fašizmus rozpínal do nevídanej miery, zasadil mu smrtiacu ranu, ktorou dokázal, že Nemci nie sú neporaziteľní.

Na súčasnú silnejúcu vlnu extrémizmu má protifašistický bojovník svoj názor. „Niektorí to robia z recesie, neuvedomujú si svoje konanie,“ myslí si. Má pocit, že aj z volieb si mnohí robia dobrý deň. „Mladí ľudia nevedia, čo je vojna a strach o holý život. Celý čas žijú v mieri, nepoznajú biedu, majú všetko. Mojej generácii sa v ich veku o tom ani nesnívalo,“ uzavrel hrdý veterán.

Hlásna
		služba protilietadlovej obrany pri
		B....
Veliteľ
		22. práporu Hornád kpt. Ondrej
		Búrik,...
+17Letisko Tri Duby, 
		vykladanie zbraní
		z...

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#SNP #Boli sme v Povstaní #75. výročie SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku