Keď s miernym oneskorením daným neskorším štúdiom a absolutóriom vstúpil po polovici 70. rokov 20. storočia na scénu slovenského neoficiálneho umenia, ihneď sa profiloval inak. Trochu ako „podvratný“ element, trochu ako enfant terrible – „nezbedné dieťa“ slovenskej neo-avantgardy. Líšil sa už spomínanou ironickou dištanciou (až sarkazmom), pokusom o odstup a nadhľad, tiež kritickou reflexiou zameranou aj do vlastných radov.
Nič mu od začiatku nebolo „sväté“, všetko a všetci sa mohli stať predmetom úsmešku alebo posmešku, objektom permanentného „de-“ – desakralizovania, demytologizovania, demystifikovania, depatetizovania či dekonštruovania. Mimochodom, presne taký bol aj v osobnom kontakte, pri dišputách s priateľmi rád ukazoval túto stránku svojej osobnosti.
Hry prekvapivé a šokujúce
Všetky tri osobnosti, ktoré nás prednedávnom po sebe opustili: kunsthistoričku Eugéniu Sikorovú, vizuálnych umelcov Mariána Mudrocha a Petra Meluzina, paradoxne, v začiatkoch spojila jedna udalosť – 1. otvorený ateliér, ktorý sa konal 19. novembra 1970 v dome manželov Rudolfa a Eugénie Sikorovcov na Tehelnej ulici č. 32 v Bratislave. V čase začínajúcej normalizácie chceli jej organizátori a účastníci hájiť právo na umeleckú slobodu. Hoci meno Petra Meluzina medzi vystavujúcimi nenájdeme, aktívne – vtedy ako študent – pomáhal s organizáciou a uskutočnením podujatia. Možno preto bez zveličenia povedať, že to preňho malo kľúčový význam.
Do roku 1989 pôsobil na neoficiálnej – alternatívnej – scéne a venoval sa prevažne akčnému umeniu. Spolu s Radislavom Matuštíkom a Júliusom Kollerom založili akčné združenie Terén (1982 – 1985); organizoval vydávanie samizdatov dokumentujúcich jeho aktivity. Inicioval prvú intermediálnu výstavu Suterén (apríl 1989), ktorá bola prezentáciou objektov a inštalácií in situ v pivničných priestoroch obytného domu na Konventnej ulici v Bratislave.
Začiatkom 90. rokov sa priklonil k artefaktovej forme umenia – stal sa iniciátorom a jedným z hlavných protagonistov novej práce s objektom a inštaláciou. Zaradil sa medzi tých tvorcov, ktorí radikálnym spôsobom posúvali hranice a možnosti nových prejavov vizuálneho umenia. Bez jeho účasti sa v tom čase nezaobišla vari ani jedna významná prezentácia súčasného umenia na Slovensku i v zahraničí.
Cez intelektuálne zázemie, v skĺbení s technickými zručnosťami a využitím elektronických médií, ready-mades a textu sprostredkúvali Meluzinove diela tok vizuálnych, jazykových, sémantických a komunikačných hier prekvapivých a často šokujúcich významov. Ich aktuálny moralistický apel smeroval proti konzumentským a manipulatívnym schémam súčasnej poklesnutej popkultúry. Do jeho pozornosti sa dostala gýčovitá masmediálna estetika, konzumentské stereotypy či idoly globalizovaného sveta, ale tiež zvláštne psychosociálne excesy týkajúce sa jedinca i spoločnosti, početné neduhy dnešnej civilizácie, ktorým sa rád vysmieval.
Brána času
Peter Meluzin bol schopný organizátor, okrem toho, že dokázal nielen z umeleckého, ale aj z produkčného hľadiska zrealizovať náročné priestorové a technické projekty, napĺňali ho aj „verejnoprospešné“ aktivity. Stál napríklad pri koncipovaní a organizácii priekopníckeho projektu – výstavy Umenie akcie 1965 – 1989 v Slovenskej národnej galérii (2006).
Bol úspešným riaditeľom Školy úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave – jeho zásluhou bolo k výročiu školy vydané skutočne reprezentatívne knižné kompendium (2007). A keď ho životné okolnosti „odviedli“ z centra do Prievidze, nestrácal čas a nezaháľal. Pre Považskú galériu umenia v Žiline pripravil v spolupráci s Mirou Putišovou-Sikorovou retrospektívnu výstavu a k tejto príležitosti stihol zhromaždiť a až „archívnym“ spôsobom zrekapitulovať svoju tvorbu v obsiahlej monografii (2017), ktorá sa stala tiež svedectvom o jednej silnej generácii umelcov.
K najpôsobivejším dielam Petra Meluzina patrí veľkorozmerný objekt Megalit (1993). Pôvodne ho vytvoril pre exteriérovú výstavu Priestor '93 na Kúpeľnom ostrove v Piešťanoch, ktorú koncipoval Ľubor Kára. Po skončení výstavy sa dostal takpovediac na smetisko – zhodou náhod sa ocitol v kameňolome a zachránili sme ho spoločnými silami. Našiel svoje miesto v zbierke Slovenskej národnej galérie a v súčasnosti je inštalovaný v parku kaštieľa v Strážkach.
Foto: MARTIN MARENČIN
V monumentálnej videoskulptúre rozvinul svoje úvahy na tému čas. Z nájdených, nahrubo opracovaných betónových dielcov vytvoril sochársko-architektonickú formu pripomínajúcu bránu, ponášku na menhir zo Stonehenge. Do objektu vkomponoval pohyblivý LED text, a tak divákovi pred očami beží citát z knihy Marcela Prousta Hľadanie strateného času, na odvrátenej strane sa mu zas odmeriava digitálny čas. Čas Petra Meluzina sa naplnil… Trochu priskoro a náhle. Bude nám všetkým veľmi chýbať.
Posledná rozlúčka bude v pondelok, 12. augusta 2019 o 12. h v Dome smútku na cintoríne v Prievidzi.