Čo všetko obsahuje zbierka zbraní, ktorú máte na starosti?
Predmety od najľahšej až po najťažšiu výzbroj. Máme vojenské vreckové nožíky, kordy, šable, bodáky, pištole, revolvery, pušky, karabíny, samopaly, guľomety, protitankové pušky, muníciu a ručné granáty. Nechýba ťažká technika ako tanky či delá, ktorá, žiaľ, stojí vonku.
Kde by podľa vás mala byť?
Jednoznačne pod strechou. Dosiahnuť to by malo byť snahou nielen múzea, ale aj štátu, ktorý je jeho zriaďovateľom. Veď ide o veľmi vzácne exponáty, ktoré pod holým nebom vlastne chátrajú.
Ako k tomu dochádza?
Ide o niekoľko kategórií poškodenia. Jednak je to počasie, pretože stále do toho zateká a vzniká korózia. V zime to všetko zamŕza, pričom ľad trhá niektoré časti mechanizmov. Exponátom neprospieva ani prílišný záujem ľudí, ktorí sa na ne štverajú, napríklad pri fotografovaní. Poškodzujú tak farbu, pričom miznú niektoré detaily. Potom sú tu vandali, ktorí nám to cielene postriekavajú sprejom. Dochádza k tomu opakovane.
Koľko potom stojí odstránenie takej škody?
Záleží na obsahu maľby a druhu farby. Niekedy to ide dolu pomerne ľahko, inokedy sa to musí premaľovávať. Rádovo sú to, v každom prípade, stovky eur.
Aké množstvo obrnenej techniky sa v skanzene pred múzeom nachádza?
Desať kusov plus delá. Najvzácnejšie sú československé ľahké tanky, ktoré používali aj povstalci. Jeden z nich je zabudovaný v pancierovom vagóne vlaku Štefánik. Sú to veľmi cenné exempláre, ktorých je na svete už asi len šesť. Máme však aj nemecké tanky, samohybné delá a transportéry. Nechýba sovietska technika, napríklad tank T-34 vyrobený v roku 1945. Sú to stroje, ktoré boli reálne nasadené v druhej svetovej vojne. Zaujímavý je horský kanón, ktorý tiež bojoval v Povstaní.
Foto: Eva Štenclová, Pravda
Sú v stave, že by sa dali naštartovať ešte aj dnes?
Žiaľ, už nie. Keď sem prišli, boli plne pojazdné, ale ako som už hovoril, dlhodobé odstavenie pod holým nebom im neprospieva, takže to nejde.
Je ešte možné ich v budúcnosti nejako sfunkčniť?
Museli by sme do toho investovať množstvo času a finančných prostriedkov. Ide o veľmi vysoké sumy, takže momentálne si to neviem predstaviť. Vo svete je však teraz veľkým trendom spojazdňovať obrnenú techniku z druhej aj prvej svetovej vojny. U nás sa to zatiaľ nedá.
Myslíte si, že v budúcnosti sa to zmení?
Dúfam.
Ako dlho tie tanky pred múzeom stoja?
Najstaršie sú tu od roku 1959, čiže do Banskej Bystrice sa dostali ešte pred vybudovaním tohto pamätníka. Naposledy sme ťažkú techniku dostali v roku 1990.
Ktorý „kúsok“ považujete, v rámci menších zbraní, vo vašej zbierke za najvzácnejší?
Cenné je to, komu konkrétne patrili. Máme celé príbehy ľudí, ktorí ich používali – či už išlo o dôstojníkov, alebo bežných vojakov. Veľkú pozornosť turistov však púta puška vrastená v strome. Nepoznáme síce, ktorému konkrétnemu vojakovi patrila, no vieme, že bol ranený, pušku tam odložili a zabudlo sa na ňu. Zarástla do stromu a v roku 1973 ju našli lesníci. Potom sa dostala k nám do múzea a stala sa jedným z topexponátov, ktoré tu máme.
Údržba všetkých tých zbraní je zrejme náročná. Čo to obsahuje?
Mojou úlohou je pravidelne ich kontrolovať, a keď sa mi niečo nepozdáva, posuniem to našim ľuďom na prekonzervovanie. Je to pomerne náročné, keďže ide o stovky predmetov. Preto postupujeme v takých akoby slučkách.