Povstalcom pomáhala vytrvať Pravda

, 29.08.2019 12:00

V takmer 100-ročnej histórii denníka Pravda možno nájsť temné i svetlé stránky. Medzi tie najsvetlejšie patrí bezpochyby jej vydávanie v čase Povstania, keď slovo bolo zbraňou. Polovica redaktorov povstaleckej Pravdy zahynula v boji alebo vo väzení.

8. číslo povstaleckej Pravdy zo 17. septembra...
8. číslo povstaleckej Pravdy zo 17. septembra 1944.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Pravda, archív Pravdy

Prvé číslo Pravdy vyšlo 9. septembra 1944, uplynulo dvanásť dní od vypuknutia Povstania a odvtedy, čo nemecké vojská začali okupovať Slovensko, medzitým obsadili už Spiš a Liptov. Celým Slovenskom sa vtedy šírili rôzne neoverené správy a fámy, napríklad, že povstalci zložia zbrane do niekoľkých dní. Okrem toho vládna propaganda neprestávala tvrdiť, že ide o „židoboľševickú zradu národa“ či pokus o puč „českých dôstojníkov, riadený z Londýna“.

Povstalecká tlač si predsavzala vysvetľovať čitateľom príčiny a ciele tohto ozbrojeného vystúpenia, objektívne informovať o situácii na povstaleckom území aj mimo neho.

„Nemohli sme pripustiť, aby nemecké bandy obsadili Slovensko,“ napísal Karol Šmidke hneď v prvom čísle Pravdy, „aby slovenský ľud sa dostal do otroctva ešte ťažšieho, aby naše mestá a dediny boli drancované a pálené.“

A pokračoval: „Vieme, že vyhnaním Nemcov sa naša cesta neskončí. Chceme dať pracujúcemu človeku na Slovensku také miesto, aké mu počtom i prácou patrí, a také postavenie, aké dnešný stav technických a hospodárskych možností umožňuje.“

Šmidke bol v tom čase spolupredsedom Slovenskej národnej rady (zároveň s Vavrom Šrobárom) a lídrom Komunistickej strany Slovenska, ktorá sa však počas Povstania zjednotila so Sociálnodemokra­tickou stranou Slovenska. Pravda sa tak stala novinami celej ľavicovej zložky Národnej rady, zatiaľ čo tzv. občiansko-demokratický blok, zastúpený v SNR takými politikmi, ako bol Ján Ursíny alebo Jozef Lettrich, začal v Povstaní vydávať noviny Čas.

Zdalo by sa, že uvažovať o budúcom usporiadaní politických pomerov je predčasné, ba až nemiestne. Povstalecká armáda prišla v predchádzajúcich bojoch o značné zásoby vojenského materiálu, ktorý jej bude tak veľmi chýbať v neskorších dňoch. Počas urputných bojov na hornej Nitre povstalci utrpeli veľké straty, v ich radoch sa nemohli neprejaviť aj porazenecké nálady. O to viac potrebovali povzbudenie a nádej.

Šmidke bol presvedčený, že ešte nie je všetko stratené a že fašizmus je odsúdený na porážku. „Vieme, že v tomto boji nestojíme osamotení,“ písal. "Na západe, na východe i na juhu, všade, kde stojí hitlerovský vojak, je bitý, do zajatia braný, porážaný. Jeden štát za druhým odpadáva od nacistického Nemecka. Svetová vojna je v poslednej svojej fáze, jej koniec je na dohľad.“

Zrejme tomu aj veril. Pred niekoľkými dňami sa vrátil z Moskvy, kde na čele delegácie SNR dohodol koordináciu Povstania s ofenzívou Červenej armády v Karpatoch…

Novinárčenie za zvukov kanonády

Priblížme si ďalšie príspevky v prvom čísle povstaleckej Pravdy. Titulná strana zaujala už heslom vpravo od hlavičky: „Smrť nemeckým votrelcom!“ V stĺpčeku písal šéfredaktor novín Mieroslav Hysko o ich poslaní: „Slová pravdy ideme rozsievať medzi ľud…“ Nasledovala situačná správa povstaleckej armády: „V údolí Nitry obranné boje trvajú. V údolí Oravy nijaká pozoruhodnejšia zmena.“

Pozdravný telegram veleniu povstaleckej armády poslal minister národnej obrany čs. vlády v exile Sergej Ingr: „Celá svetová verejnosť sleduje váš zápas so zatajeným dychom.“ Nasledovali informácie zo Zboru povereníkov, čo bol hlavný výkonný orgán Národnej rady, obdoba vlády na povstaleckom území.

Domáce spravodajstvo v prvom i v ďalších číslach zachytávalo mnohorakú činnosť novej verejnej správy na povstaleckom území. Revolučné národné výbory vtedy preberali všetku moc v jednotlivých mestečkách a dedinách, ich členovia však nemali často žiadne skúsenosti z podobnej práce a potrebovali usmernenie. Svedčia o tom už aj názvy mnohých článkov: „Členstvo v národnom výbore neoslobodzuje od vojenskej služby“, „Zákaz zvyšovania cien a dodržiavanie akosti“, „Výzva evakuantom: hláste sa na úradoch práce!“

Jednu z výziev adresovali noviny aj učiteľom, aby sa pridali k odboju… Mimochodom, v čase Povstania sa, samozrejme, nevyučovalo, lebo aj „obloky redakcie sa neraz otriasali hrmením kanónov od Čremošného alebo Ružomberka a bomby z nemeckých lietadiel padali do nášho najbližšieho susedstva“. To už citujeme zo spomienok Michala Chorvátha, spisovateľa a prekladateľa francúzskej literatúry. Po takmer šiestich týždňoch prežitých na bojiskách, nastúpil 12. októbra vtedy 34-ročný Chorváth do redakcie povstaleckej Pravdy, aby pomohol najmä pri frontovom spravodajstve.

Pravda si takmer v každom čísla brala na mušku ľudácku propagandu zo stránok denníkov Slovák alebo Gardista. Zároveň pravidelne prinášala prehľad ostatnej povstaleckej tlače. Je až na počudovanie, koľko rôznych novín vtedy vychádzalo – regionálnych, ale aj určených pre celé oslobodené územie. Bojovník, Čas, Hlas národa, Vpred, Útok…

Najužšiu spoluprácu však mala povstalecká Pravda so spoločensko-politickým týždenníkom Nové slovo, ktorý nadväzoval na predvojnový DAV. Ich redaktori písali do oboch periodík a spoločný mali aj redakčný kruh externých prispievateľov a poradcov.

Vysoký náklad

V druhej fáze Povstania, ktorá trvala zhruba od 10. septembra do 18. októbra 1944, sa povstaleckej armáde podarilo spomaliť nemecký postup. Vďaka reorganizácii jej radov a veľkému nasadeniu dosiahli povstalci viacero úspechov či už v bojoch pri Telgárte, v oblasti Dolnej a Hornej Štubne, alebo pri obrane výšiny Ostrô. Napriek tomu strácajú už v septembri hornú Nitru a Turiec.

To všetko sa zrkadlilo na stránkach povstaleckej Pravdy, ktorá vychádzala na štyroch novinových stranách. Devätnásteho septembra priniesli noviny reportáž z výcvikového strediska povstaleckej armády v Zemianskych Kostoľanoch. Reportér si všimol, že medzi nastúpenými nováčikmi nie sú samé mladé tváre. „Bojoval som ešte za Rakúsko-Uhorska,“ priznal sa mu starší dobrovoľník. Teraz potreboval len precvičiť, aby ho mohli nasadiť do bojov.

Noviny zároveň uverejňovali správy o postupe spojeneckých vojsk na frontoch Európy. V Bukurešti sa zastrelil nemecký vyslanec Manfred Killinger, keď sa dozvedel, že jednotky Červenej armády sú už v uliciach mesta a že Rumunsko kapitulovalo. Slovenského čitateľa táto informácia zaujala. Killinger bol v rokoch 1940 – 1941 vyslancom v Bratislave.

Pravda informovala o vyhlásení Štátneho departmentu USA, ktoré upozorňovalo, že Spojené štáty pokladajú československé oddiely bojujúce na území Slovenska za riadnu štátnu ozbrojenú moc v zmysle medzinárodného prá­va.

O význame a dosahu novín možno usudzovať aj podľa ich nákladu. Zo zvolenskej tlačiarne sa expedovalo obvykle denne alebo každý druhý deň 16-tisíc až 18-tisíc výtlačkov Pravdy, čo historik Marek Syrný považuje za „obrovský náklad“ vzhľadom na povstalecké pomery. Postupne si redakcia vybudovala sieť dopisovateľov, ktorým adresovala odkazy na 4. strane novín. Vysoko sa cenili najmä informácie z bojovej línie. Občas prenikla do novín aj spätná čitateľská väzba: „Čítame vás, pomáhate nám v boji i v čase oddychu.“

Pomaly sa končil prvý mesiac od vypuknutia Povstania. Noviny uverejnili na titulke heslo cez celú stranu palcovými písmenami: „V prvom mesiaci sme sa udržali – v druhom mesiaci musíme zvíťaziť!“ Ibaže situácia na bojiskách nepriala povstalcom, museli čeliť presile nepriateľa.

V tom čase sa vyskytlo v obsahu povstaleckej Pravdy aj viacero vážnejších prešľapov. V sobotu 16. septembra Pravda uverejnila na titulnej strane informáciu o tom, že Červená armáda je už v Prešove. Ba čo viac, „po obsadení tohto mesta pochoduje ďalej“, stálo v správe, odvysielanej údajne sovietskym rozhlasom. Redaktor, ktorý mal v ten večer službu pri rádioprijímači, sa na druhý deň odvolával na zlú počuteľnosť vysielania. Tak či onak, bola to blamáž. Veď prvú obec na Slovensku (pohraničný Kalinov) oslobodili predsunuté sovietske jednotky o päť dní neskôr a Prešov? Až o štyri mesiace, 19. januára 1945!

Bez chýb to zrejme nešlo. Svoju daň si vypýtal chaos vojnových pomerov, diktát redakčných uzávierok, nemožnosť overiť si viaceré informácie, ale občas aj zbožné želanie vydávané za skutočnosť.

Cez deň s perom, v noci s puškou

Prvým šéfredaktorom povstaleckej Pravdy bol Mieroslav Hysko. Mal vtedy iba 27 rokov, ale už si stihol získať ostrohy v hnutí odporu i v žurnalistike. V roku 1940 prerušil právnické štúdiá na univerzite v Bratislave a začal pôsobiť v redakcii martinských Národných novín. Zároveň sa zúčastňoval na ilegálnej činnosti zakázanej komunistickej strany.

Redakciu Pravdy tvorili spočiatku iba štyria redaktori a ani neskôr ich nikdy nebolo viac ako osem. Všetci však boli mladí, plní síl aj elánu a nič sa im nezdalo nemožné. Reportér František Holdoš (brat účastníka španielskej občianskej vojny Ladislava Holdoša) mal v čase Povstania iba 24 rokov. Po štúdiách na filozofických fakultách v Prahe a v Bratislave krátko pracoval ako športový redaktor v denníku Gardista, potom prešiel do Národných novín. V povstaleckej Pravde sa Holdoš venoval najmä spravodajstvu z frontu. Cez deň niečo napísal a odovzdal v redakcii, v noci odchádzal s puškou medzi povstalcov.

Z kultúrnej rubriky Národných novín prešiel do Pravdy aj 26-ročný architekt Ivan Kuhn. V Pravde tiež písal o kultúre a umení, uverejnil napríklad recenzie všetkých filmov (prevažne sovietskych), ktoré sa vtedy premietali v Banskej Bystrici. Napokon v Národných novinách začínal a v Pravde pokračoval 24-ročný Ján Siakeľ, pôvodne bankový úradník.

Od 17. septembra vystriedal chorého Hysku (ležal v nemocnici s vysokými horúčkami) vtedy 36-ročný Július Šefránek, ktorý za prvej ČSR pôsobil v ľavicovom DAV-e, neskôr v Ľudovom denníku a Slovenských zvestiach. Po nástupe do Pravdy viac dbal na overovanie faktov, čo však nebránilo redakcii púšťať sa do odvážnych, málo prebádaných tém.

Napríklad v nedeľu 24. septembra uverejnila Pravda podrobnosti o prípade, ktorý sa stal týždeň predtým na moste cez Hron v Hájnikoch. Traja partizáni z Veličkovej brigády tam zastrelili jedenástich nevinných ľudí, medzi nimi aj jednu ženu a miestneho farára, známeho poslanca za Ľudovú stranu Antona Šaláta. Páchatelia putovali pred súd a nasledoval hrdelný trest. Všetkých troch popravili na tom istom moste v Hájnikoch. Pravda v komentári zdôraznila, že hoci ide o výnimočný prípad, je veľmi dôležité, aby sa "rovnako spravodlivo a tvrdo pokračovalo všade, kde by sa takéto živly pokúsili o podobné výčiny“.

Nedožili sa víťazstva…

Do 25. októbra 1944 vyšlo 40 čísel povstaleckej Pravdy, posledné už v Medzibrode pri Slovenskej Ľupči, kam tlačiari vysťahovali z Nemcami obkľúčeného Zvolena sádzací a tlačiarenský stroj za dramatických okolností. Po potlačení Povstania vyšlo ešte 21 čísel takpovediac partizánskej Pravdy. Vychádzala však dosť nepravidelne a na rôznych miestach. (Prvé číslo na Donovaloch koncom októbra, posledné vo februári 1945 v Brezne.)

Takmer polovica redaktorov a pracovníkov Pravdy sa nedožila slobody. Ján Siakeľ po ústupe do hôr vymenil pero za pušku, pridal sa k partizánom a v jednom z bojov padol do rúk hitlerovcom. Popravili ho vo vápenke v Nemeckej.

Matej Martinko zahynul v koncentračnom tábore.

Františka Janáčka popravilo gestapo.

František Holdoš zomrel s podlomeným zdravím po vojnových útrapách už v roku 1946…

Autor: Archív Pravdy

Vysvetlivky

  • Karol Šmidke bol pokrstený po narodení 21. januára 1897 vo Vítkoviciach ako Karel Schmidke. S nemecky znejúcim menom mal po vojne problémy, preto už ako 50-ročný požiadal úrady zmeniť ho na Karol Šmidke, čo sa v roku 1947 aj stalo.
  • Vzhľadom na okolnosti väčšina článkov v novinách vychádzala nepodpísaná, úvodníky sa však považovali za názor redakcie, preto nemali jediného autora. Text pod názvom Slovo najkrajšie však patril peru šéfredaktora Mieroslava Hyska.
  • Väčšinu správ zo zahraničia prevzala redakcia z vysielania londýnskeho alebo moskovského rozhlasu, ktoré nezriedka bolo poznačené vojnovou propagandou, resp. psychologickou vojnou.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Slovenské národné povstanie #Pravda #75. výročie SNP
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku