Ani rozsiahla sieť opatrení však nezabránila niekoľkým tisícom východných Nemcov v tom, aby sa z Kühlungsbornu i ďalších pobrežných miest komunistickej Nemeckej demokratickej republiky (NDR) nepokúsili dostať cez more na Západ. Robili tak na lodiach, v ponorkách, na obyčajných matracoch, ale aj len s využitím vlastných síl. Najmenej 180 ich prišlo o život.
Kto sa díva?
Na prvý pohľad je na pláži sedemtisícového kúpeľného mesta, ktoré leží asi pol hodiny cesty autom západne od Rostocku, všetko takmer rovnaké, ako pred vyše 30 rokmi. Na dlhom piesočnom láne sú roztrúsené modrobiele plážové koše a v nich stovky hostí, ktorí si vychutnávajú slnečné lúče a morský vzduch. Pár odvážlivcov sa ponára do modrozelených vôd Baltického mora, ktorého teplota tu ani v lete nepresahuje 18 stupňov. „Život na pláži bol ako dnes, plážové koše, ľudia na dovolenke, hrajúce sa deti“ potvrdzuje Knut Wiek, prevádzkovateľ tunajšieho dokumentačného centra venovaného útekom z NDR cez more.
Pri bližšom pohľade sú však rozdiely rýchlo viditeľné. Dnešným návštevníkom totiž nehrozí zatknutie a policajné šikanovanie v prípade, že sa na mori vydajú ďalej ako za biele bóje vznášajúce sa asi 100 metrov od brehu, nemusia sa báť toho, že by sa ich na pláži po zotmení – keď vodnú plochu prečesávali svetlomety – niekto so samopalom pýtal, čo tam ešte robia, alebo všetečných kontrol polície pri príchode vlakom na tunajšiu stanicu.
„Bol vybudovaný starostlivý systém dohľadu,“ hovorí Wiek, ktorý pripomína, že sa situácia na plážach NDR začala rýchlo meniť po stavbe Berlínskeho múru v roku 1961. Na pobreží postupne vyrástol reťazec 27 strážnych veží a naň napojená široká sieť pohraničníkov, policajtov a tajných agentov, ktorá mala zabrániť tomu, aby niekto z východného Nemecka cez more utiekol do Dánska alebo západného Nemecka. „V tých vežiach bolo i veľa psychológie, nemohli ste vidieť, či tam skutočne niekto sedí, ale vždy ste si mysleli, že tam ľudia sú a sledujú vás,“ poznamenáva muž, ktorý celý svoj život býva sotva 50 metrov od tunajšej strážnej veže.
Na rekreantov okrem oficiálnych zložiek dohliadali aj dobrovoľníci, ktorých museli dodávať tunajšie podniky, a zamestnanci hotelov, ktorí napríklad od roku 1974 museli hlásiť hostí, ktorí si so sebou do Kühlungsbornu priviezli kajak alebo napríklad len nafukovaciu loď. Dôvodom pre podozrenie bola niekedy už len nezvyčajná poznávacia značka auta.
Hnaní túžbou po slobode
Napriek tomu bol Kühlungsborn stále znovu miestom pokusov o únik z NDR. „Bolo to živé dovolenkové miesto, kde ste sa mohli zmiešať s davom a nevyčnievali ste toľko,“ vysvetľuje jeho výhody z pohľadu utečencov Wiek. K dánskemu pobrežiu je to odtiaľ 40 kilometrov, k pobrežiu Šlezvicka-Holštajnska okolo 25. Prevažne mladí obyvatelia východného bloku sa ich snažili prekonať desiatkami rôznych spôsobov. „Fantázii sa medze nekladú,“ hovorí sedemdesiatšesťročný vedúci dokumentačného centra a vymenováva pokusy o útek s pomocou lodí, kajakov, nafukovacích člnov či matracov, surferských dosiek, podomácky zostavených ponoriek alebo svojráznych vodných skútrov. Boli však aj ľudia, ktorí jednoducho len plávali.
Zrejme najznámejším vodným utečencom sa vďaka tomu stal východonemecký doktor Peter Dobler, ktorý v júli 1971 z Kühlungsbornu doplával až do Dánska. „V noci sa orientoval podľa hviezd a kompasu a dal si tablety, ktorými sa trochu nadopoval,“ vysvetľuje Wiek, ako Dobler po dvojročnom tréningu 26-hodinový plavecký výkon v neopréne zvládol.
Boj o život
Zďaleka nie všetky pokusy, z ktorých sa veľká časť uskutočnila počas neskorého leta, ale skončili dobre. Z 5 609 sa ich podarilo len 913, okolo 180 ľudí v chladných a často nepokojných vodách Baltského mora prišlo o život. Patrili medzi nich i 39-ročný Heinz-Georg Sender a jeho dve mladé dcéry, ktorých loďka sa v marci 1977 v búrke prevrátila. Manželku Ullu so synom, ktorí išli na inej loďke, po hodinách na mori zachránila dánska loď.
„Niekedy ste museli mať šťastie. A k tomu patrí aj to, že vodné prúdy a vietor nejdú proti vám, alebo to, že si vás všimne západná loď idúca okolo,“ mieni Wiek. Tých, ktorým šťastie neprialo, často po vysiľujúcich hodinách na mori a rozsiahlych pátracích akciách, do ktorých sa zapájali aj vrtuľníky alebo lode námorníctva, dostihli východonemecké jednotky. „Pol roka, rok, tri roky,“ vypočítava rodák z Kühlungsborn typickú dĺžku väzenských trestov, ktoré potom nasledovali.
Všetko sa zmenilo po páde Berlínskeho múru 9. novembra 1989. Kontroly a dohľad prakticky zo dňa na deň zmizli a v Kühlungsborne bolo znovu možné slobodne vyplávať na more.