Jubilant Vojtech Zamarovský: Radosť z dejín

Zamarovského jubileum sa oslavuje celý tento rok, mimoriadnou udalosťou však bude výstava na Trenčianskom hrade, ktorú sprístupnia 11. októbra a potrvá do 10. januára budúceho roka. Dušou tohto projektu je práve Július Bruna, ktorý sa Zamarovského tvorbou a osobnosťou zaoberá už desaťročia. Boli aj priatelia. Ako sa to všetko začalo?

Foto: Archív Klubu priateľov Zamarovského

VZ foto Dzoser Vojtech Zamarovský pred najstaršou egyptskou pyramídou - stupňovitou pyramídou panovníka Džosera v Sakkáre.

Na počiatku bola dobrá partia, ktorá sa stretávala v trenčianskom kultúrnom stredisku. Postupne sa z nej vyvinul klub fanúšikov výnimočného rodáka, Vojtecha Zamarovského. „Študoval som architektúru a čítal som knihy od Zamarovského. Zaujal ma najmä Grécky zázrak,“ rozpráva Július Bruna. „K 75. narodeninám, ktoré mal Zamarovský v roku 1994, mu udelili titul čestného občana mesta Trenčín. Tam som už Vojtecha kreslil, robil som jeho karikatúru. A aj som s ním prehodil pár slov. Vtedy som sa dozvedel, že mu na Slovensku chýba múzeum antiky, ktoré by obsiahlo všetky myšlienky tohto podnetného historického obdobia. Spomenul napríklad aj olympijské hry. Zaujalo ma to, a tak som vzápätí navrhol, aby sme zriadili v Trenčíne múzeum antiky. Členovia klubu sa nadchli a viac mi nebolo treba. Naštartoval som sa a odvtedy som sa – pokiaľ ide o Zamarovského – nezastavil.“

Antika v lietadle

Najprv bolo treba nájsť vhodné priestory, potom exponáty na výstavu a vôbec, vytvoriť podmienky na uskutočnenie projektu. Onedlho sa naskytla príležitosť. Po rekonštrukcii otvárali hrad v Beckove a pri tej príležitosti sa tam mala konať veľká slávnosť. Vojtech Zamarovský svojho času Brunovi spomínal, že by v starobe v Beckove rád žil, lebo k tomu miestu mal zvláštny vzťah. Žila tu aj rodina Mednyánszkych, z ktorej pochádzal známy maliar. Július Bruna sa chopil príležitosti, vyzdvihol Zamarovského v Prahe, kde vtedy býval, a prišli do Beckova. Oslava bola vo veľkom stane, spisovateľa usadili na čestné miesto, a tak sa mohol pozhovárať aj s vtedajším prezidentom Michalom Kováčom.

„Prezident sľúbil, že vybaví v Grécku, aby nám poskytli základ zamýšľaného múzea antiky. Myslel som si, že to bude len planý sľub. Ale o dva roky som naozaj dostal z Grécka telegram, že mám čakať na letisku špeciálne lietadlo, ktoré privezie kolekciu sôch darovaných gréckou vládou,“ spomína Július Bruna. Tešil sa, ale zároveň vyvstala otázka: kam so sochami, keďže múzeum v tom čase nemalo vhodné priestory. Sochy zostali na gréckej ambasáde, kde si ich pozrel aj pán Zamarovský.“

Foto: Archív Klubu priateľov Zamarovského

VZ TUT Zamarovský so spolupracovníkmi pred hrobkou Tutanchamona, faraóna Horného a Dolného Egypta, ktorá bola objavená až v roku 1922.

Najprv teda boli sochy u Grékov na Hlavnom námestí v Bratislave. Július Bruna zatiaľ hľadal, ako by sa dostali k verejnosti. „Mestský úrad v Trenčíne mal sálu, kde sa svadobčania pripravovali na obrady. Tam sme sochy nainštalovali a to tak, že cez sklo akoby sa pozerali na hlavnú pešiu zónu a okoloidúci ich videli. Bolo to pekné a boli tam tri roky, kým sa neotvorila ďalšia budova a výstavu do nej nepresťahovali. Neskôr budovu z ekonomických dôvodov mesto predalo a výstava zasa prišla o strechu nad hlavou.“

Nikto z funkcionárov sa o osud sôch nezaujímal, a tak Július Bruna prenajal priestor pre umiestnenie sôch na vlastné trovy u súkromníčky. Dva a pol roka platil komerčné nájomné, až kým si nepomíňal úspory. To ho prinútilo, spolu s kolegom Ivom Velikým, hľadať nové miesto pre sochy. „Pomýšľali sme na Zamarovce, odtiaľ pochádza jedna vetva rodiny Zamarovských, vyzeralo to sľubne. Ale podarilo sa len upraviť parčík pri budove, kde malo byť múzeum. V obci sa zmenilo vedenie a prevládol názor, že Zamarovský sa narodil v Trenčíne a múzeum má byť teda tam.“

Z Káhiry do Trenčína

No a v jubilejnom roku, po mnohých peripetiách, môžeme konštatovať, že sa múzeum v Trenčíne naozaj rysuje. Zatiaľ sú sochy v depozitároch, ale k storočnici sa chystá na Trenčianskom hrade výstava a inštalovať sa budú aj sochy. „Oslovil som podnikateľa, ktorý dnes vlastní Zamarovského rodný dom, návrh ocenil a prisľúbil ďalšie rokovanie. Je to zatiaľ otvorené, ale bolo by to veľmi pekné. Umiestnili by sme tam sochy aj pamiatky o živote Zamarovského. Všetko, čo sme zhromaždili. Máme pracovný stôl Zamarovského, stoličku či poličku s jeho knihami. A na výstave na hrade bude aj vosková figurína Zamarovského, ktorú vytvorila kreatívna skupina MAS Vršatec a zapožičia nám ju.“

Foto: Archív Klubu priateľov Zamarovského

VZ pracovna Na jubilejnej výstave na Trenčianskom hrade budú aj veci z pracovne Zamarovského.

Na výstave bude nielen prvá zbierka – desať antických sôch, dar gréckej vlády, ale aj druhá zbierka sôch, ktorá bola kúpená za prevažne sponzorské peniaze v Egypte. Tú druhú kolekciu sme vyberali spolu s egyptológom Jozefom Hudecom, ktorý bol v tom čase v Egypte na diplomatickej misii a je zároveň predsedom Správnej rady Nadácie Aigyptos. V Káhire sme vybrané exponáty previezli na našu ambasádu. Do realizácie ich odvozu poštou ambasády však vstúpila revolúcia v roku 2011, ktorá odvoz skomplikovala a tak sme neskôr pristúpili k alternatívnemu riešeniu a zásielka po troch mesiacoch dorazila priamo do Zamaroviec, kde sme pripravovali expozíciu.

Oslavy však nebudú len na Trenčianskom hrade. V Bratislave už od začiatku roka odznelo viacero prednášok, ktoré boli venované Vojtechovi Zamarovskému, špeciálne mu bol venovaný úvodný večer. Podrobnejšie nám o tomto projekte porozprávala Renáta Rábeková z Nadácie Aigyptos. „Áno, my sme venovali Zamarovskému už prvú polovicu tohto roka, hoci výročie je až piateho októbra. V spolupráci s Mestským múzeom v Bratislave, Ústavom orientalistiky SAV a renomovanými egyptológmi a archeológmi sme pripravili cyklus dvanástich prednášok pre verejnosť – o dejinách, zaujímavostiach a nových objavoch zo starovekého Egypta. Celý cyklus bol venovaný 100. výročiu narodenia Vojtecha Zamarovského. Úvodný spomienkový večer sme nazvali Svety Vojtecha Zamarovského, lebo nebol len propagátor histórie staroveku a spisovateľ, mal aj iné záujmy. Málokto napríklad vie, že bol aj vášnivý letecký modelár. Mal veľa záľub, ovládal množstvo jazykov, orientoval sa v rôznych oblastiach, takže bol naozaj renesančná osobnosť! Na spomienkovom večere bol aj jeho syn Peter. Je matematik, fyzik, zaoberá sa interdiscipli­nárnymi aspektmi filozofie, pôsobí na Karlovej univerzite v Prahe. Dcéra Vojtecha Zamarovského Zuzana žije na Cypre, učí angličtinu. Z vydareného večera vznikla aj videonahrávka, ktorú sme sprístupnili na web stránke Nadácie Aigyptos. Moderátorka úvodného večera Táňa Kusá pripravila pre Rádio Devín cyklus o Vojtechovi Zamarovskom, ktorý odznie teraz na jeseň.“

Rád sa smial

Renáta Rábeková a Július Bruna poznajú veľa podrobností zo Zamarovského života. Na výskumné cesty chodil Zamarovský niekedy s celou rodinou. Jeho manželka Mária pochádzala z Prahy, bola športovkyňa, čiže trochu iný typ ako on, ale bola mu oporou, asistentkou, pomáhala mu. Chodievali radi do Tatier na lyžovačky. „On písal rukou a ona jeho ozdobné písmo prepisovala na stroji,“ rozpráva Július Bruna. „Mám od neho darček – celú zložku rukopisu Grécky zázrak. Ostatné rukopisy sme uložili v Martine. Boli sme dobrí kamaráti. On si rád s ľuďmi potykal. Mne to ale občas robilo problém, lebo medzi nami bol veľký vekový rozdiel. Ťažšie však bolo, keď začal strácať hlas. On to ale bral s humorom. Vedel sa zasmiať na svojich slabostiach.“

Jubilant Vojtech Zamarovský

Fotogaléria 9 fotiek

+6

Zažili veľa veselého, ale raz sa to mohlo skončiť tragicky. Július Bruna sa mal u Zamarovského zastaviť cestou od dcéry v Nemecku. Naplánovali si, že prespí u spisovateľa v Souticiach, kde vtedy býval. Bruna prišiel až v noci, a tak nebolo zamknuté, ako sa dohodli. „Hneď ako som otvoril, zacítil som dym, a v ďalšej miestnosti ho bolo ešte viac. Tam, kde spal Zamarovský, sa už skoro nedalo dýchať, tiež tam visel dym a nad jeho hlavou bolo len asi desať centimetrov čistého vzduchu. Keby som prišiel ráno, je neskoro! Takto som otvoril okno a bolo!“

V Prahe býval Zamarovský Na Skalke. To už bol vdovec v rokoch a starala sa oňho susedka, pani Viera Vlasáková. Pani Vierka bola jeho dobrou vílou. Urobila vždy dobrú náladu a on sa rád aj bavil. Však my sme viedli aj vážne debaty. Bol však veľmi vzdelaný a rozhľadený. Ja som sa pýtal a on mi vysvetľoval. Musel som sa čudovať, ako málo viem zo svojej profesie, z architektúry, oproti nemu! On mal také obrovské penzum informácií, že to žiadne vysokoškolské skriptá neobsiahli. Mal ohromný záber a stále sa vzdelával. Dopĺňal svoje knihy o najnovšie poznatky.“

Šľachtic ducha

Vojtech Zamarovský vraj ako chlapec patril k tichším žiakom, stále nad niečím uvažoval. „Nikto by nečakal, že z páru jeho rodičov, ženy v domácnosti a kominárskeho majstra, sa narodí taký vzdelanec,“ hovorí Július Bruna. „Mama ale na jeho rozhľad dbala. Cez prázdniny chodil do Francúzska, do Talianska, do Nemecka, navštevoval jazykové školy. Boli zemania, ich rod sa datuje od trinásteho storočia. Členovia ich rodu boli často starostovia, župní úradníci, aj fiškáli a senátori. Rod sa rozrastal a časom sa rozšíril po celej župe a inde. Ich rodové sídlo bolo ako hrádok s vodnou priekopou. Jeho ruiny mi raz ukázal sám pán Zamarovský. Málokto o ňom vie. Druhé sídlo – kúria doteraz existuje. Bola v ňom dve storočia aj rodová knižnica. Podarilo sa ju odkúpiť a zachrániť. Knižnica obsahuje vyše 4200 zväzkov, je v nej aj Aristoteles a kopa antickej literatúry. Budeme ju prezentovať na výstave na hrade. Zamarovskí boli aj dobrodružné povahy. Raz mal Vojtech dobré študijné výsledky a za odmenu dostal let nad Parížom. Mama letela s ním a bolo to vraj také lietadielko, že pomedzi škáry v podlahe videli, nad čím práve letia.“ Posledný let Zamarovského bol do milovaných Atén. V roku 2006 si odtiaľ priniesol titul „veľvyslanec helenizmu“, ktorý si veľmi vážil.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Renáta Rabekova a Július Bruna Július Bruna z Klubu priateľov Vojtecha Zamarovského a Renáta Rábeková z Nadácie Aigyptos.

A aká je situácia v jubilejnom roku? Pribúda fanúšikov Zamarovského, alebo zostáva už len legendou pre zasvätených? Július Bruna konštatuje, že po Zamarovského smrti v roku 2006 ubudlo z klubu priateľov veľmi veľa ľudí, ktorým išlo o živý kontakt s ním. „Niektorí naši členovia, napríklad Ivo Veliký, môj zástupca, historik Vojto Tichý či Ľudmilka Štronnerová, ktorá urobila Zamarovského bibliografiu, už tiež zomreli. Ostal sochár Janko Hubinský a spisovateľ Rudolf Dobiáš a ďalší. Ubúda nás, ale snažíme sa, aby jubileum bolo spomenuté na úrovni. Na výstave o Zamarovskom budem sprevádzať návštevníkov, záleží mi na tom, aby ľudia naňho nezabúdali a čítali jeho dielo. Prekvapilo ma totiž, že aj štyridsiatnici či päťdesiatnici, ktorí vyrastali na štandardných knihách, čiže nielen na Wikipédii, a prišli na naše prednášky, už často nepoznali meno Vojtecha Zamarovského. Asi ich história nezaujímala, ale je to škoda. No kto sa o Zamarovskom dozvie a začíta sa do jeho kníh, určite bude prekvapený a nepustí ich z rúk. Dúfajme, že jubileom ho osviežime v kultúrnom povedomí. Zamarovský zostáva naďalej šľachticom ducha a histórie.“