Narodila sa dva týždne po vzniku Československa. Helena Spitzerová mala 24 rokov, keď sa v marci 1942 ocitla hneď v druhom transporte židovských dievčat a mladých žien zo Slovenska do Auschwitzu. Dievčatá si mysleli, že ich berú na práce na poliach a do dvoch mesiacov sú späť. Bolo lepšie ísť dobrovoľne, inak by vzali rodičov. Tí zostali v Bratislave. Ale len krátko. Nacisti ich neskôr zavraždili. To však mladá Helena vtedy netušila.
Keď sa po dlhej ceste v dobytčáku ocitla pred Auschwitzom, kde dvetisíc prichodiacich „vítal“ nápis Arbeit macht frei, a zbadala dievčatá, ktoré prišli do tábora pred nimi, uvedomila si, že sa stala väzenkyňou. A o chvíľu bude na nepoznanie, taká ako ony. Bez vlasov, s prázdnym výrazom v tvári, bez šiat a topánok, v ktorých prišla. Bez akýchkoľvek vecí, ktoré si vzala so sebou.
Stali sa číslami. Keď Helene neskôr tetovali číslo 2284, ktorým sa musela hlásiť namiesto mena, už to ani nedokázala vnímať. Vzali im všetko. „Či tetovanie bolelo? Už sme necítili bolesť, pretože… šaty, vlasy, celá premena, ktorá sa vtedy udiala, zraňovala viac. Pretože sme boli akoby zmenené na kameň. Pretože sme vedeli, že sme úplne odrezané od ľudskej civilizácie a že sme na opačnom brehu, na opačnej strane života,“ spomínala krátko po vojne v rozhovore s americkým profesorom psychológie Davidom Boderom, ktorý ju v roku 1946 zastihol v utečeneckom tábore Feldafing neďaleko Mníchova. (Detailný prepis rozhovoru zverejnil Illinois Institute of Technology, Galvin Library.)
Vášeň na pokraji smrti
Príbeh rodáčky z Bratislavy, ktorá prežila holokaust, nedávno zaujal aj New York Times. Helena Spitzerová sa totiž v Auschwitzi zamilovala. V tábore mala svojím spôsobom špeciálne postavenie. Nacisti si ju vybrali na maľovanie väzenských pásov a čísel na šatách, bola grafická dizajnérka. Neskôr, keď v prvých mesiacoch po príchode do tábora prežila týfus, bolo jej úlohou spracovávať dokumenty a robiť štatistiky. S nacistami nespolupracovala, svoje postavenie využila skôr na to, aby pomohla iným.
Na rozdiel od väčšiny väznených žien sa mohla dostať aj do časti určenej pre mužov. S Poliakom Davidom Wisniom, ktorý mal vtedy 17 rokov, prvý raz hovorila v roku 1943. Aj jeho si nacisti vyhliadli – bol talentovaný spevák. Pravidelne musel nacistom spievať a priradili mu úlohu dezinfikovať šaty prichádzajúcich cyklónom B, ktorý sa používal na vraždenie väzňov. Helena, ktorá dostala v tábore prezývku Zippi, napokon dokázala zariadiť, že s Davidom zostali osamote. Milovali sa v baraku medzi krematóriami, v skrýši na hromade stoviek balíkov šiat. Mladí milenci sa tam viac ráz stretli.
Po prvotných obavách o život sa na stretnutia začali tešiť. David sa cítil výnimočne. „Vybrala si ma,“ citoval ho New York Times. Hoci všade okolo nich bola smrť, plánovali spoločný život mimo Auschwitzu. Koncom roku 1944, keď nacisti v tábore rýchlo ničili dokumenty a zostávajúcich väzňov postupne vysielali na pochody smrti, uvedomovali si, že ich rozdelia. Na poslednom rande si sľúbili, že po vojne sa stretnú v komunitnom centre vo Varšave.
Každý inou cestou
Davida brali v decembri 1944 v jednom z posledných transportov do koncentračného tábora Dachau. Počas pochodu smrti sa mu podarilo utiecť. Natrafil na Američanov a pridal sa k ich tankovej jednotke. V americkej armáde zostal, do Varšavy po vojne nešiel. Vo februári 1946 emigroval do Spojených štátov.
Helena bola medzi poslednými, ktorí opustili vyhladzovací tábor živí. Ju poslali do ženského koncentračného tábora v Ravensbrücku. Aj jej sa podarilo počas pochodu smrti utiecť spolu s dvoma kamarátkami. Odstránila červené väzenské pásy na šatách, ktoré kedysi musela namaľovať, a zamiešali sa medzi miestnych ľudí.
Koncom mája 1945, krátko po skončení vojny, prišla cez Poľsko na Slovensko. „Domov som prišla bez topánok, bez šiat. Moja rodina boli otec, mama a traja bratia. Našla som jedného brata,“ povedala v roku 1946 v rozhovore s americkým psychológom. Brat, ktorý prežil, bol pár mesiacov predtým, ako Helenu transportovali do Auschwitzu, odsúdený na dva roky väzenia. Podarilo sa mu ujsť a pridal sa k partizánom.
Ako neskôr zistila, dvaja ďalší bratia boli pár mesiacov po jej odchode do Auschwitzu spolu s rodičmi transportovaní do Lublinu. A z tých „rodinných transportov“ nik neprežil. Najmladší brat mal vtedy 14 rokov.
Do utečeneckého tábora neďaleko Mníchova v americkej zóne šla najskôr s cieľom nájsť príbuzných. Našla tam muža, za ktorého sa vydala – Erwin Tichauer tam bol policajným šéfom. V Nemecku zostať nechceli. Odišli do Ameriky a neskôr sa usadili v New Yorku.
Po 72 rokoch
David Wisnia sa rok po príchode do Ameriky oženil. Jeho rodina sa časom rozrástla, mal štyri deti. Podľa New York Times v roku 2016 sa rozhodol, že sa pokúsi s Zippi spojiť. Jeho syn, ktorý je rabínom v Princetone, sprostredkoval kontakt. Helena napokon s návštevou súhlasila. Stretli sa po 72 rokoch. Mala podlomené zdravie. Keď ju David spolu s vnukmi navštívil, ležala na nemocničnej posteli obkolesená regálmi kníh. Od roku 1996 po smrti manžela žila sama. Deti nemali.
Mala už slabý zrak aj sluch. Davida z diaľky nespoznala. Až keď sa priblížil, oči sa jej rozžiarili. „Úplne akoby sa jej vrátil život,“ spomínal na stretnutie podľa New York Times Wisniov vnuk, 37-ročný Avi Wisnia. Stretnutie trvalo dve hodiny, až sa David napokon spýtal na to, čo chcel dávno vedieť – či má Zippi niečo do činenia s tým, že sa mu Auschwitz podarilo prežiť. Zdvihla ruku a ukázala päť prstov. Hlasno, a vraj so silným slovenským prízvukom, povedala: „Päť ráz som ťa zachránila.“
Potom dodala: „Čakala som ťa.“ Tak, ako sa dohodli, čakala ho vo Varšave. On neprišiel. Milovala ho. Keď to povedala, on jej odvetil, že ju tiež miloval. Zaspieval jej pieseň, ktorú ho naučila v Auschwitzi, aby jej dokázal, že si ešte pamätá slová, ktoré ho naučila. Už nikdy viac sa nestretli. Helen Tichauerová, rodená Spitzerová, zomrela o dva roky neskôr vo veku sto rokov.