Laura Špániková o tábore Auschwitz: Esesáci hneď zabíjali otrokyne, ktoré odpadli

, 28.01.2020 06:00
Laura Špániková
Z prvého transportu zo Slovenska do Auschwitzu sa po skončení vojny vrátilo len šesť Židoviek, medzi nimi aj Laura Špániková. Stovky ostatných zahynuli. Autor:

Posledná žijúca na Slovensku z prvého transportu do Auschwitzu je 97-ročná Laura Špániková. „Všetky nás ostrihali dohola a obliekli nás do pruhovaných väzenských šiat. A na predlaktie nám tetovali čísla. Už sme zrazu neboli ľudské bytosti, ale iba chamraď označená číslom," opísala prvé momenty po deportácii do nacistického koncentráku. Prízvukuje, že ani najväčšiemu nepriateľovi by neželala, aby prežil to, čo si vytrpela. Vytrhnutá od rodiny, zavraždení najbližší.

Mali ste pekné detstvo?

Každé dieťa je šťastné, keď má svojich rodičov. Nezáleží na tom, či žije v chatrči, alebo v paláci. Hlavná je láska, keď ju dostáva od matky a od otca. A ja som to zažila. Od obidvoch rodičov v Stropkove, kde som sa narodila.

Koľko ste mali súrodencov?

Osem. Bola som najmladšia. Viacerí už mali dokonca deti. Chodievala som za nimi. Do Košíc, do Detvy, do Trebišova, do Obišoviec.

Ako si spomínate na prvé prejavy nenávisti voči Židom?

Rozbíjali nám okná a pred domom vykrikovali: Rež a rúbaj do krve po židovskej kotrbe! Boli to pritom naši bývalí priatelia, čo bývali vedľa nás. Dvaja mladíci, z ktorých sa stali gardisti. Poznáte to, že pomôž susedovi…

…a oserie ti plot.

Žiaľ, bola to pravda. Budeme sa brániť pravdivým slovám? Jedného z tých dvoch, čo nám pod oknami potom nadávali do špinavých Židov, som predtým pomohla dať dokopy s mojou kamarátkou, ktorá sa mu veľmi páčila.

Archívna fotografia Laury Špánikovej z mladosti.
Archívna fotografia Laury Špánikovej z mladosti. Autor: Miroslav Čaplovič

Počas nárastu antisemitizmu začali mladých Židov vylučovať zo škôl. Dotklo sa to aj vás?

V Stropkove boli len tri meštianky, ktoré som vychodila už pred vypuknutím vojny. Pracovala som už potom, keď som ich mala za sebou. Robila som na rodičovskom poľnohospodárskom statku. Všetko, čo bolo potrebné – hrabať seno, vykopávať zemiaky, starať sa o veľkú záhradu. Neskôr som nejaký čas robila u jedného veľkoobchodníka, kde som balila tovar.

Rastúca nenávisť voči Židom primala mnohých, aby emigrovali zo Slovenského štátu. Uvažovali ste o tom?

Bolo ťažké predstaviť si, až kam by mohol Hitler zájsť. Do najobludnejších rozmerov. Do zabíjania v továrňach na smrť, ktorými sa stali nacistické lágre. Kto by si dokázal predstaviť taký horor?

Tisov ľudácky režim vystupňoval honbu na Židov arizáciou. Brali im majetky. Zasiahlo to aj vašich rodičov?

Arizácie sa nedožili. Viete prečo? Lebo ich rýchlo zavraždili! A nielen ich. Ešte aj mojich starých rodičov! Najprv odvliekli mňa do Auschwitzu, pretože z východu Slovenska brali mladé Židovky. Vraj za prácou ideme… A o pár mesiacov deportovali ich, do toho nacistického pekla v Auschwitzi.

Kedy tam zahynuli?

Cítim, že vás najprv zaujíma môj osud. V poriadku. A tak zachovajme dejovú líniu. Nech to na seba nadväzuje…

…ale môžeme poradie tragických príbehov zmeniť.

Netreba, ešte sa k mojim milovaným rodičom a starým rodičom dostaneme. Len sa pripravte, že budete o nich počuť najväčšiu hrôzu, ako ich Nemci zavraždili. Mňa deportovali v prvom židovskom transporte vypravenom zo Slovenského štátu. Bolo to 25. marca 1942.

Zmienili ste sa, že gardisti vám tvrdili, že idete niekam pracovať. Ako to bolo?

Ako? Došli gardisti k nášmu domu a povedali mi, že pôjdem pracovať. Netušila som kam, ale pritom som si nepripúšťala katastrofický scenár. Bola som naučená tvrdo robiť, ťažká práca by mi nerobila problém.

Čo ste si vzali so sebou z domu?

Nič. Len cennosti, ktoré som mala na sebe. Prsteň, retiazku, hodinky, náušnice. Veci, ktoré som dostávala k narodeninám. Zobrali ma zo Stropkova do Popradu, kde zriadili zberný tábor pred deportáciou. Tam som začala vážne tušiť, že je zle.

Prečo?

Nahnali nás do školy, kde bola slama na zemi. Spali sme tam, avšak nie ako ľudia, ale ako odpad. Došiel gardista, aby sa obohatil. Okrádal. Hovorí aj mne, že daj prsteň, hodinky, náušnice, retiazku. A ešte sa uškrnul so slovami, že však vy všetky to už nebudete potrebovať! Svitlo mi, že je zle. Potvrdilo sa to, keď nás naložili do vagónov a vlak sa zastavil v Čadci.

Čo sa stalo?

Niektorá z nás z dobytčieho vozňa zakričala na železničiara na peróne, že kam vlastne cestujeme. Do Osvienčimu! A rehotal sa. Vôbec mi ten názov nič nehovoril. Len som šípila, že je čoraz horšie.

Koľko vás bolo v jednom vagóne?

Približne päťdesiat. Tiesnili sme sa, sedieť sa nedalo. Vo vagóne boli dve vedrá. Jedno s vodou na pitie, druhé na močenie. Cesta trvala veľmi dlho. Nerátala som hodiny, ale nezabudnem na nápis na bráne po vystúpení z dobytčieho vagóna: Arbeit macht frei. Práca oslobodzuje. V skutočnosti príjazd do pekla, ako následne vysvitlo.

Nacisti po deportácii Židov robili v Auschwitzi takzvanú selekciu. Niektorých si vybrali na otrockú robotu, iných hneď poslali na smrť do plynových komôr.

Dovliekli ma tam v marci 1942, ako som spomenula, čo bolo obdobie, keď v prvom rade nacisti potrebovali otrokov, aby pomáhali rozširovať koncentračný tábor. Dozor mali nad nami mladé Nemky. Samozrejme, spolu s esesákmi.

Prečo to boli mladé dozorkyne?

Tisíc nemeckých žien, ktoré Hitler rozkázal zobrať z ulice. Prostitútky. Ony robili kápov – dozorkyne.

Čo sa dialo po deportácii do Auschwitzu?

Všetky nás ostrihali dohola a obliekli nás do pruhovaných väzenských šiat. A na predlaktie nám tetovali čísla. Už sme zrazu neboli ľudské bytosti, ale iba chamraď označená číslom. A, hrozné, nezabudnem – všetky bez vlasov. Keď nás ostrihali dohola, ani sme sa nepoznali. Jedna druhej sme sa pýtali, že ako sa volá tá druhá. Vzápätí hnusná Nemka. Podišla ku mne a vraví: Ja mám 16 rokov, koľko máš ty? Povedala som, že mám 19 rokov. A ona: Ty stará židovská krava!

Akú otročinu vám dali v Auschwitzi?

Triedili sme kamene, lebo nacisti rozširovali láger. Mnohé mladé ženy odpadávali od vyčerpania. Ako muchy. Keby som nebola gazdovská dcéra, určite by som tu už dávno nebola. Viaceré iné sa rýchlo pominuli. Mladuchy, čo študovali a neboli zvyknuté na drinu. Keď odpadli a nevládali sa postaviť, esesáci ich hneď zastrelili. A my, čo sme vládali, sme odnášali zabité. Zakaždým štyri – dve za ruky, dve za nohy. Viete, koľko mladých Židoviek prežilo z prvého transportu zo Slovenska?

Veľmi málo…

…z tisíc len šesť prežilo v Auschwitzi! Toto nebol koncentrák bez prívlastku. Toto bol tábor zabijak. Továreň na smrť. Likvidačná fabrika už vtedy, bez ohľadu na neskoršie plynové komory. Otroctvo, choroby, podvýživa, zabíjanie odpadnutých. A neskôr aj ten plyn.

Esesáci pravidelne vyháňali väzňov na apelplac, čiže na miesto, kde ich vonku sústredili. Kto sa im znepáčil, toho zastrelili alebo hodili psom, aby ho zaživa roztrhali.

Nacisti nemali nijaké zľutovanie. Robili, čo sa im beštiálne zachcelo. Ako jeden z neľudských prípadov môžem spomenúť, keď sa rozhodli dezinfikovať naše baraky. Museli sme stáť od skorého rána až do neskorého večera na apelplaci. Bez jedla, bez vody.

Auschwitz obkolesoval elektrický plot. Našli sa takí, čo si vybrali dobrovoľnú smrť, aby netrpeli. Pomysleli ste niekedy na takúto možnosť samovraždy?

Esesáci nás vystríhali, že pokus o útek znamená smrť z vysokého elektrického napätia. Zdôverím sa, že som občas uvažovala o tom, že skoncujem takto so sebou. Ale vidíte – som tu, stále živá. Vyskytli sa pritom úspešné úteky cez túto bariéru, aj keď ich veľa nebolo. Pochopiteľne, pri prísnych nacistických strážach by bolo umenie zdúchnuť. Pamätám sa však na príbeh jedného úspešného úteku. Skončil sa však úplne tragicky.

Prečo?

Dvaja zaľúbenci. Dohodli sa, že utečú. Podarilo sa im prekonať bariéru, netuším ako, ale Nemci ich potom chytili. On bol Belgičan, ona Poľka. Obaja krásni, mladí. Život pred nimi… Jeho hneď zastrelili a ju zajali.

Odkiaľ to viete?

Odkiaľ?! Z Auschwitzu! Priviedli ju naspäť do lágra. Všetky nás nahnali na apelplac, pozerajte sa na šibenicu. Esesáčka vravela, že tu máte jednu z vás na výstrahu. Každá z vás, čo by sa pokúsila utiecť, skončí so slučkou na krku. Nepopravili ju však na šibenici.

Kde?

Mala v rukávoch ukryté žiletky. Na popravisku si podrezala žily na ruke. Striekala jej krv. Esesáci ju schmatli, aby ju krvácajúcu zavraždili v plynovej komore. Nádhernú mladú ženu! Ale pýtali ste sa pred chvíľou na osud mojej matky, otca a starých rodičov, tak aby sme to neobišli.

Čo ste sa dozvedeli o ich smrti?

Prešlo pár mesiacov odvtedy, čo ma deportovali do Auschwitzu, a rad prišiel aj na nich. V máji 1942. Odvliekli ich do iného nacistického lágra v Nemcami okupovanom Poľsku. Aj s mojou sestrou, ktorú stadiaľ hodili do Auschwitzu, kde sme sa náhodne stretli. Povedala mi, čo sa stalo.

Čo?

Moju matku, môjho otca, starých rodičov, čo už mali okolo 90 rokov, postavili s ďalšími deportovanými Židmi pred veľkú jamu. Museli sa otočiť chrbtom. Chrbtom k esesáckym samopalom. Zastrelili ich tak, aby mŕtvoly spadli do vykopanej jamy. Tých, čo boli mladí a mali silu otročiť, z toho transportu odvliekli do Auschwitzu; vrátane mojej sestry, ktorá, žiaľ, v tomto koncentráku nakoniec zahynula.

Túto továreň na smrť oslobodili červenoarmejci na konci januára 1945.

Mňa však nie.

Prečo?

Mohla som sa dočkať ruského oslobodenia, ale kto to mohol predvídať?! Nikto. Nemcov v Auschwitzi zachvátila panika. Zjavne vedeli, že ruskí vojaci sa rýchlo a nezadržateľne približujú. Esesáci sa bleskovo dávali na odchod. S tým, že brali väzňov. Bála som sa, že tých, čo zostanú, postrieľajú. Preto som išla. Nakoniec to nestihli, tak šialene mali naponáhlo. Ale kto to mal tušiť?! Slobody od Rusov sa dožili tí, čo z Auschwitzu neodišli na pochod smrti, ako sa tomu hovorí. Ja som s mnohými ostatnými mašírovala približne 40 kilometrov. V mrazivej januárovej zime. Bolo nás niekoľko stovák. Kto spadol od vyčerpania a nevládal sa postaviť na nohy, toho hneď esesák zastrelil. Bez zaváhania. Automaticky.

Archívna fotografia Laury Špánikovej z mladosti.
Archívna fotografia Laury Špánikovej z mladosti. Autor: Miroslav Čaplovič

Kam ste sa nakoniec po pochode smrti dostali?

Do ďalšieho lágra. Po dlhom pochode nás naložili do otvorených vagónov a vlak nás doviezol do Neustadt-Glewe. Nemci tam mali továreň na muníciu. Veľmi dobre si pamätám, ako vyzeral jeden večer. Všimla som si na dvore kusy cukrovej repy. Hladovala som. Keď nás esesáci spočítavali, či sme sa všetky vrátili, tak som riskantne schmatla jednu repu a skryla si ju pod väzenský mundúr. Tá repa bola zrazu ako najcennejšia čokoláda! Obhrýzala som ju postupne zubami, bola to obživa takmer na týždeň. Surové, ale sladké jedlo. Významný zdroj energie.

Ako ste otročili vo fabrike v Neustadt-Glewe?

V nej nie. Nemci ma zaradili inam. Tiekli mi slzy.

Prečo ste plakali?

Prečo?! Lebo zo mňa hitlerovci urobili členku takzvaného ženského komanda. Boli sme štyri, museli sme odnášať mŕtvoly spoluväzenkýň. Mladých kamarátok. Viete si to predstaviť?! Telá sme museli nosiť kúsok za láger do jám. Znovu ako v Auschwitzi – dve chytili za každú ruku a dve za každú nohu.

Nakoniec prišiel deň vykúpenia. Ako si spomínate na prvé chvíle slobody?

Devušky, devušky, devušky! Objímali sme sa s ruskými vojakmi. Nezabudnem na dátum, bolo to 5. mája 1945. Na slobode nás však premohol veľký strach.

Kedy a kde?

Z Neustadt-Glewe sme sa pobrali do neďalekého mestečka, preč z toho lágra, prenocovali sme v budove bez strechy, ktorá bola zničená bombardovaním. Zrazu vojaci, čo k nám vtrhli, kričali „daváj, daváj“. Nemali sme nič, len svoje telo. Po našom kriku dobehol ruský dôstojník a tých niekoľkých surovcov vyhnal preč. Bol milý, zvedavý. Niekoľko hodín sme s ním presedeli, pretože ho zaujímalo, čo všetko hrozné sme v nacistickom zajatí prežili.

Vrátili ste sa na slovenské územie?

Vybrala som sa do Stropkova, v nádeji, že nájdem niekoho z blízkych príbuzných. Aspoň jedného brata. Nikto však neprežil holokaust. Prišla som do nášho domu. Zabýval sa v ňom jeden gardista. Nemala som chuť tam zostať. Zhumpľovaný barák a gardista mal amputovanú nohu. Neťahala som ho za fúzy, ako sa hovorí. Nikdy som pomstychtivá nebola a pobrala som sa preč. Bývalí väzni nacistov mohli stráviť zadarmo niekoľko týždňov v kúpeľoch v Bardejove. Medzitým som prostredníctvom Červeného kríža pátrala po príbuzných v USA.

O koho išlo?

O troch strýkov, ktorí odcestovali do Ameriky ešte pred prvou svetovou vojnou. Už boli starí, ale ozvali sa mi. Ponúkli mi, že môžem prísť. Jeden mi poslal balík. Boli v ňom napríklad uteráky. Vzácnosť pre mňa, veď som nič nemala. Zariaďoval mi papiere, aby som mohla odísť do Spojených štátov. Bolo to takmer všetko vybavené, ale Američania zrazu zavreli svoje dvere, lebo nechceli, aby k nim z Európy pricestovalo veľa povojnových migrantov. Čo narobíte? Čas nevrátite, ale žijem s výčitkami.

Dôvod?

Keby som sa domov nevrátila, mohla som vtedy voľne odísť kamkoľvek do slobodného sveta. Či už do tej Ameriky, alebo do budúceho Izraela. Dosiaľ si to vyčítam, že som urobila chybu.

Nemohli ste vedieť, že v Stropkove nikoho z najbližších nenájdete!

Mohla – nemohla. Mne sa však zdá, že som bola hlupaňa, že som sa vrátila domov.

Zbadal som u vás niekoľko fotografií. Usmiaty pán na staršej čiernobielej snímke, zjavne vy obklopená úsmevmi mladých ľudí. Sú to náznaky, že ste možno nakoniec úplne neľutovali, že ste zostali tu.

Spoznala som sa po skončení vojny so švihákom, ktorý tiež mal šťastie, že ako jeden z mála prežil Auschwitz. Pritom podobne ako ja stratil najbližších z rodiny. Zrodilo sa krásne manželstvo, prežili sme spolu 60 rokov. Mali sme jednu dcéru. Čo nevyšlo mne, podarilo sa jej – žije v Amerike a je šťastná. Možno sa chcete opýtať, ako beriem to, že jediné moje dieťa žije tak ďaleko, bezo mňa.

Laura Špániková so svojou dcérkou.
Laura Špániková so svojou dcérkou. Autor: Miroslav Čaplovič

Poznámka, ktorá si žiada odpoveď.

Teším sa z jej šťastia! Každý človek má predsa právo slobodne si vybrať svoju budúcnosť. Zemepisne sme si síce vzdialené, ale pritom nádherne blízke.

Sedíme pri stole, na ktorom je položený laptop s webovou kamerou. V tom je pointa?

Dobre vidíte. Dcéra nevynechá jeden deň. Každý sa mi ozve. Zakaždým už ráno amerického času sa mi hlási. Mami, čo si mala na obed? Chutilo ti? Dcérka kontrolórka. Zlatučká… Nuž, dobre, počuli ste odo mňa všetko, čo ste chceli?

Nepochybne, aj keď o hrôzach Auschwitzu by sa dalo ešte dlho rozprávať. Aj o tom, čo nasledovalo až do oslobodenia.

Uzavriem to tak, že ani najväčšiemu nepriateľovi by som neželala, aby prežil to, čo som si vytrpela. Vytrhnutá od rodiny, zavraždení najbližší.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo, rozhovory, komentáre, reportáže, videá, ďalšie užitočné a praktické informácie ako aj čítanie a obsah pre zábavu a voľný čas.

Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#koncentračné tábory #holokaust #esesáci #75. výročie oslobodenia Auschwitzu
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku